Contacts

24. marec 2024 - Jana Kirschner

Láka ma obyčajno v tom najkrajšom ponímaní

Láka ma obyčajno v tom najkrajšom ponímaní

Jana Kirschner v týchto dňoch vydáva nový album Obyčajnosti. Po dlhých rokoch od našej predchádzajúcej spolupráce na albumoch Moruša biela, Moruša čierna, Moruša remixed a live dvojalbume Živá sme opäť na spoločnej vydavateľskej lodi a nadviažeme aj na náš spoločný “životopisný” rozhovor z roku 2021, ktorý nájdete tu na webe v sekcii Rozhovory.

V ňom sme sa venovali jej hudobnému príbehu od detstva až po súčasnosť a teraz pokračujeme v rozprávaní hlavne o tom, ako vznikal nový album. Jana nás zavedie do londýnskeho štúdia, kde so svojím partnerom Eddiem Stevensom a kapelou Mad Mad Mad nahrávali. Veľa fotiek z tohto procesu nájdete v bookletoch CD aj LP verzie albumu. Jana nám povie o svojich očakávaniach a partnerskom doťahovaní sa nad tým, kto vlastne rozhoduje o finálnom zvuku nahrávky. Dozvieme sa ale aj príhody z jej domácnosti, zavítame do kuchyne, na záhradu a na lesné cesty na britskom pobreží. Spomenieme niekoľko úryvkov z jej najnovších textov, ktoré sa nám zdali ako nosné témy albumu a pri nich sa zdržíme najdlhšie. A možno prídeme aj na nejaké riešenia, ako správne žiť tento náš muzikantský život.

Jana nám poskytla demo nahrávky niekoľkých pesničiek, takže si budete môcť porovnať, z čoho vychádzali hudobníci pred samotným nahrávaním albumu. A sú naozaj veľmi čarovné. V rámci podcastu nižšie si vypočujte demo nahrávky piesní Rýmy, Struny, Delia nás a Malá zem. Rozhovor vznikol 15. januára 2024.

Témou našich rozhovorov, možno ich bude viac, je obyčajnosť. Tak si nazvala svoj nový album. Obyčajnosti. Takže začnime od toho a uvidíme, kam nás to bude viesť.

Mne sa konečne podarilo dokončiť album po mnohých dlhých mesiacoch, v podstate rokoch. Pretože už nejaké obdobie je ten album na svete a tie pesničky sú na svete, takže som ich prežila. Ešte ich samozrejme budem musieť prežiť na pódiách s ľuďmi a s kapelou, na čo sa extrémne teším. Ten názov som hľadala dlho, možno aj týždne či mesiace. Vedela som, že by som chcela, aby to bola zbierka niečoho. A ľudia na to majú také kontroverzné reakcie, pretože si povedia - obyčajnosti? Prečo obyčajnosti? Však nepodceňuj sa, nemôžeš sa podceňovať hneď na začiatku. Ale podľa mňa je to tak, že všetci hľadáme niečo a špeciálne v tejto dobe - veľmi veľa ľudí okolo mňa hľadá niečo neuveriteľné, senzačné, fantastické, obrovské, nadpozemské. Či sú to city, príbehy, emócie…

...veľké prachy, veľká sláva. Ale vieš, ty už všetko máš, čiže...

...ešte nemám veľké retiazky, to mi chýba. Retiazky, dvojizbový byt. Vieš, ako to je, nosím na krku dvojizbový byt. Myslím, že Rytmus mal na krku jednoizbový byt, ale Separ ho potom tromfol. Neviem, či má teraz trojizbový, ale je to veľmi vtipné. Ale jednoducho, toto mňa neláka. Láka ma obyčajno v tom najkrajšom ponímaní. To, čo je vzácne. To, čo máme každý deň. A aj keď sa to zdá úplne obyčajné, až zanedbateľné, tak de facto je to niečo veľmi potrebné k tomu, aby sme našli v živote šťastie.

Poďme sa teraz rozprávať o tom, ako vznikol tento album. Ty si mala pesničky a u vás v štúdiu v Londýne sa ocitla istá kapela, o ktorej tu vlastne nikto nič nevie. Čo tam robili?

Oni sa volajú Mad Mad Mad a je to kapela, ktorá nahrávala s Eddiem (pozn. Stevensom, producentom a Janiným životným partnerom). Robil s nimi jeden album a tak sa zoznámili. Podstatou celého príbehu je, že v nej na basu hrá Francúz Kevin, ktorý žije dlhodobo v Londýne a normálne cez výber sa dostal do kapely Róisín Murphy. Hľadali basáka a Eddie ho zobral. Je to strapatý, veľmi zlatý usmiaty Francúz, ktorý doniesol ešte ďalšieho strapatého Francúza s obrovským három a ešte jedného Angličana, Merta. Spolu majú vynikajúcu kapelu Mad Mad Mad. A táto kapela je teraz aj kapelou Róisín Murphy, takže spolu "túrujú". My sme ich dali dokopy preto, že ešte v období, kedy sme nahrávali tento album, prebiehal taký posledný záchvev pandémie. To znamená, že jednak sme sa nemohli stretávať viacerí a museli sme mať obmedzený počet muzikantov v štúdiu. Neviem, či sme tam vlastne boli legálne. Ale dali sme to, nahrali sme to a za tú hudbu to stálo. Nahrávali sme v Eddieho štúdiu v takých starých oblúkoch v moste Putney Bridge. Je to most, ktorý patrí londýnskej Transport For London, spoločnosti, ktorá prevádzkuje celé metro. A v tom železničnom moste, v jednom z jeho oblúkov, sú skúšobne, ktoré má Eddie spoločne s jeho veľmi dobrým priateľom Danom a hore má on svoje štúdio. Takže to sme prerobili na nahrávaciu miestnosť na desať dní a nahrávali sme v rôznych častiach štúdia, vonku, na schodoch, kade kde, proste využili sme celý priestor. Mali sme tam extrémne množstvo nástrojov, gitár, píšťalok, citár, bubníkov, veľké grand piano. Bolo to veľmi kúzelné. Okrem toho, že som sa pokúšala nahrávať, tak som behala medzi Putney Bridge a Chiswickom na bicykli, to je asi tak 25 minút popri rieke, vyzdvihovala deti, robila catering a nosila jedlo do štúdia pre muzikantov.

Takže toto sú tie obyčajnosti?

Toto sú tie obyčajnosti, z ktorých máš niekedy pocit, že ti vybuchne hlava. Ale asi by som to nevymenila. Je to pekný proces, vytvorila sa tam nejaká rodina, ktorá sa preniesla aj do tej nahrávky a je to tam počuť.

Hlavným riadiacim elementom je vlastne Eddie Stevens. Keď som počúvala album, vyskočila na mňa veta, v ktorej spievaš "musí byť vždy po mojom, aj tak je vždy po tvojom.” My sme sa predtým, než sme zapli mikrofón, trochu bavili o tom procese, ktorý je pre teba veľmi náročný, lebo Edko je...

…Edko je môj muž, je to môj partner a je to môj producent.

A zároveň je to neskutočne tvrdohlavý...

Je to úžasný, absolútne fascinujúci človek, ktorého s obdivom sledujem. Ale niekedy je to naozaj na margo fyzického zdravia, aj psychického. Lebo pracovať so svojim partnerom je extrémne ťažké. Už nie som len speváčka a skladateľka, ale snažím sa už aj produkovať, počúvať tie veci, akoby som ich chcela mať, snažím sa trošku viac rozmýšľať, ako chcem, aby to znelo, mám taký väčší koncept celého albumu. Takže keď do toho vstúpi akýkoľvek človek - nieto ešte Eddie Stevens - to je obrovské narušenie tvojej predstavy. A ty v tej chvíli musíš uzavrieť nejakú dohodu sama so sebou a opýtať sa jednoduchú otázku - chcem to takto, alebo to takto nechcem? A keď na to kývnem - tak je to ako v tom partnerstve. Lebo ja som si to tak vybrala, vybrali sme si sami seba navzájom. A je to síce aj o emóciách, o láske a všetkom, ale niekedy je v tom partnerstve dôležité aj to, že to nie je vždy úplne jednoduché, ale patrí to k tomu. Ja to vnímam tak, že je to pre mňa človek, ktorý má neustále vyzýva, neustále posúva, neustále sa snaží ukázať, že aj za tým mojím svetom je nejaký iný svet. A nie vždy sa mi jeho svet úplne páči resp. cesta do jeho sveta nie je vždy pre mňa úplne čitateľná. Ja si myslím, že hudobne nie som tak vyspelá ako on a je to aj v hudobnom vkuse, že ja som srdcom aj dušou pesničkár. Som v podstate jednoduchá vo svojom hudobnom myslení, mňa sa to najviac dotýka, najviac sa na to dokážem naladiť. A v tej jednoduchosti melódií, tam je môj svet, tam som ja doma. Akonáhle mi niekto začne rozbíjať schémy a vkladať do pesničiek niečo iné, veľmi ťažko to spracovávam. Niekedy si idem iba zabehať a predýcham to. Ale niekedy chcem držať hladovku tri dni kvôli tomu, že tam nemám ten vokál, ktorý som tam predtým počula.

A pomohlo ti to?

Vôbec mi to nepomohlo, skoro som umrela od žiaľu. Kvôli jednému vokálu (smiech). A ono je to také zvláštne, že prečo, veď nechaj to tak. Ale tu je ten súboj svetov. Aj ten mužsko-ženský princíp - ja mám pocit, že som už tiež producentkou, aj keď možno na inom leveli a fungujem inak. Ale mám pocit, že v tej chvíli, kedy začneme bojovať o ten vokál, obaja sa snažíme nejakým spôsobom držať ten boj a čakať, kto prvý cúvne. A ako si povedala, musí byť vždy po mojom, ale aj tak to bude po tvojom. Takže - tam to máš.

Takže dalo by sa povedať, že Edko zvíťazil (smiech).

Už som sa vo veľmi veľa veciach naučila, ako na neho. V našom bežnom živote s deťmi, my tri ženy sme v prevahe, takže tam to vieme. Ale v hudbe je to jednoducho boj. Zároveň si myslím to, čo si povedala - ja som to akceptovala a beriem to ako obrovskú, nieže lekciu - ja som vďačná za to, že to môžem pozorovať a zatiaľ žijem.

Ty si mi hovorila ešte pred týmto rozhovorom, že ste sa dohodli, že ten album bude tvoj. Že máš presné predstavy, ako to chceš, zložila si si pesničky a potom ste sa rozhodli, že máte týchto konkrétnych muzikantov. Hovoril im Edko, čo majú hrať, alebo ty si im hovorila? Ako ste ten proces rozbehli?

Oni vychádzali dosť veľa z mojich demonahrávok - boli pre nich vodítkom, ako sa na to naladiť. Ja som sa im snažila vysvetliť, ako to cítim ja a od začiatku som mala taký pocit, že by som chcela v niektorých pesničkách dostať spojenie nejakých žánrov, vecí, ktoré ma bavia. Chcela som, aby to bolo akustické, drevené, aby to bolo veľmi organické. Eddie je väčšinou taký, že napíše party aj pre muzikantov, keď sa hrajú živé koncerty. Samozrejme, niečo vyjde aj z improvizácie, ale on má nejaký plán, stratégiu konečného výsledku a zvuku. V tomto prípade tým, že to prebehlo veľmi rýchlo a ja som ho do toho navliekla, pretože je to človek, s ktorým trávim naozaj veľmi veľa času, pozná moje myslenie pri tvorbe, tak som verila, že pôjdeme do toho štúdia, tam to dáme a bude to fungovať. A podľa mňa, celé to nahrávanie bolo absolútne magické. Vypočuli sme si moje demo, ale tam neboli nejaké napísané party. Tentokrát on nepísal party a nechal to všetko na voľné hranie, akurát sa napísali nejaké základné veci, aby sa vedelo, koľko taktov sa hrá čo. Ale v rámci inštrumentácie sme to častokrát nechali len tak plynúť. A to si myslím, že je najväčšie čaro nahrávky. Že je to v podstate veľmi organické, že sme spolu zavretí v jednej miestnosti a tá nahrávka potom prešla minimálnym editom, minimálnou úpravou. Takže je to akoby protiklad, zrkadlo tomu, čo sa deje v súčasnej popmusic, kde sa veľa vecí komprimuje, vokál sa častokrát úplne zmení, rovnako aj celá nahrávka. Billie Eilish myslím, že mala nejakých 81 strihov v jednej pesničke, skoro každá slabika bola z iného tejku. A tu napríklad toto vôbec nebolo - mne sa aj stalo, že sa mi poplietol jazyk, ale Eddie to tam jednoducho nechal. Samozrejme som si myslela, že ma šľak trafí, ale má to také čaro, až by som povedala, živej nahrávky. Nie je to úplne vyleštené, vypeknené, je to skôr o tom momente a organickosti.

Sh: Vyleštené, vypeknené, to určite nie. Ale aj tak mám pocit, keď to počúvam, že sa tam Eddie dosť pohral s vrstvami zvukov a tých kombinácií a dosť tam pridal aj svojich pazvukov…

...pozor, to nie sú pazvuky, to je hudba. On to celé nejak posunul a menil, ale to je to, čo som už aj ja hovorila - že ja už som to doniesla dosť navrstvené.

(nasleduje hudobná ukážka demonahrávky Struny, prvého singlu z albumu a otázka, ako sa od nej dospelo k hotovej podobe)

Za to vďačím mojim vplyvom, že som stretla za život dosť veľa muzikantov a nemôžem povedať, že by som trpela nedostatkom hudby vo svojom živote. Lebo je veľmi veľa ľudí, ktorí počúvajú iba istý druh hudby. Napríklad veľmi veľa popových ľudí počúva iba popovú sféru a vôbec nemajú predstavu o tom, že existuje aj iná hudba, bez ktorej by tá popová nikdy nemohla existovať a všetko samozrejme navzájom súvisí. To, ako znie toto demo - a veľmi som za to vďačná - vychádza napríklad od kapely Slide & Udu. Z Ajdžiho Saba, z Maťka Zajka hlavne. Vďaka nim som spoznala strašne veľa dobrej hudby, či už to bola Bonnie Raitt alebo tie najstaršie ako Muddy "Mississippi" Waters. Vždy som mala pocit, že Struny vznikli ako taký bahnitý new-orleansky sound, ktorý ale pochádzal z Martina z Červenej Armády. Toto som tam cítila a zrazu ten refrén sa nejako rozsvietil a ja som si povedala, že tam by som chcela dať folklór. Ale tiež to nie je úplne na prvú folklór, ale je tam cítiť aj ten folklórny vplyv. Takže je to taká zmes štýlov a celá pesnička má akoby autobiografický podtext, plus je to aj trochu dialóg. Pretože tam sú vokály, ktoré spievajú "jaj jaj ja a a aaaj" a to sú práve ľudia, ktorých človek stretne, také tie tetky, čo ti hovoria "jaj, moja zlatá, dávaj si ty pozor". Takže celé to má ešte určitú formu dialógu. Veľmi netypický song, ale mám ho rada.

Sh: Ty si Eddiemu a chlapcom hovorila, o čom tie texty sú?

Ja som im to vždy samozrejme vysvetlila, tak ako tu teraz hovorím, čiže veľmi kvetnato. Snažila som sa im to vysvetliť v angličtine, ale Eddie stále nechápal, tie Struny, čo toto je? Bolo to pre nich také mätúce a ja som im vysvetľovala, že to je príbeh. Tam sa deje to, že odmalička som vždy bola iná a potom príde refrén, kde akoby - môžem vôbec povedať, o čom je ten refrén? Lebo on má taký až ľudový nádych: “príde pre teba”, alebo niekto ti hovorí, “podaj mi rúčku svoju bielu”. “Až príde nedeľa, príde si on po ňu”. Ale pre mňa to nie je ten princ na bielom koni, ale to bol pre mňa ten Jožko Šebo (pozn. prvý manažér), pretože ja som celý život dúfala, že ma niekto nájde. A ten Jožko Šebo prišiel na tom bielom Merkúri, a to je pre mňa lákanie toho diabla - podajže mu tú rúčku. Ja som mu tú rúčku podala a potom idú tie tetky, ktoré hovoria "jaj jaj jaaaaaj" (smiech). Takže ja som podpísala zmluvu na tridsať rokov, ako osemnásťročná. V tej pesničke sú naozaj veľmi skryté významy.

Sh: Ale to je dobré, že to hovoríš, lebo na prvý pohľad to naozaj pôsobí tak akoby, nechcem povedať...

...tak ľahko?

Sh: Tak ľahko. Samozrejme človek za tým cíti životnú drámu tej inakosti. Keď už v detstve začneš zisťovať, že samozrejme každý je iný. Existuje masa ľudí, ktorá je veľmi podobná, až jednoliata v názoroch a životoch. Napríklad každé ráno množstvo ľudí odchádza o ôsmej do práce a potom sa vracia piatejm, šiestej. Ale my tak napríklad nefungujeme nikdy. Cez víkendy hráme, kedy všetci majú voľno. A keď človek začne v detstve zisťovať tú inakosť - ešte väčšiu, než je taká bežná inakosť voči tým spolužiakom - už tam začína dráma. V čom si ty bola iná?

Ja som mala reálne pocit, že vidím veci inak. Vždy som bola obrovský sledovateľ - alebo skôr pozorovateľ. Milovala som pozorovať situácie. A mne tá hlava naozaj veľmi fungovala, bola som veľmi kreatívne dieťa a do všetkého som sa vrhala. Všade, kde som cítila, že mám možnosť niečo tvoriť, tam som bola, či už to bolo písanie, čítanie, recitovanie, tancovanie, to bol môj život. Všetko, čo bolo nalinkované, tam som nechcela byť. Moja mama sa mi teraz po rokoch priznala, že dúfala a verila, že sa niečo stane. A potom mi povedala, že "chvalabohu, že to takto dopadlo". Samozrejme, že ona nemala ani šajnu, čím som si ja všetkým v puberte prechádzala v hlave. Som rada, že som z toho vyviazla živá a že aj rodičia z toho vyviazli živí.

Sh: Pri poslednom počúvaní albumu sa mi do pamäti vrylo niekoľko úryvkov. Teraz dám ďalší. "Večne váhaš a pátraš, túžiš po inom, stále po inom". O čom je toto?

No...o všetkom. O celom živote asi (smiech).

Sh: Čiže je to tvoj celkový prístup k životu?

Je to môj celkový pocit, že naozaj váham a stále pátram a stále túžim po inom. Ale to nie je materiálno, samozrejme. To je vnútorný pocit. Mám taký všeobecný dojem, že ľudia sa často nevedia uspokojiť s tým, čo majú. Vidím to napríklad na takých zaujímavých veciach: moja mama prišla k nám domov do Londýna a prišla do našej kuchyne, ktorá je extrémne malá. Je to veľmi svetlý byt, ale naozaj to nie je luxus. Moja mama sa obhliadla po tej kuchyni, je to úplne normálny londýnsky byt, tak žije väčšina Londýnčanov a tam to je normálne. Ale viem, že u nás na Slovensku by sa ľudia na mňa dívali, že žijem v strašných podmienkach, lebo v tých domoch sa takmer všetko rozpadá. To sú všetko staré, viktoriánske domy, kde stále niečo tečie. Nám napríklad kvapká strop, keď veľa prší. Takže my máme normálne kýbel na zemi pod plafónom. A už sme si na to všetci zvykli, veď Eddie sa asi necítil opravovať strechu. Tak čakám, že dôjde niekto z východnej Európy opraviť strechu (smiech). Myslím, že môj brat raz dôjde a dá to. Ale prišla mama a povedala mi: "no, keď sa tu tak pozerám po tej kuchyni - zaslúžila by si si lepšiu kuchyňu". Táto veta vo mne zanechala obrovskú stopu. Pretože "zaslúžila by si si lepšiu kuchyňu" - tak po prvé, ja v kuchyni nechcem tráviť viac času, než trávim. Čiže ďakujem, som spokokojná. Ale rozumieš, ty ako žena by si si ju zaslúžila a ten chlap by ti ju mal kúpiť, sprostredkovať, dať urobiť. Ale ja po tom netúžim, mama. Ja netúžim po väčšom byte, lebo by som sa tam asi bála. Ja mám rada ten náš byt, pretože je útulný, je malý. Nepotrebujem palác, nepotrebujem auto. Máme bicykle, mne je fakt dobre. Takže ja som strašne šťastná, že v tomto naozaj netúžim po ničom. U mňa je to skôr mentálne. Ako keď idem na turistiku - nikdy by som neskončila v polovici kopca. Ja musím vidieť, čo je na druhej strane.

Sh: To je strašne silná téma, lebo podľa mňa všetci cítime, že život ako tu je, je krásny a je aj boľavý. Ale zároveň je taký akoby neuspokojivý a nedostatočný. Preto to na mňa možno z tvojich textov zasvietilo, že stále túžime po niečom, čo je “viac”. Nie v materiálnom zmysle, ale my to v materiálnom zmysle robíme. Že túžime po niečom vyššom, ale nevieme, čo to je, nevieme to uchopiť. A samozrejme, keď sa dáš na duchovnú cestu, ideš tým smerom a niekedy sa aj dostaneš na dohľad iných vecí, iných svetov. Ale v normálnom živote a svete, to, čo my tu robíme, my to cítime a nás to volá, niekedy nám to až trhá srdce z hrude, hrozne za tým chceme utekať, ale hľadáme to - napríklad v partneroch. Krásne sa dá náznak “toho” nájsť napríklad na koncertoch. Tam podľa mňa my aj poslucháči zažívame taký ten pocit, že "tu to je, už sa toho dotýkam". A potom je koniec koncertu, a zrazu to tam už nie je. A toto mi tam zasvietilo - že stále to hľadáme, ale hľadáme na zlých miestach. Respektíve hľadáme to možno na správnych miestach, ale nedosahujeme to a aj tak sme stále neuspokojení. A preto sa stále pokúšame nahrať ďalší a ďalší album, objaviť niečo nové.

Áno, objaviť niečo nové. Ale ja si myslím, že nemusíš žiť iba duchovný život, že teraz sa vydám na nejakú duchovnú cestu. Podľa mňa niektorí ľudia - ja to vnímam presne v tej jednoduchosti života - že dajme tomu naše babky, jedna aj druhá, to bol taký veľmi jednoduchý život a nehnala ich ambícia. Ja mám v sebe hroznú ambíciu. Oni žili v prítomnom okamihu.

Sh: A to je ten duchovný život.

Áno, ale u nich to podľa mňa nebolo vedome.

Sh: Oni si možno išli svoje ružence, modlitby a chodili si do kostola. Ale nemali na to takéto názvy. Vedeli, že je Ježiš a je Boh, a to je všetko. Ja som raz čítala taký krásny príbeh o starenke, neviem ako to presne začalo, ale bola sa poradiť s niekým. Že ona sa stále modlí a robí všetko a nevie sa k tomu Bohu stále dostať. A on sa jej pýta, a čo robíte celé dni? Ona že nič, štrikujem, varím. A on hovorí, že veď to sa v tom ten Boh dá nájsť tak, že si ráno sadnete, umyjete sa, vytiahnete si tú štrikenzírku a sadnete si, sedíte si tam a ten Boh tam je, a vy si sedíte s ním. A tak si s ním posedíte, potom si s ním poštrikujete, potom si s ním povaríte a stále ho tam máte pri sebe, stále naňho myslíte. A takto to prechádza v tých jednotlivých činnostiach, celý deň, ten Boh tam stále je a vy si s ním takto sedíte. A naozaj to fungovalo. Ja som to teraz moc pekne nepovedala, ten príbeh je krásne napísaný a tam to na mňa dýchlo. A v podstate aj to, že si ten album nazvala Obyčajnosti, to je pre mňa to smerovanie - že keby sme sa vedeli otočiť od tých veľkých cieľov a len si spokojne sadnúť, každý s tým svojim Bohom, s tým, čo máš, lebo ten Boh nie je nič špeciálne, nie je to nejaký pán, nevisí niekde hore, ale je to tu, je to tá realita okolo nás. Lenže my to zatiaľ nevieme.

Je to veľmi ťažké. Pri Obyčajnostiach som grafickému dizajnérovi, s ktorým sme to začali robiť, stále hovorila, že obyčajnosti sú pre mňa napríklad šálka čaju, šálka dobrej kávy alebo niečo také. A to je pre mňa niečo, čo ma zohreje, keď mi je dobre, to je jedna z vecí, ktorú mám vizuálne v sebe. Ale bohužiaľ, myslím si, že Eddie, ja aj ľudia, s ktorými robím a s ktorými sa často stretávam, všetci sme extrémne ambiciózni. A každý máme tú svoju ambíciu. Samozrejme, že máme spoločné ambície, ale ja si myslím, že ambícia znie tak naprd.

Sh: Ale čo to je? Skús ju popísať.

Taká túžba. Túžba docieliť, objaviť, nájsť. Vieš, jeho dedko bol riaditeľ Geografickej spoločnosti. Jeho osobný priateľ bol Edmund Hillary a jeho babkina kamarátka bola Agatha Christie. Takže to je takáto rodina. A ten jeho dedo, on dokonca napísal knihu, predstav si, že niekde na Aljaške je pomenované pohorie podľa jeho deda, pretože on bol prieskumník a potom sa stal riaditeľom tej Geografickej spoločnosti. A toto je v ňom, toto má v sebe. Ja to zas mám asi z iného hľadiska, ale tiež som jednoznačne človek, ktorý rád objavuje. A každý môžme objavovať niečo iné. Vieš, čo ide mne stále v hlave? Ja sa niekedy ráno zobudím a ide mi v hlave veta “there's more” - je tu ešte niečo viac. Toto mám v sebe stále. Ale čo je TO viac? Viem, že tu to je.

Sh: V tej platni, keď ju človek počúva, sú zvláštne momenty zdvihu - takého, že už-už vzlietame a už sa k tomu začneme približovať, taký veľmi silný emočný náboj. Napríklad veta “Pusti ma do sveta, túžim rásť”. Ja čítam nejaké slová, ale ono to nie je v slovách, je to v tvojich melódiách, v hlase. Samozrejme v spojení s tými slovami, ktoré to podčiarknú, má to taký zdvih, ako keď odlietame na dovolenku, a niečo krásne nás očakáva. Ono to samozrejme môže dopadnúť aj zle, aj sa tam môžeme pohádať, môže tam byť zemetrasenie. Ale ten moment, kedy sa zdvíhame a balíme, odlietame, ideme na to pátranie, to si už možno teraz naznačila - to pátranie a "there's more", očakávanie, že tam niečo bude. To tam je, to sa ti naozaj podľa mňa podarilo vystihnúť. Ale ešte v tomto Pusti ma do sveta, túžim rásť, mi zaznela druhá vec - ako keby ťa niekto držal.

Áno, lebo to je v pesničke Nepokoj. Ona je trošku z iného súdka a ja som s ňou bojovala, ale ako pesnička sa mi to vždy veľmi páčilo. Akurát som to nevedela uchopiť, lebo som mala pocit, že tá pesnička je o hneve. Že to je o tom, čo nosíš v sebe. Tam sa spieva, vezmi si ju, vezmi si ju celú a hraj melódiu srdcu milú svetu, neviem ako to tam presne ďalej ide. Je to o tom, že ty sa chceš odovzdať a chceš sa odovzdať úplne celá a veríš tomu, komu sa odovzdávaš, že nech si ťa vezme. V druhej polovici sa začne v tom vzťahu vytvárať nejaká prasklina, podozrenie alebo nesúhlas, jednoducho všetko, čo v nás vytvára hnev. A ten vzťah, všetko to krásne, čo si mu dala, vezmi si ju celú, tú melódiu, to srdce, tú dušu, ty mu ju dávaš, a veríš, že s ňou bude nakladať zodpovedne. Ale v druhej polke zistíš, že sa niečo deje, príde hnev. A prídu tie vody. Ja som tam videla tie vodopády a rieky, ako idú a hučia a to Slovensko krásne. Proste citíla som tú zemitosť v tej pesničke, a cítila som aj to, ako ľudia dokážu svojimi myšlienkami nahlodať a zabiť niečo krásne.

Sh: Nie je to aj tým, že si chceš zobrať naspäť svoju melódiu?

Presne tak. Pretože toto je také zaujímavé, že ja som na tom albume cítila, že prvýkrát som preklenula hranicu, že je to iba o mne. Snažila som sa vytvoriť aj nejaký dialóg. A v tejto pesničke to je opäť dialóg, ona alebo ja alebo ktokoľvek iný mu hovorí, že pusti ma do sveta, túžim rásť. Nedrž ma. Možno, že to je tiež autobiografické, aj to vyplýva z toho, čo sme sa tu bavili o vzťahu producenta, partnera a mňa ako speváčky-skladateľky. A vlastne tiež je to možno aj osobná reflexia, ale priala by som si, aby to bolo skôr vnímané, že je to príbeh, je to v metaforách.

Sh: Vždy vlastne vychádzame trochu od seba, ale niekedy ten príbeh v piesni posunieme všeobecnejším smerom. Ešte tu mám super tému: Delia nás na ľudí, ktorých ľud ľúbi a neľúbi. Toto je obrovská téma, lebo trávim čas v tomto hudobnom prostredí a pozorujem, aký je to zvláštny fenomén, ktorému nevieme prísť nikto na kĺb. Ale povedz ty, čo si tým mala na mysli.

Tak asi aj to, čo si mala na mysli ty. Že je to veľmi zvláštne, ale ja si myslím, že aj v dnešnej dobe vidíme, že keď sa naozaj pretransformujem do nejakého momentálneho spoločenského diania, tak je obdivuhodné, že túto krajinu riadia ľudia, ktorí ju riadia, ktorí tam sú a ktorých ľudia reálne zvolili. Ja tomu neviem prísť na kĺb. Nedokážem pochopiť, že tlieskame hlupákom a dávame im do rúk svoj život, o ktorom tvrdíme, že nám nie je ľahostajný. Možno je blbosť to hovoriť v množnom čísle, ale ľud častokrát ľúbi ľudí, ktorých ja teda veľmi neľúbim (smiech). Je to tak aj v hudbe, ale toto nebolo až tak k hudbe. Je to naozaj o tom, že ja vidím, že naprieč krajinami, aj v Británii tá politická situácia nie je veľmi dobrá. Či chcem alebo nie, je to pre mňa téma. Pretože sa ma to dotýka, a niekto si povie, že ale veď ty žiješ v Londýne. Ale moja rodina žije na Slovensku, ja som sa tu narodila, a proste mi na tom záleží. Záleží mi, čo s touto krajinou je, a priala by som si, aby sme neboli ľahostajní pri takej činnosti, akou je dávanie svojich hlasov tým ľuďom, ktorí navonok pôsobia...vieš, moja mama povie "on je taký sympaťák". Proste tá ľahostajnosť, "šak tu bude vždy zle". A to ja proste nezvládam.

Sh: Pre mňa, keď som ten text započula, tak sa mi vracia taká téma, ktorá je viac hudobná, ale platí to aj pre politikov a vlastne pre všetkých: Ako tvoja mama povie, že je sympaťák, tí ľudia vlastne nepokročia ďalej v celom skúmaní. Cítia v sebe veľmi silné nutkanie prejaviť sympatiu niekomu, hoci ten človek by bol aj zlodej alebo vrah - veď ľudia obdivujú aj vrahov. A keď si zoberieme, koľko je fantasticky dobrej hudby a už aj v rámci tej hudby, ktorá je fantastická, ľudia sa delia na tábory, že niečo strašne obdivujú a páči sa im to a nevedia ani prečo, ani čo sa im nepáči. A potom je hudba, ktorá možno nie je až taká dobrá, ale zrazu sa nájde kritické množstvo ľudí, ktorým sa to strašne páči, hoci je to úplná hlúposť a nie je to vôbec dobré. A vždy, keď vidím tieto javy, tak si hovorím, ako toto celé vlastne funguje. Dá sa na to použiť budhistický pohľad - naozaj tento život, ktorý tu žijeme, nie je jediný - čiže pohľad taký, že my ako nejaké entity existujeme od počiatku sveta a len sa zjavujeme v rôznych telách a prichádzame sem s rôznymi úlohami, učíme sa, postupujeme. Lebo keď si povieme, že život je len jeden, tak nedáva zmysel, aby niektorí ľudia, ktorí sú vrahovia a zlodeji, neboli potrestaní do konca života. Lenže keď si to zoberieš v takom dlhom, oveľa dlhšom fungovaní, vtedy mi to dáva zmysel. Lebo niekto sem môže prísť a naozaj sa mu zrazu začnú odmalička diať dobré veci a strašné množstvo ľudí ho ľúbi, ako to píšeš v tom texte - alebo neľúbi. Hoci ten človek ešte nič moc neurobí. Ešte to je možno dieťa, ešte len začína, niečo sa v ňom prejavuje a zrazu sa také kritické obrovské množstvo ľudí zíde na jednom mieste a ľúbi toho človeka, alebo neľúbi ďalšieho. A tí ľudia k tomu pristupujú veľmi povrchne, oni len cítia, že to musia urobiť, ľúbiť alebo neľúbiť.

To je veľmi zaujímavé, že si to takto začala rozoberať. Lebo je to zvláštne, že ja ako dieťa som spievala na tej Zlatej guľôčke v Martine a prvý rok som skončila ako druhá v nejakej odbornej porote. Mala osem rokov. Ale dostala som prvú cenu od divákov. Že ja som bola ten človek - prečo to tak je? Prečo cítime, že inklinujeme k istým veciam? To naozaj nedokážem vysvetliť.

Sh: To sa podľa mňa s naším svetonázorom nedá vysvetliť, lebo nie vždy je to vysvetliteľné tým výkonom na tom mieste, čo sa tam udeje. Ako si to vravela s politikmi - ľudia si zvolia takých, ktorí sú vyložene smiešni, hlúpi, zlodeji. Dokonca ľudia zjavne vidia, že ten človek robí zle, ale napriek tomu ho chcú. Nedáva to absolútne žiadny zmysel a nás ide roztrhnúť od hnevu, ako je toto možné. Ale ja nevidím iné vysvetlenie, keďže tí ľudia vidia, že tie veci sú zlé. Možno tí ľudia musia byť na výslní napriek tomu, že sú hlúpi a zlodeji. Lebo pre nás slúžia ako katalyzátor nášho poznania. Keďže ich máme zviditeľnených a na vysokom piedestále, môžeme sa z toho (po)učiť. Ale je to veľmi málo pochopiteľné. Aj mňa z toho šľak triafa.

Ale zaujímavé, ako sa ten svet mení a čo sa v ňom deje. Ľudia veľmi radi dávajú iným nálepky na sociálnych sieťach. Aj rodičia to robia s deťmi - dajú ti nejakú nálepku. Ty si taká nešikovná, potkýňaš sa tu. A to sú tie nálepky, ktoré my deťom dávame a tie deti to potom s ťažkosťou nosia a nevedia, čo s tým. Ja som na to extrémne háklivá, pretože mne tie nálepky boli dávané a sú dávané celý môj život. Pretože ja som bola v popovom svete, a stále sedím niekde na pomedzí toho a toho sveta. Podobne ako žijem niekde v medzipriestore medzi dvomi krajinami.

Sh: Stále by ma zaujímalo, z čoho vznikne obrovská vlna popularity - lebo nie vždy sú populárne veci aj dobré a pekné - niekedy sú úplne strašné. Ale napriek tomu, obrovské množstvo ľudí cíti, že tomuto chce dať ten lajk, alebo si chce pozrieť nejaké šialené video Kórejca...

Toto je tak nevyspytateľné. To, čo si povedala, niektoré veci absolútne nedokážeme predvídať. Niekedy urobíš úplné maximum, aby to bolo estetické, krásne, je to také ľúbivé, ako hovorí Linda - a nič. A potom vypľuješ nejaké blbé video, kde robíš úplnú somarinu, a zrazu to má sedemdesiat tisíc zhliadnutí. To sú strašne zvláštne veci.

Sh: Niekedy rozmýšľam, či týmto dostávame nejaké správy, že zrazu by si človek mal všimnúť, že keď také veľké množstvo ľudí niečo povie, čo z toho vyplýva? Napriek tomu, že cítiš vnútri, že nie, a bojuješ proti tomu. Či tam náhodou nie sú nejaké správy, ktoré potrebujeme? Lebo keď sa bavíme o tých obyčajnostiach, alebo každodennostiach, tak mám pocit, že úplne každá vec, každá veta, všetko čo sa okolo nás deje, nám niečo hovorí, čo nám dáva správu, že ako sa z toho väzenia dostať, v ktorom tu sme.

A teraz počúvaj - kedy ty sa cítiš slobodná? Lebo ja viem, kedy ja som šťastná. Totálne. Ja sa cítim šťastná, keď si obujem svoje staré martensy a idem buď do lesa alebo napríklad milujem chodiť v Británii na fantastické turistické chodníky popri mori. Vo Walese, v Škótsku, hocikde. A večer prídeš do tej krčmy, dáš si pivo, dobré jedlo a je to strašne super. Ale úplne najradšej som v horách. Ja to naozaj milujem. Milujem aj more - ale nie také, že si dáš plavky a natrieš sa krémom, to nie som ja. Zbožňujem chodiť. A milujem, keď moje oči dostanú v tom výhľade najesť.

Sh: Mám takú vetičku v jednom texte: oči oprieť o les. Mám toto isté.

Ja som putovník a okrem toho aj staviteľ. Milujem stavať, zveľaďovať. Mám napríklad v Londýne záhradu. Je to totálna terapia. Z polorozpadnutej záhradky sme vyrobili nádherné miesto.

Sh: Teraz mi to napadlo, lebo mám to veľmi podobné, aj tie činnosti. Ešte by som zašla za to, čo je ten spoločný menovateľ týchto činností - u mňa to je to, že vznikne určitý druh prázdna, že nič nemusíš, nič od teba nikto nechce, nie je tam žiadny plán, okrem toho, že večer dôjsť niekde k tomu pivu a jedlu - ale to je taký základný plán tela, lebo ono by chcelo aj tak jesť, či by si ostala na korienkoch, alebo dôjdeš do pubu. Takže to úplne nerátam ako plán. Ale nie je to taký veľký plán, že idem na Annapurnu alebo Mount Everest. Je to naozaj len, že idem do lesa a idem, pokiaľ budem vládať. Aj v tej záhrade, ja tam idem síce niečo posadiť, ale je to v podstate úplné vyprázdenie, že ten čas sa zastaví a zastaví sa práve preto, že nesmeruješ k nejakému veľkému cieľu. Potom ale nechápem, kristepane, prečo sa my furt púšťame do týchto...

...a to som tým chcela povedať. My sme to teraz vlastne našli, my to celý čas máme. A to je ten príbeh s tým Bohom, čo si hovorila. My to vlastne celý čas máme.

Sh: Lenže my sme takí sprostí. Bola zase nejaká budhistická príhoda: si niekde na juhu Indie, obrovská horúčava, sedíš v tieni pod veľkým stromom. A mudrc hovorí, že väčšina ľudí stále spod toho stromu vybieha, lebo si myslí, že by tam mohlo byť niečo iné, väčšie. Ale je tam len tá sprostá horúčava, ktorá ich prinúti, aby sa vrátili pod ten strom. Ja nerobím nič iné, len sedím pod tým stromom, lebo to je najlepšie. Je tu tieň, slnko na mňa nepraží a ja už viem, že tak či tak tam nič iné v tej horúčave nebude, okrem pocitu, že sa úplne vyčerpáš. A my toto furt robíme.

Ale mňa by šlak trafil, keby som tam mala sedieť.

Sh: Ale ty nemusíš sedieť. Skôr - čo nás núti neustále vybiehať? Lebo k téme obyčajnosti patrí aj to, ako trávime dni. Tak napríklad Janka s Lindou prišli, od rána sa tu telefonuje, píše, robia sa excelovské tabuľky, ide sa do poslednej minúty. Mne to už teraz príde ako úplná šialenosť. A smeruje sa k vydaniu albumu, v ktorom len ideme povedať, že aj tak tie obyčajnosti sú to maximum (smiech)

To je zaujímavé, lebo ja som asi pred tromi dňami povedala Eddiemu, že počúvaj, ja už nevládzem. To je šialenstvo, lebo on má na krku momentálne štyri projekty a keď mi moja dcéra večer povedala, mami, “daddy he's not to be coming home at all, or what?”. A ja hovorím, že bude, ale tri mesiace to bude asi dosť ťažké. Lebo on má ešte dve časti turné s Roísín, takže nás toho čaká veľmi veľa. Ale na záver sa spýtaš - a načo nám to je? Čo ti to prinesie? Lebo bohatstvo nám to neprinesie, to sme už dneska v tých excelovských tabuľkách videli. Čiže načo to robíme, prečo nás ťahá na túto cestu?

Sh: Ja si myslím, že ťahá nás tam to, čo sme hovorili pred polhoďkou - že si stále myslíme, že tam objavíme niečo, čo nás zachráni od tohto celého šialenstva. Ale musím ti povedať dobrú správu - pokiaľ sa udržíš v dobrom fyzickom stave, tak po päťdesiatke začneš tieto veci chápať oveľa lepšie a oveľa menej ťa bude lákať vybiehať spod toho stromu. Lebo to zrazu človek vidí, a zároveň ten vek mu pomáha sa začať odpájať. Ale to neznamená, že by sme nič nerobili.

Ja som prišla na riešenie. Vyrobila by som si tienidlo na hlavu a s ním by som behala.

Sh: Ale to už vymysleli - slnečníky a podobne.

Určite by som niečo skúsila. Ale vieš, čo mňa fascinuje, a myslím, že to je strašne dôležité? Proces tvorby. Milujem sa do toho ponárať, keď naozaj píšem. Je to niečo ako lesy a kopcovité terény. To isté zažívam aj pri tej tvorbe.

Sh: Ale prečo nám nestačí len tá tvorba?

Lebo potom to ešte musíš nejako spracovať, nahrať, predať muzikantov.

Sh: Musíš?

Asi nemusíš. Sú samozrejme aj muzikantky, muzikanti, ktorí nahrávajú len tie veci doma. A možno to tak bude. Možno môj ďalší album bude taký.

Sh: Lebo mne sa zdá, že tam nastáva tá tvorba - že je úplne fantastický moment, kedy sa spájame s tým bohom, so sebou, s prítomným okamihom, ktorý môže byť aj Bohom, lebo my to aj cítime, že to je to, teraz som šťastný. Že tam potom nastáva taký zlom - a čo teraz s tým? Mohla by som...

...zavolám Danovi Bártovi (smiech)

Sh:...začne ti to, a tam mám pocit, že nastáva ten - nechcem to nazvať, že problém, hoci sa to časom ukáže ako problém. Lebo všetky tie ďalšie činnosti sú problematické, časovo, finančne, vzťahovo. Samozrejme, musíme cez to prejsť, ja nehovorím, že to nemáme. A kým sme schopní to začať realizovať, tak to aj musíme dokončiť. Lebo tam pre nás plynie poučenie z toho procesu, keď sa nám to podarí dokončiť. Poučenie pre ostatných, ktorí sú na tomto výlete za nami, a my im povieme, daj si pozor, tam je prepadlina a tu bude studnička.

A teraz si mi dala myšlienku, lebo ja som zistila, že po albume Krajina Rovina, ktorý mi vydavateľstvo na začiatku ofujkalo, veľmi veľa ľudí začalo vybiehať aj na iné smery. Ja som začala cítiť, že to bolo také obdobie, kedy sa zhŕklo veľa albumov dohromady, ktoré boli silné a niečo podobné zrazu robila aj Bety Majerníková s Noisecut. Ale po Krajine som cítila, že veľa muzikantov začalo pátrať aj v iných svetoch. A potom po Morušiach som cítila podobné - že zrazu prišla Katka Máliková. Akoby sme objavili niečo, sme otvorili niečo, čo pár rokov fungovalo. A teraz mám pocit, že tiež možno niekomu ukážeme nejakú cestu a niekoho inšpirujeme. Možno tá naša zvedavosť je aj takým dobrým vodítkom pre tých ostatných, ktorí sú na tomto výlete za nami, a že môžu vykročiť niekam - možno nemajú toľko odvahy ako my a možno nemajú ani toľko energie, a možno len sú mladší. Ale pokračujú v našich stopách. A to je veľmi dôležité.

Sh: Alebo tiež ich napadne, že išiel by som za nejakým cieľom a potom zistia - aha, už sa tam niekto vybral, ale zistil úplne iné veci, ako tam zistím ja. Lebo nikto samozrejme nie je rovnaký.

Ale ja si myslím, že v tvorbe je to šťastie a naplnenie. Pamätám si ešte, keď som sama písala, aj teraz sa mi to stalo, že naozaj stratím vždy pojem o čase. Hodiny sú zrazu minúty, a poznáš to, všetko sa nejako natiahne, zrazu si v úplne inom časopriestore. Ale stojí to za to, všetko stojí za to. Aj s tým Eddiem. Ja som to už na začiatku zistila, že toto nebude jednoduché s týmto človekom (smiech). Ale pozri sa, ty to môžeš vnímať aj tak, že s týmto človekom nechcem byť preto, že je to strašne zložité, je to príliš zložité, berie mi to príliš veľa energie. Ale ja toho človeka milujem, ja by som mu dala to posledné na svete. Pre mňa je to naozaj veľký boj, ja som proste akceptovala, že toto je tá moja cesta, toto je súčasťou toho, ako sa môžem niečo naučiť. On neprišiel úplne náhodou do mojej cesty. Neviem, kto to plánoval, ale tak teda diky!

Sh: Obávam sa, že si si to sama naplánovala.Tak si to uži.





 

 

Our e-shop stores cookies to improve and provide effective services. By remaining on our site you agree to their use.

Concert tickets

 ks  ×   € ( and more)

Name your price

 € ( and more)