27. Apríl 2010, Šina
Henrieta Ďurovová, http://zivot.lesk.cas.sk, 20. 4. 2010
Longital vznikol v roku 2004 v Bratislave zo známej, no personálne premenlivej skupiny Dlhé Diely. Pesničkári a výborní muzikanti Daniel Salontay a Shina, vďaka ktorým sa slovenská hudba dostala až pod kožu zahraničného publika.
O vás dvoch je známe, že tvoríte pár aj v súkromí. Aký je spoločný život dvoch umelecky spriaznených duší, dá sa skĺbiť súkromie s hudbou?
Shi: Nevidím v tom problém, ideme jedným smerom a tak sa to nejako ukladá. Byť spolu 24 hodín denne nie je problém, pokiaľ netrváš na nejakých svojich egoistických požiadavkách ako má presne tvoj svet vyzerať a nechceš svojho partnera zmeniť na svoj obraz.
Da: Je to stále príjemné, inšpirujúce a … praktické. Každý z nás sa snaží vyvíjať a tým sa navzájom obohacujeme. A aj dopĺňame. Napríklad Shina veľa číta a ja veľa hrám, Shina super lyžuje a varí a ja vraj perfektne umývam riady 
Zaujímavá je vaša životná filozofia, že sa človek nemá rozbíjať na drobné, ale skôr sa zamerať na jeden cieľ, ktorý sa naplní. Tým vaším je hudba? Ako ste sa k nej dostali?
Shi: Od malička som spievala, v škôlke som za to dostávala lízatka. Potom som pokračovala v ĽŠU hrou na klavír a trochu aj spevom, do svojich štrnástich rokov. Tam niekde prišiel zlom, nechcelo sa mi už hrať všetky tie skladby, ktoré boli v škole povinné, tak som odtiaľ odišla. Začala som si brnkať na gitaru, čo mi však veľmi nešlo, ale začali ku mne „prichádzať“ pesničky a to bolo niečo. Objavila som nový svet, niečo, akoby sa vyjadrovalo cezo mňa… toto je celkom dobrý popis toho pocitu
. Chodia k tebe slová a melódie a ty sa ich snažíš zachytiť, tak aby sa nestratili. No a potom začneš mať pocit, že by si to všetko chcela ukázať - zahrať niekomu ďalšiemu.
Da: Ja som sa v hudbe našiel, keď som mal asi trinásť rokov, ale dlho mi trvalo, kým som si to pripustil, a seba aj okolie presvedčil, že to má zmysel, že to niekam povedie. Trvalo to aj dvadsať rokov a s tým rozbíjaním na drobné, s tým rozlievaním sa na veľa strán, úplne súhlasím. Shina mi raz na tú tému povedala “máš len jednu vodu”, máme o tom aj pesničku.
Ste považovaní za pesničkárov, teraz experimentujete, vo „Výprave“ ste sa hľadali, v „ Glorii“ našli?
Shi: My sme vždy pesničkári boli aj zostali. „Výprava“ je pesničkový album, akurát trochu v neobvyklom oblečení. Skladby sú dlhšie, ale nie preto, že by sme to boli vtedy tak chceli. Skrátka sa tak vyvinuli a my sme zistili, že sa z nich nedá nič vypustiť, že všetky tie zvuky, melódie, vyhrávky, sóla, ktoré sú okolo obsahu - slôh a refrénov, tam musia byť, aby bol odkaz správne odovzdaný. A tak to bolo aj pri „Glórii“. Veľmi presne sme cítili, kedy to ešte nie je ono a kedy to zapadlo, a nechce to už nič viac.
Da: Pesnička je kráľovná a vo chvíli, keď ju tvoríme, alebo hráme na koncerte, neexistuje nič dôležitejšie než jej slúžiť.
Ako sa vám podarilo osloviť zahraničné publikum, spievate po slovensky…
Shi: Majú snáď anglické a americké skupiny problém osloviť naše publikum? Myslím, že Slováci ako väčšina im nerozumejú aj tak ani slovo a aj tak ich denno-denne počúvajú z rádií a milujú. Dokonca ani mladí ľudia, ktorí sa po anglicky učia, väčšinou nevedia o čom presne tie pesničky sú - doslova. Česť výnimkám. Takže takto to funguje aj opačným smerom. Obsah sa prenáša emóciami, ktoré vznikajú pri hraní hudby a dokonca som čítala o nejakom vedeckom experimente, keď vedci vzali vzorku západných hitov, zobrali ich na nejaké odľahlé miesto, myslím v Afrike, a počúvajúci domorodci vôbec nemali problém presne označiť emócie, ktoré pesničky vyvolali, bez slov. Tým ale nechcem povedať, že samotné slová nie sú dôležité, napríklad pre mňa sú veľmi dôležité povznášajúce piesne, lebo tie ťa naozaj povznesú, na rozdiel od depresívnych, tie ťa skrátka stiahnu dole. Zdola hore sa dostáva pomerne ťažko:-)
Da: Ako sa nám podarilo osloviť zahraničné publikum? V Anglicku, Írsku a USA po anglicky, v Čechách po slovensky, vo Francúzsku po francúzsky, v Poľsku po poľsky, v Maďarsku po maďarsky, vo Fínsku po fínsky, v Rusku po rusky, v Taliansku po taliansky… Pesničky sú v slovenčine, ale ako každý správny cestovateľ vie, je dobré sa prihovoriť v miestnom jazyku, to otvára srdce a niekedy aj rozosmieva. Takže medzi pesničkami sa diváci v zahraničí dozvedia niečo o ich obsahu alebo o okolnostiach ako vznikli, stručne a náznakovo.
V “čom” sa cítite v zahraničí viac doma ako doma?
Shi: Mne sa páči, že poslucháči tú našu hudbu vnímajú čisto, bez akýchkoľvek zaradení. Nevedia o nás nič a tak je to čistá hudba, ktorá prúdi do uší nezaťažených nejakými názormi z novín, časopisov, alebo napríklad absenciou hudby v komerčných rádiách. U nás si ľudia, podľa mňa, často myslia, že keď to nepočuli v rádiu, ktoré im hrá od rána do večera alebo v televízii, tak to nemôže byť dobré. To znamená, že odpoja srdce, nevnímajú to ako hudbu, ale ako svetonázor - pre hlavu.
Da: Po koncerte v zahraničí sa nám bežne stáva že ľudia prídu za nami, chcú CD a pýtajú sa, či sme doma slávni. A my sa len usmievame a vravíme si veľká sláva - poľná tráva. Vo Francúzsku sa cítim viac doma ako doma vďaka syru a vínu, v Poľsku vďaka chlebu z jednej krakovskej pekárne, v Amerike vďaka french toast s javorovým sirupom, v Maďarsku zatiaľ ešte neviem prečo, ale tiež to asi bude súvisieť s jedlom :))) V marci sme absolvovali zatiaľ najdlhšie turné, mesiac sme jazdili po USA a vzápätí sme pokračovali v Taliansku. Som veľký domased, no v jednom momente som si uvedomil, že sa na tej veľkej ceste cítim ako doma, že nemám pocit, akoby mi niečo v živote unikalo na nejakom konkrétnom mieste, ktoré volám “doma”. Po návrate do Bratislavy tento pocit vyprchal, ale teraz viem, že v každom z nás je kus nomáda a už sa teším na ďalšie cesty
.
Dnes sa domáce kluby boja nízkej návštevnosti a veľa akcií robia zadarmo, alebo za minimálne vstupné. Vy ste vraj proti tomu, vstupné považujete za „istotu“, že do klubu prídu ľudia, ktorí skutočne si chcú hudbu vypočuť…
Shi: No neviem, kde to presne začalo, ale keď som prvýkrát počula, že hudba by mala byť zadarmo, tak mi všetko nebolo jedno. Ok, ľudia si môžu vypočuť a stiahnuť na internete, čo chcú, lebo to tam je a nikto za to nepýta peniaze, takto sa to vyvinulo. Viete si ale predstaviť, že by ste chodili celý mesiac do práce a potom by vám povedali na konci mesiaca, že nič nedostanete, lebo vaša práca je odteraz zadarmo? No a to hovorím len o jednom mesiaci, muzikanti robia na jednej platni aj niekoľko rokov, nehovoriac o peniazoch investovaných do vzdelania
, nástrojov, skúšobní, štúdia atď. Z tohto sa vyvinula situácia, že hudba na našom území zostáva amatérskou, doslova - málokto si môže dovoliť robiť ju ako zamestnanie.
Da: Neviem, či sme výnimka, ale určite nás teší, že ľudia našu hudbu potrebujú a uvedomujú si, že ak si kúpia
CD alebo lístok na koncert, dávajú tie peniaze vlastne nám. Organizátori koncertov a aj mnohé skupiny si myslia, že gestom “zadarmo” získajú tzv. “kritické množstvo” poslucháčov, ktoré im v budúcnosti zaručí návratnosť takejto investície. Možno to funguje, ale len krátkodobo a niekedy to vedie do špirály - núti umelcov robiť stále väčšie gestá a hľadať silnejších sponzorov. Naša filozofia je pomalý ale stabilný rast, bez zbytočných výkyvov, pekne v závetrí - niečo ako zenová záhrada.
V čom spočíva podľa vás problém klubov a toho, že zívajú prázdnotou? Spohodlneli ľudia, alebo vyhľadávajú skôr niečo výnimočné?
Shi: Ťažko povedať, asi ich tam nič neťahá, alebo sú “prejedení” hudby Toto ale nie je celkom tak: niekedy sú kluby plné a niekedy prázdne, akurát, že nikto nevie ako to urobiť, aby boli plné vždy, ani organizátori, ani muzikanti. Niekedy urobíš úplne všetko, a aj tak to nepomôže. No ale vždy ešte môžeš hrať pre vesmír. Dobré emócie - a aj zlé - sa nestrácajú.
Da: Kiná už začínajú byť plné a tak dúfam, že ľudia čoskoro objavia, že dostať dávku hudby od živého človeka na pódiu v malom klube nablízko je životne dôležitý zážitok :). Predstavte si, že ste unavení z práce alebo z nejakej životnej situácie a po necelých dvoch hodinách umenia odchádzate uvoľnení, s úplne iným pohľadom na to, čo považujeme za skutočnosť, na seba a na svoje zdanlivé problémy. Aj to dokáže umenie a preto ľudia v čase
krízy plnia kiná a koncertné sály.
Aký je váš názor celkovo na slovenskú, českú hudobnú
scénu?
Shi: Na našich územiach vzniká vynikajúca hudba, ktorá je podľa mňa porovnateľná s tou západnou, myslím teraz alternatívnu scénu. No ak nie sú peniaze na to, aby to muzikanti prežili tu, ako by bolo možné vôbec ich ešte vyviezť von? Všimli sme si, že napríklad severské štáty neuveriteľne investujú do svojej hudby, podporujú svojich muzikantov, vyvážajú ich na všetky možné festivaly, showcase, veľtrhy. Sú to počtom malé národy, ale za tie roky, čo sa tomu venujú, už niekoľkí z nich dosahujú svetovú rozoznateľnosť. Myslím Island, Nórsko, Švédsko, Dánsko…
Da: Je malá a pritom veľmi bohatá, rozmanitá a je zázrak, že ju ešte vonku neobjavili. Stačí, aby sa to podarilo jednému a ten by potiahol zvyšok. V prípade Islandu to má na svedomí asi Bjork. Doslova stačí, ak sa napíše, že tento hráč na banjo je z Islandu, a klub je plný a organizátori festivalov chcú túto atrakciu mať v programe
. Zo Slovenska skúšala preraziť von Janka Kirschner, vo veľkom a cez medzinárodné vydavateľstvo, a dúfam že v tom bude pokračovať. V malom, čiže nezávislou cestou postupujeme my, a určite existuje množstvo ďalších zaujímavých projektov, ktoré majú svoju odozvu v zahraničí. Len sa tomu u nás nevenuje toľko pozornosti a prostriedkov ako ľadovému hokeju.
Venujete sa aj vydavateľskej činnosti, pod hlavičkou Slnko records vychádzajú zaujímavé a nekomerčné diela. Ako sa dá zvládnuť v dnešnej dobe vydavateľstvo?
Shi: Vydavateľstvo sa zvláda samo, v tejto chvíli už ho viac menej držím hore hlavne mentálne:-) Hlavnú prácu vykonáva distribútorka, ktorá sa stará, aby albumy boli v obchodoch a aby ich tí, čo si ich objednajú cez stránku dostali načas. Na mňa zostáva vyberať, čo vyjde, robím to čisto intuitívne, musím cítiť, že tá hudba má perspektívu, že ma oslovuje, že muzikanti sú sami šikovní, nepotrebujú produkovať a vodiť za ruku, v podstate sú schopní všetko si zariadiť sami
. Vydavateľstvo funguje už len ako taká brána, ktorou prejdú, keď sú na to pripravení. To im pomôže. Ale čo si myslím, že im pomôže najviac, je moja dôvera. Nie, že by som bola niekto špeciálny, ale muzikanti vedia, že je tu jeden človek, o ktorého sa môžu naozaj vždy oprieť, a že im absolútne verím. A to nie je málo, to je aj v obyčajnom živote zázrak.
Akým spôsobom získavate prostriedky na podporu alternatívnej hudby?
Shi: Albumy vydávame s čiastočnou podporou Hudobného fondu a zo svojich vlastných peňazí. Vydávame albumy, ktoré sú žánrovo veľmi odlišné, napr. nezaraditeľný Longital, punk-folkové Živé kvety
, elektropopový Noisecut, pesničkárov Soňu Horňákovú, Zuzku Homolovú, Franka Wintera, alternatívno-rockový Kolowrat a Lublau, divoký akustický súbor piesní a tancov Tu v dome… A to nie sú všetci, na www.slnkorecords.sk sa dajú vypočuť ukážky zo všetkých albumov. Spoločným menovateľom je určite výpoveď: všetky albumy (okrem Wintera) sú po slovensky, na tom väčšinou trvám, lebo si myslím, že ľudia, ktorí vyrástli na Slovensku a žijú a spievajú na tomto území sa najautentickejšie vyjadria vo svojom rodnom jazyku a keď toto nezvládnu, ťažko budú presviedčať niekoho v zahraničí.
Teraz sa opäť chystáte do zahraničia, kedy budete hrať doma?
Shi: Hráme striedavo v zahraničí aj doma, bez prestávky. Tento rok sme urobili na jar pokusnú cestu do USA a ináč sa motáme v tomto našom stredoeurópskom priestore: Česko, Slovensko, Poľsko, Maďarsko…
Da: V lete nás čaká UK (Wales), koncerty v Čechách a na jeseň snáď aj Dánsko. Doma v obývačke si hráme takmer denne a čakáme na ponuky :).
Ako sa vám podarilo nahrať skladbu k českému filmu Hodinu nevíš ? Inak, je veľmi pekná….
Shi: Skladba Modrý plyn bola nahratá už skôr na album Výprava. Tam ju našiel režisér Dan Svátek a veľmi ju v tom filme chcel mať za každú cenu, aj keď sa k zvyšnému soundtracku moc nehodila. Nakoniec skončila pod jedinou milostnou scénou vo filme a myslím, že je tam práve vhod, ako také nadýchnutie. Film je triler a tak v ňom väčšinu času dych zatajujete:-)
Ako správni muzikanti, aj vy pravdepodobne doma neustále skúšate. Susedom vaše hranie po večeroch neprekáža ?:)
Shi: Po večeroch neskúšame, to väčšinou hráme koncerty. Skúšame doobeda, keď sú všetci v práci, len psy nám tu do toho vyjú…
Da: Ale susedov máme veľmi fajn, len tie psy keby lepšie intonovali…:)
http://zivot.lesk.cas.sk/clanok/7370/rozhovor-na-ceste.html
