Speváčka odohrala koncert na 11. ročníku European Jazz Festivalu.

Katka KoščováFoto: SITA/Mirka Dobošová

BRATISLAVA 29. mája (WEBNOVINY) - Slovenská speváčka Katarína Koščová tento týždeň vystúpila na 11. ročníku European Jazz Festivalu, ktorý sa koná v Aténach. V gréckej metropole sa predstavila spolu s džezovou The Illusions trio a svojim klaviristom Danielom Špinerom. “Atmosféra festivalu bola skvelá. Bola som prekvapená, aké množstvo ľudí prišlo, aj napriek tomu, že v tom čase boli v Aténach demonštrácie. Chcela by som sa veľmi pekne poďakovať Hudobnému centru a Slovenskému veľvyslanectvu v Aténach, že nám umožnili zúčastniť sa takejto výnimočnej akcie,” uviedla 29-ročná rodáčka z Prešova.
Katarína Koščová si našla svoju cestu napriek tomu, že v roku 2005 zvíťazila v súťaži Slovensko hľadá SuperStar a najprv mala namierené na popovú dráhu. Na svojom treťom albume Nebotrasenie (2009) sa priblížila k džezu a šansónu. Svoje vytúžené miesto si našla na klubových pódiách a džezových festivaloch. Už dnes sa predstaví na Jarných Bratislavských Jazzových Dňoch v Nitre, kde okrem nej vystúpia aj speváčka Vanda a rakúska kapela Hot Pants Road Club. Neskôr ju čakajú koncerty v Košiciach a Českej republike.
Agentúru SITA informoval speváčkin manažér Michal Pivovar

Zdroj: http://www.webnoviny.sk/kultura/katarina-koscova-sa-predstavila-v-at/357832-clanok.html

Kapely Kolowrat a Kvety Nikotínu odohrajú na prelome mája a júna päť spoločných koncertov. Začínajú 19. mája v Nitre, potom navštívia Bratislavu, Banskú Bystricu, Košice a Prešov.

Kapely sú spriaznené ľudsky i hudobne, rozhodli sa teda tento fakt využiť. Vysvetľuje Rasťo Rusnák z Kolowratu: „S chlapcami z Kvetov Nikotínu sme si ľudsky skvele sadli, sú to fakt dobrí ľudia a my ich máme radi. Už predtým sme spolu pár koncertov hrali a vždy sme si vraveli, že by sme toho mohli pospájať viac. Teraz na jeseň sme sa ale dohodli, že to na jar uskutočníme a nakoniec sa to vyladilo na päť spoločných koncertov.“

foto: Zdenko Hanout

foto: Dávid Doroš

Kolowrat má na konte dva albumy (Vrany sa vracajú a Slnko je vo veži), na turné predstaví kapela program vyskladaný zo starších piesní, ku ktorým však pribudli aj novinky. „K dvom novým piesňam, ktoré sme hrali už v januári, pribudla ďalšia. Posledné týždne sme pracovali na viacerých pesničkách naraz, ale iba jednu sa nám podarilo dotiahnuť. Škoda. Ale aspoň jednu novú môžeme hrdo odprezentovat,“ hovorí Rasťo. Kapela chystá aj nový album, no ide na to pomalšie ako by chceli. „Práve v súvislosti s prípravou turné sme si uvedomili, že po skončení turné by sme mali koncertovanie celkom pustiť z hlavy a venovať sa fakt iba novým piesňam, aby to začalo pribúdať o čosi rýchlejšie.“

To, čo sa kapele podarilo dokončiť, je ich prvý oficiálny videoklip, a to ku skladbe Mikádo, ktorá sa nachádza na aktuálnom albume Slnko je vo veži.

Klip režíroval Gejza Dezorz, známy režisér a principál Dezorzovho lútkového divadla, kameru obstaral Ivo Miko. „S Gejzom sme sa rozprávali o klipe už v čase albumu Vrany sa vracajú, ale tak ako veľa vecí v živote, aj toto bolo len tak voľne nahodené do času a priestoru a čakalo to, kým sa všetka tá vzdialenosť, zaneprázdnenosť a povinnosti vyladia tak, aby sme sa mohli stretnúť a dať niečo dokopy. Natáčanie bola jednodňová, nízkorozpočtová vec a myslím, že sa Gejzovi podarilo z toho umiesiť jeden pekný klip. Máme z neho radosť,“ hovorí Rasťo a na otázku, či nie je zbytočné točiť klipy odpovedá: „Určite je to zbytočné, ak od toho čakáš nejaký komerčný benefit. Z tohto hľadiska ale kapely ako sme my, ani nemusia robiť hudbu. Ale je príjemné mať aj nejaký vizuál k svojim piesňam, takže ak máš naporúdzi ľudí, ktorí ti s tým vedia pomôcť, bola by škoda to nevyužiť. My to berieme ako takú čerešničku a ak sa taká spolupráca podarí aj v budúcnosti, pôjdeme do toho znova. Aj keď sa na tom vlastne dá iba prerobiť, nie je to strata peňazí.“

Termíny koncertov:

19. máj 2011 NITRA, Frankie Rock Club

20. máj 2011 BRATISLAVA, U Óčka

26. máj 2011 BANSKÁ BYSTRICA, Club 77

3. jún 2011 KOŠICE, Tabačka

4. jún 2011 PREŠOV, Christiania

Kolowrat nájdete tu:

kolowrat.sk

facebook.com/Kolowrat.sk

foto na titulke: Zdenko Hanout

Zdroj: http://i-lemon.sk/index.php?log=clanok&uid=259

Začiatky
Šina, zakladateľka Slnko records
Slnko vnzniklo pred desiatimi rokmi, keď sme nahrávali prvý album a mali sme pocit, že ho bude treba hneď vydať. Viac-menej po pár mesiacoch začalo hneď rásť, lebo všetci naši kamaráti muzikanti zistili, že tu je nejaká možnosť, dať niečo von. Tak sa to začalo zrazu nejak zbierať viacej, a hneď koncom prvého roka to boli vlastne už štyri tituly.
Začiatok bol taký veľmi smiešny, tomu asi nikto ani neveril, okrem mňa, že z toho možno niečo bude. Ja som tie cédéčka vlastne napalovala, všetky som ich ručne popisovala, robila som ručne obaly, na tlačiarni som ich tlačila… Takže to bola akože taká moja manufaktúra. A tak som vlastne zrazu takto z kabelky predávala cédéčka, potom som ich začala ponúkať do obchodov, tam ich zobrali a nejaké sa predali. V roku 2003 nastal zlom, lebo naše cédéčka začali byť žiadané v Čechách a v podstate odvtedy už boli všetky lisované. Tak sa vlastne to vydavateľstvo sprofesionalizovalo. Zrazu som zo všetkých strán začala počúvať chvály, že, Slnko records, také vydavateľstvo, onaké. Ja som mala problém sa s tým stotožniť lebo som si hovorila, že počkaj, veď to som ja, s tým jedným počítačom, s tými krabicami a s mojimi šanónmi v jednej skrinke?

Interpreti
Za tie roky som dostala strašne veľa demo nahrávok. Dokonca u mňa pristál aj hip hop - Modré Hory, Živé Kvety, Noisecut, Zuzka Homolová a Soňa Horňáková. Jedným s takých prírastkov do vydavateľstva bola Katarína Koščová. V jednej chvíli mi proste zavolala a vydali sme Nebotrasenie. To sú také tri najpredávanejšie – od Živých Kvetov, myslím že Sloboda, náš album Gloria a ešte ten Katky Koščovej - Nebotrasenie.

Ocenenia
V roku 2009 dostali Noisecut cenu divákov za album roka a Ján Boleslav Kladivo cenu poroty. Z čoho mám najväčšiu radosť vo vydavateľstve je to, že vydanie v Slnku ich veľmi posunulo dopredu a niektorým možno aj zabezpečilo to, že vôbec hrajú ešte dnes.

Zdroj: http://tv.hnonline.sk/successstory/c1-51477350-predavali-cedecka-z-kabelky-teraz-maju-album-roka-b-font-color-ff9900-video-font-b

Na novom CD skupiny Hvozd cítiť aj výrazný rukopis producenta Tomáša Slobodu.

Svieži vietor originálnych pesničiek na novom cédečku mladého bratislavského kvarteta, ktoré má toho už dosť za sebou, prekvapí neobvyklými melódiami, aranžérskymi nápadmi a textami s výrazným šansónovým puncom.

Pritom na CD skupiny Hvozd Po kopcoch v županoch (vyd. Slnko records) ide o materiál známy z jej klubových vystúpení, posunutý do určitého „preobrazenia“ producentom Tomášom Slobodom. Ten na CD hrá na gitaru, perkusie a „pridáva“ rôzne zvuky. Nahrávku svojimi nápadmi zvýraznil a podporil hudobné motívy aj rytmické členenie skladieb a v aranžmánoch použil aj funkčne farebnú trúbku (Robo Kolář).

Základ súčasného zoskupenia tvoria sestry Lucia Chuťková (klavír, spev, hudba) a Ivana Tirpáková (gitara, akordeón, texty, hudba, výtvarné stvárnenie obalu a bookletu), aktuálne podporované osvieženou rytmikou (Peter Čaputa – basgitara, Richard Kamenický – bicie).

Príklon k zhudobňovaniu poézie vo vyše desaťročnej histórii skupiny, okrem rôznorodej pódiovej prezentácie doma aj v zahraničí, predstavujú tri demá, nahrané ešte pod pôvodným názvom kapely Lady Lazarus (podľa básne Sylvie Plathovej). Korene tvorby sú vo vlastných melódiách na české texty – básne Ivana Wernischa a preklady poézie Lorcu, Benna, Artmanna alebo LiPa. Niekomu môže spôsob práce skupiny a jej výsledok asociovať naozaj len veľmi vzdialenú podobnosť s Tornádo Lue, alebo tiež určitý príklon k bývalým alternatívnym guru Psí vojáci.

Tvorba Hvozdu však patrí k tej zvláštnej sorte zmesi štýlov, ktorá charakterizuje ich neobvyklý jazyk. Okrem ôsmich slovenských textov, dosť pripomínajúcich absurdity T. R. Fielda, je tu aj jedna prevzatá – úvodný funkčný úryvok básne rakúskeho „umelca poézie a života“ Hansa Carla Artmana.

Hudobné stvárnenie všetkých texto-básní so skokmi „od štýlu k štýlu“ a mierne intonačné vlnenie spevu, plného insitného entuziazmu, prináša diskrétne dekadentný pozitívny literárnohudobný zážitok.

Zdroj: http://kultura.sme.sk/c/5798489/diskretna-dekadencia-undergroundoveho-typu.html

Frank Winter, UK singer songwriter and Bratislava resident, is set to release third CD “For the good times”

Frank Winter, aka UK singer songwriter Andrew Hillard, will release his third CD “For the good times” at a special free concert on Saturday 5^th March at Omama café, 19 Sasinkova street, Bratislava.

This latest CD which Andrew wrote and recorded over Christmas and New Year, will be available at the concert and exclusively through the bands website.

The concert will also feature many songs from his two previous albums, both released on the independent Slovak label Slnko.

Andrew has played extensively throughout Slovakia and gained popularity with TV appearances on Lampa and concerts on Radio FM. Last year’s intensely emotional performance to a packed crowd at the Pohoda festival was a highlight for many.

Omama café situated between the medical Gardens and the Ondrejski cemetery is a well loved and unique café bar, specializing in award winning home brewed beer and boasting an interior that has been described as a “living museum”.

Zdroj: http://www.thedaily.sk/2011/03/04/top-news/frank-winter-to-christen-new-cd-with-free-concert-in-ba/

Košická kapela Kolowrat sa vďaka dvojici albumov plných nezameniteľných melódií a jemne mätúceho vokálu poľahky zapísala do širšieho povedomia pričom je jasné, že ak niekto dokáže písať takéto nepodliezavo pútavé melódie, nezáleží celkom na tom, v akom stave je jeho vokálny prejav. Každopádne hodiny spevu sú pre Rasťa Rusnáka stále na mieste.
MO: Čítal som v rámci prípravy na tento rozhovor niekoľko iných interview s vami a napadlo mi, nie je to únavné odpovedať na tie isté otázky dookola?
RR: Cha… trefa do čierneho.
MO: Už si niekedy niekomu na nejakú konkrétnu otázku aj neodpovedal, alebo len s tým, že na toto už si mnoho krát odpovedal predtým?
RR: Nedávno, pri jednom z posledných rozhovorov som na otázku odpovedal spôsobom, že som na ňu už viac krát odpovedal a že sa na ňu nedá odpovedať inak, ako to už bolo raz povedané, takže namiesto novej odpovede dávam citáciu starej odpovede a cez úvodzovky som to pripojil. Odpoveď ale vyšla bez toho môjho komentára a ja som, priznám sa, zanedbal autorizáciu, takže to zostalo tak.
MO: Vzhľadom napríklad na silnú repetetívnosť otázok v akom stave je myslíš niečo čo by sa mohlo nazývať slovenská hudobná publicistika?
RR: No myslím, že to nikdy nebolo veľmi ružové. Pamätám sa na 90-te roky, keď som v každom čísle českého Rock & Popu vždy najprv nalistoval recenzie chlapíka menom Nanoru a potom som šiel po ďalších veciach, rozlišoval som mená autorov a vedel som, ktorý z nich mi dá viac a ktorý menej. Malo to svoj charakter, farbu a chuť. Boli to ľudia na svojom mieste. Na Slovensku po niečom takom nebol ani náznak. S nástupom internetu sa tieto veci dajú robiť i na kolene a môže to robiť prakticky ktokoľvek, čo vôbec nie je na škodu, lebo sa objavia noví ľudia, z ktorých sa dá vyselektovať kvalita. Len neviem či tu je nejaká platforma, na ktorej by niekto vedel oddeliť zrno od pliev a tým dobrým žurnalistom ponúknuť spoluprácu. Už to veľmi nesledujem. Ale práve v súvislosti s tým, čo tu riešime ohľadom našich interview mi viac krát napadlo, prečo si nedajú tí ľudia trochu viac práce a neprečítajú si predchádzajúce rozhovory, aby sa nepýtali to isté. Doba je rýchla a ľudia nemajú čas ani na poctivú prípravu. A potom ma napadlo, my máme niekoľko rozhovorov za rok, ale čo napríklad taká Jana Kirschner, tá musí plakať…
MO: Ako vnímate recenzie na vaše albumy a rôzne prirovnania, ktoré sa v nich vyskytujú? Dokáže vás kritika posunúť ďalej?
RR: Recenzie na oba naše albumy boli vo veľkej väčšine pozitívne, to sa prijíma ľahko. Kritika sa ku nám dostávala vždy skôr z druhej ruky. Náš postoj bol vždy skôr taký, že sme sa nestarali, čo kto hovorí a robili si svoje. Inštrumentálne a vokálne nekvality sme si vždy dobre uvedomovali aj sami a vedeli, že v tomto smere je u nás postup vpred možný len v pomalom, dlhodobom procese. Naopak o piesňach samotných sme nikdy nemali pochybnosti a to bol asi dôvod, prečo sme kritiku až tak neprežívali.
MO: Nie je škoda toho, že akordeón vypadol z vašej zostavy? Čím v nových skladbách nahrádzate jeho party?
RR: Jasné že je to škoda. Akordeón aj Bohuš nám chýbajú, v niektorých piesňach to ani nejde plnohodnotne nahradiť. Ale Bohuš sa rozhodol odísť a my sme sa zas rozhodli pokračovať ďalej s tým čo máme a nepokúšať sa tú stratu krkolomne nahrádzať niekým iným. Väčšinu jeho partov nejakým spôsobom absorboval do svojej gitary Pajky.
MO: Akým smerom sa vlastne po strate tak zaujímavého nástroja ubral spôsob akým tvoríte skladby?
RR: Na tvorbu samotnú to až taký vplyv podľa mňa nemá. Vidieť to až pri výsledných „aranžoch“ tých piesní. Ťažisko sa presunulo už len na gitary, takže sa z nás stáva vlastne „gitarová“ kapela. Asi je ešte trochu skoro pomenovávať naše ďalšie smerovanie, sami v tom ešte nemáme úplne jasno. Ale dôležité je, že sa nemení pocit, že s tým čo príde sa budeme vedieť vysporiadať tak, aby sme s tým boli spokojní.
MO: Ako veľmi je aktuálna téma tretieho albumu? Predpokladám, že spolupráca so Slnko Records bude asi pokračovať, ale je možné očakávať aj nejaké zásadné zmeny smerovania?
RR: Aktuálna je len do tej miery, že ju nespúšťame z mysle ako prirodzený cieľ, ku ktorému smerujeme a chceme dospieť. Ale zatiaľ toho materiálu nie je dostatok a plánovať sa to nedá, piesne vznikajú iba pomaly. K smerovaniu som sa už vyjadril… nevieme, ale ani sa nebojíme. Slnku samozrejme chceme zostať verní.
MO: Po melodickej stránke ste bez pochyby jednou z najsviežejšie pôsobiacich slovenských kapiel, no trochu horšie je to s privyknutím si na tvoj vokálny prejav. Každopádne medzi albumami je v tomto smere vidieť veľký posun k lepšiemu. Ešte stále chodíš na hodiny spevu?
RR: Áno chodím. Ten posun cítim aj ja a je mi jasné, že moja učiteľka spevu má na tom veľký podiel a že bez ďalšieho cvičenia to nemôže napredovať. Zo začiatku som ten spev bral živelne a nepremýšľal som nad tým, či je niečo zle. Bolo to dané aj tým, že som sám seba nikdy nevnímal ako speváka, ale ako interpreta svojich textov. S tým, ako som si postupne uvedomoval, že hranica akceptácie môjho vokálneho prejavu je pomerne nízka, chcel som sa posunúť aspoň do tej miery, aby to na ľudí nepôsobilo rušivo. Už intonujem o dosť lepšie, aj keď rezervy stále sú. A keď hráme pár dní po sebe a človek po koncerte posedí a čo to popije, na druhý deň je to hneď cítiť a výkon je slabší. Ja sa však takto starať o hlas nedokážem, lebo ak by som si mal po koncerte odoprieť rozhovor s ľuďmi, ktorých som napríklad pol roka nevidel len preto, aby som na druhý deň spieval lepšie, cítil by som sa čudne… to dôležité je predsa pokecať s tými ľuďmi.
MO: Poznal tvoj učiteľ spevu vašu kapelu? Ako bol on sám spokojný s tvojím progresom?
RR: Vie, že existujeme a má i oba naše albumy. Či si ich vypočula viac ako raz, na to by som ale nevsádzal. V tomto sme každý niekde inde. Ona nepríde na náš koncert a ja zas nevystúpim na školskom koncerte, aj keby som mal to talianske baroko zocvičené na jednotku, čo si navzájom rešpektujeme. Pre mňa je dôležité, že som mal v tomto prípade šťastie na „človeka na svojom mieste“. V tom čo robí je fakt dobrá a to dáva šancu napredovať aj takému polenu ako som ja.
MO: Na záver, celkom by ma zaujímalo v akom rozsahu sa pohybujú vaše hudobné inšpirácie. Predpokladám, že zoznam je určite obsiahli, ale skús napríklad pomenovať tie, dajme tomu najvýznamnejšie mená…alebo možno aj niečo úplne súčastné?
RR: Môžem ti napísať len pár mien z toho čo počúvam a mám rád. A každý z nás by mohol dať svoj zoznam a asi by sa tam veľa mien neopakovalo. Či nás tá hudba i inšpiruje to si netrúfam tvrdiť. Tak napríklad Wilco, Eels, Badly Drawn Boy, Band of Horses, Bright Eyes, Turin Brakes, výborný album majú vonku Arcade Fire…, zo starých bardov napríklad Tom Petty, toho som vždy miloval, pred krátkym časom som úplne prepadol Kate Bush - sám to nechápem, ale neviem si pomôcť , i Nick Cave je stále veľký frajer.
MO: Ďakujem za rozhovor.

Zdroj: http://www.ohudbe.sk/rozhovory/Kolowrat:-Stava-sa-z-nas-„gitarova“-kapela/54-new9116/

Spoplatnený článok.

Zdroj: http://www.tyzden.sk/rozhovory-dna/hvozd.html

Košická skupina Kolowrat má za sebou vydarený rok 2010, v ktorom ju príjemne prekvapili najmä poslucháčske nominácie na Radio_Head Awards. V novom roku by podľa slov speváka Rasťa Rusnáka chceli začať s tvorbou nových piesní.

"Mali sme dobrý rok 2009 a na tejto vlne sme vstúpili i do 2010. V ankete Rádia_FM sme získali nomináciu kritikov za album roka a pre nás šokujúco i poslucháčske nominácie za album roka a singel roka. Bol to veľmi príjemný pocit, ktorý sme si celkom užívali."

"Vzápätí nás zmrazilo Igorovo vážne ochorenie, ktoré našťastie Iggi bravúrne a rýchlo zvládol so svojou ležérnou eleganciou. Jar sme však museli koncertne vypustiť. Vynahradili sme si to na jeseň spoločným turné s The Ills, ktoré dopadlo myslím veľmi dobre," zhodnotil rok Rasťo.

Na margo minuloročných potešení a sklamaní dodal: "Anketa Radio_Head Awards s tromi nomináciami pre Kolowrat bola pre nás príjemným prekvapením, určite to bol posun v akceptácii našej tvorby. Sme vďační Rádiu_FM, že hralo pieseň Ja a slečna Ts a umožnilo nám to. Zároveň sme boli trochu sklamaní z toho, že napriek týmto výsledkom žiadnu ďalšiu pieseň nám už nezaradili, ale povedali sme si, že nám neprináleží to riešiť a že si budeme ‘hledět svýho’."

"Myslím že našou najväčšou ambíciou sú teraz nové piesne. Zatiaľ sa s nimi rozbiehame len veľmi pomaly. Dúfam, že čoskoro pribudnú ďalšie. To nám dodá chuť i do ďalších koncertov. Iné pre nás teraz nie je až tak dôležité," naznačil novoročné plány spevák a textár Kolowratu.

Čo priniesol rok 2010 a aké plány do nového roka majú ďalší domáci interpreti, si môžete prečítať TU.

–
Foto: Myspace.com/Kolowrat

Zdroj: http://hudba.zoznam.sk/spravy/2011-01-03-anketa-2010-11-skupinu-kolowrat-prekvapila-priazen-fanusikov

Novinkou Teraz bratislavské duo Longital stvrzuje své výsadní postavení v rámci slovenské scény. Deska představuje vyzrálou obdobu moderního písničkářství, která plně využívá možností studiového kouzlení s kombinací elektronického a akustického zvuku.

Překvapením může být novinka jen pro ty, kteří slovenské alternativě v uplynulých letech věnovali jen zběžnou pozornost. Dvojice hlavních protagonistů se nejprve zviditelnila v projektu Dlhé Diely, následovaly nahrávky pod hlavičkou Longital a loni zvuková stopa k jinak nepříliš vydařenému filmu Hodinu nevíš. Mezi těmito díly lze vysledovat červenou nit, která vede k novince, doposud nejucelenější nahrávce dvojice.

Pojem ucelený však může být zavádějící. Longital kouzlí písničky z abstraktních tvarů a rytmů, z kombinací akustických nástrojů, programovaných prvků a vrstvených vokálů, jež mezi noty a smyčky vetkávají těžko uchopitelné verše. Zhudebněná poezie má ve slovenské tvorbě dlouhou tradici, jejímž vyvrcholením byly Ursinyho poklidné meditace nad Štrpkovými texty. Longital však mají blíže k avantgardě, k poezii vznikající jakoby náhodně, k veršům roztříštěným tvarem i obsahem, které spouští laviny asociací a k jejichž jádru přesto není třeba se prokousávat.

Podobně neuspořádaným dojmem může působit i hudba. Zdánlivě samovolně vyvstalé tvary však drží (až na několik problematických míst) pohromadě, čímž vytvářejí soudržný argument všem oponentům, pro něž se pojmy písnička a avantgarda navzájem vylučují. Stejně tak deska potvrzuje, že slovenská značka Slnko Records je stejným fenoménem, jako byl český label Indies ke konci devadesátých let, i to, že autorsky i produkčně slovenská alternativa v mnohém tu domácí předstihla.

Autor je spolupracovníkem redakce

Longital: Teraz

Vydavatel: Records, 2010

Hodnocení: 80 %

Zdroj: http://www.e15.cz/relax/kultura/longital-potvrzuje-ze-slovenska-scena-predbehla-ceskou

Sestry Lucia a Ivana Chuťkové, Peter Čaputa a Rišo Kamenický, to je zostava, ktorá tvorí kapelu Hvozd. O tom,  aká bola cesta z detskej izby až k vydaniu debutového albumu Po kopcoch v županoch, hovorí speváčka Ivana.

Ako by si predstavila Hvozd tým, ktorí o vás doteraz nepočuli?

To naozaj neviem. Vynárajú sa mi spojenia poetické texty, undergroundový šansón alebo podmanivý ženský spev, ktoré sa v súvislosti s nami objavujú, ale vždy mi to pripadá trochu smiešne.

Na začiatku boli tri sestry. Ako sa stalo, že nakoniec hráte v tejto zostave?

Prvé hudobné pokusy vznikli v našej detskej izbe. S Luciou sme dostali syntetizátor a nahrali si pár pesničiek s automatickým bubeníkom, klavírom, ja som trochu hrala na gitaru a staršiu sestru sme nahovorili, nech nám do toho spieva. Mali sme zhudobnené všelijaké české básničky, niektoré aj vlastné a tuším aj jednu v angličtine. Nazvali sme sa Lady Lazarus, podľa jednej básničky Sylvie Plathovej. Rýchlo sa ukázalo, že najstaršiu sestru to až tak nebaví a ostali sme my dve s Luciou. Potom sa k nám pridal Maťo Pokorný a Martin Zámečník a vznikol Hvozd. V tomto zložení sme fungovali veľmi dlho, myslím, že okolo päť rokov. Časom sme však cítili potrebu niekam sa posunúť, už nás nebavil ten „punkový prejav“, spoznali sme veľa novej hudby, ktorá nás posunula zase iným smerom, no zistili sme, že to chalanom nič nehovorí. A tak sme začali hľadať nového bubeníka a basgitaristu a našli sme Riša Kamenického a Peťa Čaputu.

foto: Gregory Michenaud

Vznikli ste niekedy okolo roku 1998, čo ste za ten čas stihli?

Najskôr sme naše skladby spievali v češtine. Vôbec nám to nepripadalo divné. Poznali sme Tornádo Lue a sledovali českú alternatívnu scénu. Bolo to celkom prirodzené. Prvé dve demá, ktoré sme nahrali, boli teda v češtine a prvé odozvy sme mali hlavne v Čechách. Tam sme odohrali aj väčšinu koncertov, hlavne v začiatkoch, a okúsili sme aj väčšie a známejšie festivaly. Podarilo sa nám zahrať si v Nemecku, Francúzsku, Poľsku, nahrali sme tri demá a vydali debutový album.

Momentálne teda fungujete v štvorčlennej zostave. Ako máte podelené úlohy v kapele?

Väčšinou prídem za Luciou s nejakým textom a ústredným motívom skladby a spolu to potom dorábame. Alebo si hráme v zložení ja na bicie a Lucia na klavír a text príde až neskôr. Chalanom prinesieme hotovú skladbu a potom to býva väčšinou veľké trápenie – učesať to všetko tak, aby sa nám to zdalo dobré. Každý má svoje cítenie a inak chápe hudbu a dať to všetko dokopy býva problém. Preto máme aj veľa nedorobených skladieb. Skúšali sme tvoriť aj všetci štyria na skúške, ale nemalo to veľký význam, už to nerobievame. S Luciou sme v tomto smere na seba dosť napojené a hudobne sa chápeme. O niečo ťažšie je to pre chalanov. Musia chvíľu hľadať vhodný výraz, ktorý skladbu dotvorí tým správnym smerom.

foto: Gregory Michenaud

Texty sú často dosť poetické. Ako vznikajú?

Často si len tak napíšem niečo, čo mi napadne. Potom sa k tomu vraciam a postupne to začne naberať tvar. Ale najradšej mám, keď vzniká text súčasne s hudbou. Proste ti to pri tých tónoch napadne. Vynoria sa ti momenty, ktoré si zažil alebo precítil a zistíš, že sú stále v tebe.

U mňa je to v tomto zmysle väčšinou spomienka alebo odkaz na niečo, čo som zažila.

V niečom však bolo pre mňa jednoduchšie zhudobňovať básne niekoho iného. Nie som ten typ, čo sa potrebuje deliť o osobné zážitky. Alebo skôr nie vždy mám chuť s tým vystupovať. A niekedy zase áno. Takže asi preto tá poetickosť, ktorá je dosť nejednoznačná a v podstate neutrálna.

V októbri vám vyšiel debutový album Po kopcoch v županoch. Za tým názvom treba hľadať nejakú metaforu?

To je práve ten príklad osobného zážitku.

speváčka Ivana / foto: Gregory Michenaud

Album vám produkoval Tomáš Sloboda. Ako sa vám s ním spolupracovalo?

Štúdio sme hľadali dosť dlho. Tomáša nám poradil Juro Mironov zo Živých kvetov. Celé nahrávanie sme si naozaj užili, bola to zábava. Myslím, že je to z albumu cítiť. Tomáš má cit pre hudbu. Svojimi nápadmi zvýraznil a podporil buď hudobné motívy alebo rytmiku a spôsob, akým to robil, nám sadol.

Čo pre vás ako kapelu znamená fakt, že vám debut vydalo Slnko records?

Tu ani iná alternatíva neexistovala. Sme radi, že nás k tomu v podstate nakopli. Slnko records je vydavateľstvo, ktoré zastrešuje istý typ kapiel. Ani neviem, čo majú spoločné, v podstate mi napadá, že je to všetko okruh fajn ľudí, ktorí prídu za fajn ľuďmi a spýtajú sa: „Nevydali by ste nám cédečko?“

Vo vašej hudbe majú silné miesto akordeón a klavír, čím sa dosť odlišujete od zvyšku slovenských kapiel…

Klavír a akordeón sú dosť bežné nástroje. Akurát možno, že nemáme tú gitaru, ktorá nechýba snáď skoro v žiadnej rockovej kapele. Inak slovenskú scénu príliš nesledujem, takže zachytím iba pesničky z rádia. Nemám rada zbytočné skladby, ktorých je tu od slovenských interpretov kvantum. Také tie prázdne akordy bez dynamiky. Na scéne je už dlho istý počet kapiel a dlho ma nič nezaskočilo, ani mi nepripadalo príliš výrazné, stále je to veľmi podobné jedno druhému. Cítim, že je tu miesto pre nejakú novú kapelu, ktorá bude mať čo povedať a nebude hudobne ani textovo ošúchaná, a pritom to nebude nejaká snobská alternatíva. A ešte by z nej mohol behať mráz po chrbte. Budem sa tešiť, keď sa niečo také objaví.

foto: Dávid Doroš

Máte vonku debut, čo chystáte ďalej?

Zatiaľ je také zaspaté obdobie. Nahrali sme album, na ktorom sú v podstate veľmi staré pesničky, ktoré už hrávame príliš dlho a konečne sme sa ich „zbavili“. Ja som si všimla, že zhruba po piatich rokoch ma nebaví robiť veci stále rovnako a chcem skúsiť niečo nové. Preto mám teraz chuť využiť aj iné zvuky, trebárs aj tú gitaru a trochu zmeniť celkový sound. Tak uvidíme, ako to dopadne.

Hvozd nájdete na www.hvozd.sk alebo naživo spoločne s Kolowratom 14. januára v bare U Očka.

Zdroj: http://i-lemon.sk/index.php?log=clanok&uid=141

Exoti na scéne. Chrapľavý hlas, špinavý zvuk, poetické texty, silné piesne a usmievavá bubeníčka. Poctivá hudba. Kapela Kolowrat a rozhovor so spevákom Rasťom Rusnákom.

Kapela Kolowrat vznikla v roku 1999, no trvalo sedem rokov, kým ste vydali debut Vrany sa vracajú. Prečo tak dlho?

Ona síce vznikla v roku 1999, ale pár rokov trvalo, kým sme sa, takpovediac, utriasli. Jednak personálne, ale aj hráčsky. Prvé koncerty sme odohrali až koncom roka 2001 a nejaký čas trvalo, kým sme sa vyhrali. Aj keď v otázkach tvorby sme mali od začiatku veľmi jasno, myslím, že sme to prvé roky nedokázali ľuďom sprostredkovať tak, aby medzi pódiom a hľadiskom nastal ten správny súzvuk.

V rôznych recenziách som si prečítala, že váš druhý album Slnko je vo veži je vyzretejší. Ja som sa k obom albumom dostala približne v rovnakej dobe a sú pre mňa rovnako silné. Ako to vnímaš ty?

Som rád, že to bežný poslucháč nevníma. Myslím, že je to tým, že tá zrelosť nie je v pesničkách samotných, teda v obsahovej stránke. Ale my sme už boli iní, asi trochu istejší sami sebou a tiež štúdio a prístup k nahrávaniu bol iný, dalo nám to viac kľudu. Aj pocit, ktorý z toho zostal bol omnoho lepší, ako keď sme dokončili Vrany sa vracajú. Takže to je posun pre mňa, pre nás, ale poslucháč si to vôbec nemusí všimnúť. A to je vlastne dobre.

Tento album vydalo Slnko records. Z koho strany vyšla iniciatíva a ako to zmenilo kapelu?

Slnko sme sledovali zo záujmom hneď ako sme zaznamenali jeho existenciu. Dovtedy sme premýšľali skôr o českých nezávislých labeloch, ale potom nás už zaujímalo iba Slnko. Naše posledné demo sme poslali iba Šine a ona povedala OK. A čo to spravilo s kapelou? No, neotvorilo sa nebo a nezazneli fanfáry, ale bol to pre nás dôležitý krok vpred.

Druhý album ste nahrávali v Prahe, pomáhal vám s ním Ondřej Ježek. Prečo ste si vybrali práve jeho?

Štúdio Jámor a Ondřeja Ježka nám vybrala Šina. Zo strany Slnko records bola cítiť jasná snaha posunúť nás i zvukovo kamsi na vyšší level, a tak Šina vybavila štúdio a producenta, ktorý má v Čechách dosť vysoké renomé a do Prahy s nami šiel i Dano Salontay, ktorý sa i podieľal na produkcii. Bola to zaujímavá skúsenosť. Musím povedať, že tie dni v štúdiu boli pre nás výnimočným zážitkom. Zistili sme, aké ľahké a príjemné je pracovať s ľuďmi, ktorí v štúdiu vedia čo majú robiť, majú predstavu, majú koncepciu, majú skúsenosť. No a zažili sme si trocha i druhú stranu tejto mince, keď sme neskôr s prvými mixami zistili, že predstava producentov o našom zvuku sa nezhoduje s tou našou a že vniesť do výsledku i niečo z našich predstáv bol v podstate boj. Ale nakoniec sa to utriaslo a ja som veľmi vďačný za túto skúsenosť.

Foto: Zdenko Hanout

Hudbu skladá gitarista Peter Lorko, ty píšeš texty. Ako funguje spolupráca medzi vami?

Hudbu sme predtým robili buď Peťo alebo ja, respektíve sme to zvykli robiť spolu. Väčšinou sme sa stretli, zahrali si nápady a skúsili ich pospájať do piesní. Situácia sa zmenila po príchode Pajkyho do kapely. Jednak on sám je veľmi tvorivý a nosí svoje hudobné nápady a jednak sa s jeho príchodom trochu zmenila ľudská chémia v kapele. Výsledkom bolo, že máme snahu robiť veci spolu a menej separovať i tvorivý proces. Myslím, že kapelu to viac stmeľuje a to vnímam veľmi pozitívne, aj keď ovocie zatiaľ zbierame len veľmi pomaly.

Texty píšeš iba ty, pre mňa sú to často obrazy, zhudobnené slová, ktoré by pokojne mohli fungovať aj samostatne ako básne. Ako vznikajú?

Túto otázku dostávam zakaždým. A keďže na ňu existuje iba jedna odpoveď, ktorú som už niekde povedal, dovolím si odpovedať rovnako. Útržky textov ku mne prichádzaju samé kedykoľvek, neočakávane ako záblesky a ja si ich zapisujem. V hlave sa mi to potom vždy s niečím spája a pomaly sa to buduje k sebe. Vo chvíľach voľna to potom dopracujem a je to. Žiaľ, je to pomalý proces, chvíle voľna sú už dávno úzky profil. To je aj dôvod, prečo Kolowrat nechrlí piesne ako na bežiacom páse. A o čom sú texty najčastejšie? Sme na vrchole produktívneho veku, naberáme si toho na hlavu strašne veľa a snažíme sa to všetko zvládnuť. Myslím, že tak polovica piesní na našom druhom albume je práve o tomto šialenom pracovnom strese, v ktorom ľudia uviaznu a nevedia ako z neho von. My všetci sme v tom tiež pekne hlboko.

Cítiť v nich košické reálie. Nikdy vás nelákalo odísť z východu do Bratislavy?

Nie. A nerád by som, aby to vyznelo ako nejaký vypestovaný principiálny postoj, ktorý sme si z nejakej kvázi hrdosti vytvorili. Jednoducho nás život takto vyriešil. V čase, keď Kolowrat vznikol, sme s Peťom obaja študovali v Bratislave, takže táto možnosť tu snáď aj bola, ale nijako konkrétne sa nám neponúkala. Naopak, Košice nás pútali k sebe, tu sme mali skúšobňu, zázemie a predovšetkým ľudí, ktorí v prvom rade vytvárajú väzbu na prostredie. Takže to kde sme, nie je výsledkom racionálnych rozhodnutí, ale proste len pocitu, že tu patríme a tu je tá práca, ktorú máme spraviť. Okrem toho, nemyslím, že keby sme sa presunuli tak ako to spravili Puding pani Elvisovej, že by sme tým spravili nejakú dieru do sveta. Myslím, že s akceptáciou našej tvorby, respektíve popularitou by sa asi žiadne zázraky neudiali.

Pieseň Ja a slečna Ts je podľa mňa jedno z najkrajších hudobných vyznaní. Aké to je, keď máš v kapele manželku, čiže slečnu Ts?

V kapele sme hlavne spoluhráči. Zuzka je veľmi šikovná bubeníčka a má skúsenosti s hraním vo viacerých kapelách, stále hrá okrem Kolowratu i v Dalla mattina alla sera. S love songami je to zložité. Človek musí hľadať slová, aby vyjadril čo chce vyjadriť, ale zároveň aby neskĺzol do klišé, ktoré sa pri takej príležitosti núkajú v dlhom rade. Takže vďaka, som rád, že sa ti páči.

Tých, ktorí prídu na váš koncert prvýkrát, asi prekvapí tvoj svojský prejav na pódiu. Veľmi silno prežívaš to, čo spievaš…

Hmm… neviem to veľmi posúdiť. Začne koncert, privieram oči, aby som veľmi nevnímal ľudí, automaticky idem na špičky a hýbem sa. Asi tým podvedome ventilujem napätie, aj keď ho navonok ani nepociťujem. Piesne a emócie, ktoré v nich sú, sa samozrejme s každou interpretáciou prežívajú znova. Keď sa tá emócia vyčerpá, pieseň už nemôžeme ďalej hrávať.

Foto: Dávid Doroš

Mám z vás pocit veľkej skromnosti, ako keby ste si len hrali svoje piesne a vôbec sa nestarali o to, čo sa deje na slovenskej hudobnej scéne. Mýlim sa?

V podstate sa nemýliš. Veľmi sa o to nestaráme a ani sme to nikdy veľmi nerobili. My sme sa od začiatku cítili na scéne ako takí exoti, nie v zmysle nízkeho sebavedomia, ale pocitu, že nikam nepatríme. Asi to z nás i dosť vyžarovalo a to ti len málokedy narobí kamarátov. Nejaký čas sme mali snahu hľadať si k sebe kapely, ktoré sú na scéne podobní exoti a zahrali sme tak viacero výborných spoločných koncertov a stretli viacero výborných ľudí a vytvorili priateľstvá, ktoré trvajú doteraz. No s tým ako sme starší, máme viac práce a už i rodinných povinností, sústredíme sa už najmä na seba a na to, aby sme sa stretli, na iné nám neostáva čas.

Sleduješ slovenské kapely?

Nuž, veľmi to nesledujem. Ak si púšťam hudbu, tak väčšinou je to americká a britská produkcia. Ale samozrejme, hýbeme sa v tomto našom malom rybníku, takže sa i dostávame k slovenskej hudbe, mávame spoločné koncerty, naposledy s The Ills - fajn ľudia a fajn hudba. S niektorými kapelami máme i výborné priateľské vzťahy - vypichol by som Kvety nikotínu, Živé kvety, Longital, Hvozd, Posledné decembrové dni, Dalla mattina alla sera.

Album Slnko je vo veži získal niekoľko nominácií na ceny Radio_Head Awards. Ako ste vnímali fakt, že vás niekto takto ocenil?

Nominácia kritikov na album roka pohladila naše ego. Už keď ten album vyšiel, naše sebavedomie stúplo, mali sme zo seba dobrý pocit a táto nominácia nám napovedala, že to nebol len náš pocit. Poslucháčske nominácie na album roka a singel roka však pre nás boli šokom. Nie sme takí aktívni na internete, nepracujeme s fanúšikovskou základňou tak, ako to vedia niektoré kapely a neposielame si hlasy do ankiet. Takže sme boli veľmi príjemne prekvapení a vďační.

Čo robí Kolowrat teraz a aké má plány?

Teraz pracujeme na novej pesničke, ktorá je už takmer hotová, takže ju chceme hrať už na januárových koncertoch. Robiť nové piesne a hrať zmysluplné koncerty ľuďom, ktorí nám vracajú energiu, to je všetko čo chceme. A samozrejme by sme sa radi čím skôr dopracovali k ďalšiemu albumu.

Foto:

Zdenko Hanout

http://hanout.eu/

Dávid Doroš

http://daviddoros.wordpress.com/

Zdroj: http://slinska.blog.sme.sk/c/250440/Kolowrat-Ked-sa-vycerpa-emocia-piesen-uz-nemozeme-dalej-hravat.html

Rockeri zo Starej Ľubovne prišli s Revolúciou a my prichádzame s rozhovorom s kapelníkom Millasom Groove. Enjoy

Nie je to tak dávno, čo sa alternative/rock/grunge formácia Lublau rozhodla vydať nový album Revolúcia. Čo sú títo muzikanti zač sa vám pokúsim aspoň mierne priblížiť rozhovorom s basgitaristom a vokalistom skupiny, Millasom Groove.
Zdravím ťa. Predstavil by si mi členov Lublau?
Millas: Servus :o) Na bicích hrá Shimanski, gitary majú na svedomí Fabo a Bacil, na klávesoch hrá Porto, ja spievam a hrám na basgitare. Teraz už spieva aj Fabo a možno bude niekedy spievať celá kapela.
Ako a kedy ste sa dali dokopy?
Millas: Oficiálne pod názvom Lublau fungujeme od novembra 2008, ale bol to taký sled logických udalostí vedúcich k zoskupeniu sa pod spoločnou „značkou“. Už pred tým kde kto hral s kde kým z kapely ako kedy :o)

Čo vás viedlo k tomu názvu?
Millas: Ten názov vymyslel Dano Salontay zo skupiny Longital. Sedeli sme si tak pri krbe, po ich koncerte v našom obľúbenom podniku no a Dano sa spýtal, ako sa kedysi volala Stará Ľubovňa, tak som mu povedal, že Alt Lublau. Odvetil mi na to: „No vidíš, Lavagance, Longital, Lublau. Tri kapely na L Slovensko znesie.“
Na myspace máte uvedené, že ste rock/alternative/grunge formácia. Kto váš štýl ovplyvnil? Máte svoje band vzory?
Millas: Máme. Každý iné a či človek chce, alebo nie, tak ho to, čo počul, ovplyvní. Pre mňa je to Rimskij-Korsakov, Beatles, Collegium Musicum, Depeche Mode, Nirvana, Korn alebo Empire of the sun. S chalanmi nemáme nejaký spoločný vzor v nejakej kapele. Skôr nás spája láska ku kvalitnej hudbe.
Prvý album sa volal Hádanka a vyšiel v roku 2009. Aká cesta viedla k nahraniu samotnej debutovky?
Millas: Hlavne veľmi dlhá. Pôvodne to ani nemal byť album Lublau. Človek si tak plánuje a nakoniec to dopadne inak a je rád, že to tak dopadlo. S chalanmi sme už nejaký čas spolu hrávali, ale to skôr tak na preskačku, že raz s jedným a potom s druhým a tretím… V podstate som si povyberal tých najšikovnejších chalanov z mesta a prišlo to celé potom nejako logicky. No a samotné vydanie vo vydavateľstve Slnko records nás samozrejme potešilo. Je to pre nás česť.
Nakoľko bola úspešná?
Millas: Máme trošku traumu, že sa nám nepodarilo predať viac albumov ako gágajúcej slečne, ale myslím, že to raz rozchodíme (smiech) Pre nás je úspech to, že sa podarilo album vydať, že si našiel svojich poslucháčov, že sa vypredal celý náklad, že máme spätnú väzbu…
Vaša pieseň Nikto nikdy sa dokonca objavila v seriáli Panelák…
Millas: To bolo pre nás prekvapenie. Ale seklo to tam celkom :o)
Čo ste si hovorili pred nahrávaním druhého albumu (vaše očakávania)?
Millas: Očakávania sme asi ani nemali. Skôr sme boli zvedaví, ako na neho zareagujú ľudia, lebo sme dosť pritvrdili.
Kto vám pomáhal s nahrávaním novej Revolúcie? Máte na ňom aj hosti?
Millas: Revolúciu sme poňali odlišne, a tak okrem vplyvu Vlada „Randyho“ Gnepu, u ktorého sme nahrávali a Mareka Rakovického, ktorý robil mastering, sme tentoraz hostí nemali. Chceli sme spraviť živý album, ktorý by sa dal hrať na koncertoch.
Prečo zrovna “Revolúcia“?
Millas: Ako pri prvom albume, tak aj tu sme dali názov podľa pesničky na albume. Napadlo to Faba a už sme sa toho potom držali.
Na vašom druhom albume sa nachádza cover americkej grunge/rockovej formácie Bush, ‘Comedown‘. Rozhodli ste sa pre to v rámci sympatií k americkej kapele? Predsa len nebýva zvykom, že si kapely na albumy dávajú covers.
Millas: Tú skladbu hrávame na koncertoch, takže to súvisí s tou živosťou albumu. Tú pieseň spieva Fabo, to by malo naznačiť, že bude dostávať stále viac priestoru pri mikrofóne.
Texty na albume máte tak ako v slovenčine, tak i v angličtine. Prečo ste sa rozhodli pre tento krok?

Millas: Tu ani tak nešlo o nejaké rozhodovanie. Tak to vyšlo :o)
Kto skladá texty (čo je inšpiráciou)?
Millas: Texty skladám hlavne ja, no a inšpirácie je všade navôkol habadej.
Nedostali ste sa do finančných ťažkostí? Štúdio a samotné nahrávanie býva pre mnohých hudobníkov mimoriadne nákladnou vecou.
Millas: S peniazmi ideme až nadoraz a nie je to ľahké. Trochu nám pomohlo naše mesto Stará Ľubovňa, za čo ďakujeme. Ani zďaleka, ani zblízka nie sme v stave, že by sme sa mohli hudbou živiť, takže do hudby vrážame vlastné peniaze.
Čím by ste v podstate, ako celkom nová kapela, chceli na slovenskom trhu zaujať?
Millas: Hudbou.
Plánujete nahrať oficiálny klip k jednej z nových piesní?
Millas: Ak nájdeme sponzora, tak áno. Chceli by sme natočiť klip ku “Comedown“. To by bolo celkom príjemné, ak by sa to podarilo.
Môžeme očakávať v blízkej dobe vaše turné resp. krst?
Millas: Krst sme mali 27.10. v SUBCLUBe v Bratislave. Celistvé turné asi nebude, ale koncerty určite áno. V novembri hráme napríklad v Prešove. Treba sledovať www.lublau.sk :o)
Ktoré v prítomnosti účinkujúce slovenské kapely obľubujete?
Millas: Ja mám rád, Billy Barman, Kolowrat, Vetroplach, The Uniques, Kvety Nikotínu, Čisté tvary, Longital… je toho veľmi veľa. Na Slovensku sa robí kopec výbornej muziky, len ju nie je až tak vidieť.
Môžeme vás očakávať budúce leto na letných festivaloch?
Millas: Hádam áno. Festivaly sú super :o)
Pokiaľ máte chuť si vypočuť tvorbu Lublau, učiňte tak pomocou myspace.com/lublau.

Zdroj: http://www.birdz.sk/hudba/lublau-na-slovensku-sa-robi-kopec-vybornej-muziky-len-ju-nie-je-az-tak-vidiet-rozhovor/18511-clanok.html

Psát o CD ještě v den, kdy oficiálně vychází, by pro ne-novináře byla pěkná troufalost. Ovšem já už v pořadí čvrté společné album dvojice Shina Lo a Dan Salontay poslouchám dobrý týden. Podruhé se totiž bratislavští Longital rozhodli svým příznivcům dát streamově "do placu" novinku v plném znění a ne jen v obvyklých několikadestivteřinových ukázkách. Nezasvěcenému by se mohlo zdát, že takové jednání je přímou cestou do hladu, ale… Možná, že i tohle gesto přispívá k ochotě fanoušků zaplatit si audio či .mp3 verze téhož, přestože na webu si je mohou bez omezení libovolně přehrávat. Jednak tím vyjadřují své uznání jejich originální tvorbě a návdavkem pak získávají krásně graficky provedené booklety. Ten aktuální opět vychází z grafik polského výtvarníka, který si říká Pio. Na rozdíl od puristicky černobílého provedení předpředposledního CD Výprava je Teraz vysláno do světa v širší barevné paletě. Ale nečekejte retušované obrázky jak z lifestylových magazínů. V jednoduchosti, v níž se rozkládá do dalších stran slovensko-anglického bookletu titulní Piův obrázek "500 důvodů k radosti" vidím krásu, prostou, pravou.

O svém vztahu k muzice této dvojice nemusím explicitně nic psát, protože se mi promítl do většiny mých zápisků vezdejších. Za šest let, po které je vyhledávám a poslouchám, plynule přerostli šuplík "oblíbených muzikantů" a stali se (sice asymetrickými, ale přesto) přáteli, na jejichž koncerty nechodím za onou tolik vzývanou zábavou nebo s kriticky nabroušeným dalekohledem/lupou, ale proto, abych se na vlastní oči, uši a dlaně přesvědčila, jak se jim daří a co jim život na cestách za muzikou přinesl. Abych svůj typický nesnesitelný patos zase patřičně cynicky shodila, napíšu že jsem asi ZASE neuhlídala míru své bezpřemýšlivé důvěry: když se na stránkách jejich vydavatelství Slnkorecords před pár týdny objevila nenápadná zmínka o tom, že se nové CD bude jmenovat "Letí, letí" pyšně jsem svůj "objev" šířila a ještě jsem dovozovala, že jistě bude odrážet Dankovu opakovaně deklarovanou náklonnost k letadlům, letcům a létání vůbec. Do chvíle, než jsem v přímém přenosu části koncertu uspořádaného ve studiu olomouckého veřejnoprávního rádia (ojedinělá série Mimo formát) zjistila, že se bude jmenovat Teraz.

Můžu si dovolit ten luxus přenechat kritický rozbor jednotlivých písní hudebním kritikům a napsat jenom souhrnný dojem z osmi písní a kratičkého instrumentálního dovětku, vydýchnutí. Naprosto se shoduju s míněním svého kamaráda Slávka, že v jednotlivých písních člověk narazí na místa, která jako by byla přímými směrníky k dosavadní tvorbě dvojice. Zároveń ale cítím, že se posunuli dál, především v ještě propracovanějším vrstvení vokálních partů, které třeba v písni "Von von" našlapují až téměř k ambientní muzice (Anebo opačně? K textem podrývavé reklamní znělce jisté nejmenované nadnárodní kosmetické společnosti, která jistě má své "lady" i na slovenském území? :-)). Anebo v hned navazující "Drak mrak".

Jednou jsem slyšela někoho z hudebních "producentů" říkat, že ve vinylových dobách se ta píseń,na které autorům nejvíce záleželo, umisťovala jako předposlední na B-stranu elpíček. Jestli tuto dramaturgickou zásadu ctí i dnešní autoři, nevím, ale pro mě se tou nejsilnější písní z Teraz opravdu stala předposlední "A to je všetko?". Možná za to může souběh tehdy panující fáze měsíce, Shinina věnování této písničky při mém prvním vyslechnutí v už výše zmíněném radiopřenosu a mého aktuálního psychického stavu ("… a to je všetko?…"), ale ihned jak byla ta vzduchem šířená část koncertu odpískána časovým znamením, musela jsem si jít na chvilku lehnout. Je pro mě z rodu těch písní, o nichž prý Vladimír Merta kdysi řekl, že ji skutečný umělec musí jednou napsat.

Na veřejných ne-hudebních částech vystoupení dvojice Longital mě fascinuje jedna věc. A to jakou pozornost projevu toho druhého věnují. Jak se vzájemně poslouchají a nejen to, jak se snaží toho druhého zaujmout až rozesmát. Že by se v jejich případě skutečně podařilo naplnit ono zadání, které i třeba já uvnitř sebe cítím, ale které mi do slov přeložila teprve poslední přečtená psycholologická příručka pro nečtenáře? V teorii komunikace se prý tomuto vztahu říká koluze (sic!), ale protože slovník cizích slov vykládá tento pojem značně odlišně, uvedu i verzi laickou: "Hledejte takového partnera, který vám tím, jaký je, umožní stávat se tím, čím chcete být!" Důležitý je ten průběhový tvar, nedokonavý vid - stávat se. Limita v nekonečnu.
V okamžiku, kdy tohle smolím, v Bratislavě asi vrcholí koncert, na němž bylo Teraz pokřtěno. Předpokládám, že rukou mého oblíbence nejjasnějšího Glena Hansarda nebo Mar (Irglové). Parafrázuju si proto pro sebe Václava Hraběte:

"..tak si tu vymýšlím,
tohleto povídání,
abych to nějak vydržela,
bez tebe,
dokud vlastně?…"

A cituju z textu písně Zlatá:

"… ak sa bojíš hl’bky, tak len sama seba, zlatá"

*************************CODA**********************************
Všechny kýče podzimu
Jan Těsnohlídek ml.
a co chtít víc?
místo takovýho toho
a to je všechno?
(závěrečná báseň sbírky "násilí bez předsudků")

Zdroj: http://slova-po-tichu.blogspot.com/2010/10/vyposlechnutolongital.html

V Starej pekárni v Brne zahrali v rámci spoločného turné dve slovenské skupiny The Ills a Kolowrat. Inštrumentálna melanchólia, a "pozeranie sa na šnúrky" v podaní The Ills a následne silné texty životných príbehov s energickou hudbou Kolowratu. Pre takýto dvojkoncert sa lepšie miesto ako tmavá ale útulná "pivnica" v Brne nenájde.

Mladé slovenské kapely tak ukončili jesenné turné, počas ktorého od 24. septembra do 23. októbra navštívili Trenčín, Nitru, Prešov, Košice, Michalovce, poľský Krakow, Bratislavu, Prahu a Brno.

Kapela The Ills tento mesiac vydala svoj debutový album To Wish Impossible Things, ktorý je dostupný na voľné stiahnutie na stránke www.ills.bandcamp.com. Shoegazeové kvarteto najbližšie vystúpi 8. decembra v Bratislave na Zimnom Žákovic Open.

Zdroj: http://hudba.zoznam.sk/spravy/2010-10-27-kolowrat-a-the-ills-ukoncili-turne-v-brne-fotoreport

Staroľubovnianska alternatívna skupina Lublau vydala pred mesiacom svoju druhú štúdiovú nahrávku Revolúcia, ktorá obsahuje deväť nových piesní a prerábku od kapely Bush. Titulná skladba Revolúcia už brázdi vlny Rádia_FM. Teraz nadišiel čas, uviesť cédečko slávnostne do života. Stane sa tak 27. októbra 2010 v bratislavskom Subclube.

Úlohy krstnej mamy sa zhostila moderátorka Rádia_FM Biba. „Skupinu Lublau registrujem ešte spred vydania debutového albumu Hádanka. Najradšej mám ich jemné, melodické pesničky. Nový album ma potešil aj art rockovými úletmi,“ neskrývala svoje sympatie Biba. Prezradila tiež, že ju z nového albumu najviac zaujali skladby Jednoduché je, Revolúcia a Kuba.

Skupina Lublau má s moderátorkou dobrý vzťah a rozhodnutie osloviť Bibu, aby poliala novú platňu Revolúcia dobrou Slivovicou, prišlo akosi samo.  Na pivo síce spolu nechodia, zato počúvajú jej reláciu Pohoda_FM.  Kapela Lublau zaznela vo vysielaní Bibinej relácie deň po vydaní nového albumu a tak mali poslucháči jedinečnú možnosť počuť niektoré zbrusu nové pesničky hneď vo večernom vysielaní. „Bibe patrí veľká vďaka za to, čo robí pre slovenskú muziku. Sme radi, že prijala naše pozvanie. Veľa to pre nás znamená,“ teší sa Millas Groove.

Lublau si spolu s krstnou mamou Bibou vyskúšali „mini krst“  v Starej Ľubovni pred týždňom v zaplnenom Seko Bare. Okrem afterparty s Bibou si fanúšikovia mohli vychutnať aj koncert kapely Hugo D´Gen.  „Potešilo ma, že Lublau majú vo svojom meste slušnú poslucháčsku základňu, ktorá sa vie baviť. Bratislava sa na nové pesničky môže tešiť už v stredu 27.októbra,“ pozýva krstná mama. Lublau takisto prestavia bratislavskému publiku ďalšiu kapelu zo Starej Ľubovne s názvom A Just, ktorá sa ujala role predskokana.

Zdroj: http://www.mojamuzika.sk/novinky/biba-z-radia_fm-pokrsti-novy-album-lublau

Dobrých kapiel máme na Slovensku dosť. Nehvooriac o našom krásnom východe. Rodia sa tu samé talenty a dôkazom toho je aj kapela zo Starej Ľubovne Lublau. Traja z nich prišli aj do našej Garáže a predstavili svoj nový album Revolúcia.

Názov skupiny Lublau pochádza z nemeckého názvu mesta Alt Lublau. Vznikli koncom roka 2008 a o rok na to už vydali prvý album Hádanka. Z neho by ste mohli poznať pesničky Nikto nikdy, Zvon, Len náhodou alebo Vianočná. Ako sa majú chalani teraz a čím je nový album iný a možno aj lepší, si vypočujte nižšie…

Zdroj: http://radiokiss.sk/kiss-blog/blogy-moderatorov/298-lublau-alternativa-je-iny-pohad-na-to-co-je-bezne.html

Dokumentárny film o kapele Longital s názvom Slnko stúpa (2010) absolvoval premiéru na prvom ročníku Music and Film Festivalu v Bratislave. To, kde všade si budú môcť diváci pozrieť snímku odhaľujúcu prácu aj súkromie muzikantskej dvojice však tvorcovia nechcú prezrádzať. Chystajú totiž niekoľko prekvapení. Na spomínanej slávnostnej premiére, ktorá sa uskutočnila v nedeľu večer v DK Zrkadlový háj, prezradili len miesto konania ďalšej projekcie. Uskutoční sa v Krakove, kde Longital vystúpi 9. októbra.

Snímku Slnko stúpa režíroval Peter Kováčik. Myšlienka nakrútiť film o kapele Longital mu napadla, keď pracoval na inom projekte, ktorý sa napokon nerealizoval. Hľadal k nemu vtedy kapelu, ktorá nahrala niečo tematické o rieke, a našiel pieseň Ako Dunaj práve od Longital. Hudba dvojice ho vtedy tak veľmi oslovila, že im ponúkol nakrútiť o nich film.

Členovia kapely Shina a Dano Salontay s tým hneď súhlasili. Časť snímky vznikla na turné v Česku, časť je venovaná histórii formácie Longital, tvorbe a súkromnému životu jej členov. Na turné Peter Kováčik nebol, no spracovával prinesený materiál. Zábery z koncertnej šnúry, ktorú hudobníci absolvovali vlakom, zaobstaral Michal Baláž.

Longital - ukážka z filmu Slnko stúpa

Diváci a diváčky Shinu a Daniela Salontaya uvidia aj pri raňajkách, cvičení či balení sa na turné. Odhaliť súkromie pred filmovou kamerou vraj pre nich nebol problém, uviedol Kováčik. Vo filme znejú pesničky Longital v unplugged podobe, nahrávali ich napríklad v makovom poli. Počas nakrúcania, ktoré aj s prestávkami trvalo deväť mesiacov, ich však natočili viac, ako použili vo filme. Ako povedal Kováčik v rozhovore pre agentúru SITA, "je škoda ich neukázať". Viac však nechcel prezradiť, pretože "je to tiež jedno z prekvapení".

Longital v súčasnosti okrem koncertov pripravuje aj nový štúdiový album Teraz, ktor vyjde v októbri. Pokrstia ho 22. októbra na koncerte s The Swell Season v bratislavskom Divadel Aréna.

Longital - ochutnávka nového albumu Teraz

Zdroj: http://www.hudba.sk/spravy/2010-09-27-reziser-snimky-o-kapele-longital-chysta-niekolko-prekvapeni-video

Bolo to v apríli, vlani, keď Slnko vydalo dlhoočakávaný druhý album Kolowratu Slnko je vo veži. Pri tejto príležitosti sa kapela spolu so svojimi predskokanmi The Ills vydali na turné po slovenských Kluboch. Hned prvou zastávkou bol trenčiansky Lúč.  Divácke zastúpenie nebolo velmi početné, polovicu publika tvorili (vrátane mna) kamoši Illsákov, taký príjemný chilloutový piatok. Viac vo fotoreporte.

Foto: http://www.musicpress.sk/fotoreporty/kolowrat-the-ills-v-klube-luc-fotoreport-od-stanci

Lublau začiatkom týždňa prišli s novým počinom Revolúcia. Kapela zmenila systém práce v písaní skladieb a počuť to. Pod autorstvom je preto logicky podpísaná celá kapela. Názov albumu v sebe neskrýva rebelstvo, či snahu zmeniť svet. Revolúcia sa udiala v kapele. Presne o tom rozpráva v nasledujúcich riadkoch spevák, gitarista a textár Millas Groove.

EK:    Tým, že si prvý album skladal sám a tento druhý už spoločne celá kapela, dalo sa očakávať, že ako líder, resp. výhradný autor predošlého albumu Hádanka, sa k tomu môžeš postaviť dvojako. Buď odmietavo alebo to prijmeš. Čo ťa presvedčilo o tom, že to funguje a teraz nenadávaš?

MG:    Kapela funguje do veľkej miery ako vzťah. A takisto ako vo vzťahu je aj v kapele dôležité, aby tam bola láska, rešpekt a úcta. Ak človek dokáže fungovať s ďalšími ľuďmi, nás je päť, učí sa stále niečo nové, robí aj chyby, ale keď sa učí na takomto kolektíve a vie, že všetci chalani závisia na ňom a naopak, naučí sa do života veľmi dôležitú vec a to, ako tolerovať, rešpektovať, vážiť si, mať rád, počúvať a kedy čo povedať. To je dôležité.

EK:    Keď spätne počúvaš skladby z albumu Revolúcia, vidíš v nich tieto veci?

MG:    Veľa vecí dopadlo presne tak, že človek netušil, kam ho zavedú. V súvislosti s tým, sa mi páči prístup Shiny, ktorá v živote hľadá znamenia a necháva sa nimi viesť. Tie znamenia cítiť aj v našich pesničkách a človek si ich vie vysvetliť, pretože si pamätá na proces, ako niečo vzniklo a rozmýšľa nad tým, keby sa to vtedy nestalo, vyzeralo /znelo/ by to inak. Všetko so všetkým súvisí.

EK:    Ako hodnotíš zo svojho pohľadu váš nový počin?

MG:    Človek by mal byť k sebe úprimný. Keď je úprimný v hudbe, tak svoju hudbu dokáže počúvať. Naopak veľa interpretov svoju hudbu počúvať nedokáže. A ja sa im nečudujem, pretože mám tiež problém počúvať ich skladby (smiech). Ak hudbu robíš tak, že pustíš von to, čomu stopercentne veríš a urobíš hudbu, akú by si chcel počuť, si potom schopný počúvať aj svoje pesničky a tešíš sa z nich, pretože rozprávajú o tebe samom. Kto nám piatim je bližší ako my piati? Ako člen kapely musíš mať práve toto v sebe vysporiadané. Vtedy si úprimný k sebe aj svojmu okoliu. Vtedy máš potešenie zo svojej hudby a dokážeš ju počúvať dvakrát, stokrát, miliónkrát. Mne sa náš album páči, pretože sme si ho vytvorili tak, ako sme chceli.

EK:    Do textov ti opäť nikto nekecal a mám pocit, že zvyšok kapely sa do ich písania nehrnie. Navyše texty sú jedným z najsilnejších elementov kapely Lublau.

MG:    Ďakujem. (dlhá odmlka) Texty sú sranda vec. Nikto nevysvetlí odkiaľ a ako prichádzajú. Mám tu so sebou malý zápisník. Na jednu stranu sa toho veľa nezmestí, ale stačí mi to na zachytávanie námetov. Napríklad tu je taká blbosť: „Celý večer ti kukám na riť a pijem vodku. V tomto rýme chýba dať už len bodku.“ Krátke verše. Sú to momenty, ktoré človek zažíva. Buď si ich všimne a spracuje ich, alebo si ich nevšimne vôbec. Ak sa človek potrebuje s niečím vyrovnať, písaním sa mu utriedia myšlienky, dá ich na papier a sám si odpovie. Často krát sa však stane, že niekomu inému odpovie ináč ako by odpovedal sebe. A to je najväčšia pecka. Ak text odflákneš, vyjde ti z toho paškvil. Uprednostňujem skôr, keď riadky dávajú zmysel nielen prvý s druhým atď., ale ak spolu súvisia kombinácie rôznych riadkov. Nepárne spolu dávajú jeden zmysel, párne zas iný. Keď súvisí každý riadok s každým, vtesnáš na malé miesto oveľa viac.

EK:    Ako sa pozeráš na úvodnú Jednoduché je, ktorú ste takpovediac vynovili?

MG:    Chalani ma prehovorili, aby sme ju nahrali ešte raz. Hrávali sme ju spoločne aj na koncertoch a išlo z nej niečo iné, ako z verzie na mojej prvej sólovke. Tá pesnička je pekná. Fakt. Má iskru otázky, či je to naozaj tak, ako spievam. Mám rád otázky a hlavne tie, na ktoré neexistuje jedna správna odpoveď. Prečo to teda nedať na začiatok albumu? V prvej verzii hrala sólo na flaute Sisa Michalidesová a teraz to sólo hrá Igor na gitare. Poňal ho úplne inak a znie to krásne. Som rád, že tam je a dostane sa aj k novému publiku, ktoré moju sólovku nepočulo.

EK:    Mám pocit, že kompozične náročnejšie skladby ako Čaj Mätový dávajú tušiť, kam sa Lublau posunie ako celok.

MG:    Neviem či to môžeš vytušiť, pretože ani my sami dobre nevieme, kam ideme (smiech). Čaj mätový bol prvou kompozíciou, ktorú sme pre nový album zložili. Vznikla z jamovania. Za oknom skúšobne stála stará cigánka a kričala, že nedobre spievame (smiech). Z toho vznikol verš Za oknom susedia, čo so mnou susedia, zhovárajú sa. To už tam stál aj jej manžel. My sme jamovali, zaspieval som to a hurá. Chalani raz meškali na skúšku, čo ma dosť naštvalo, pretože sa ani neozvali, tak som to dal do textu. Kto ma prečo, ako veľmi, vytočí a rupnú mi nervy, budem mať stále svoj, čajíček pre pokoj. Ináč ten čaj naozaj existuje. V Ľubovni máme čajovňu, kde si občas dávam mätový čaj, ktorý obsahuje ešte iné bylinky a je pri ňom napísané, že upokojuje nervy. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že naozaj funguje. Odporúčam presne tak, ako aj náš nový album. (smiech)

Zdroj: http://www.ohudbe.sk/rozhovory/Lublau-uz-nie-su-kapela-Millasa-Groove/54-new7993/rated1/

27. 10.2010 pre SME, Pavel Malovič

Keď pred piatimi rokmi vydala pesničkárka Soňa Horňáková (1959) nesmierne príťažlivý a prelomový album Pozdrav z Teonatu, začala ním prakticky ďalšiu nadčasovú sériu svojich originálnych nahrávok. Skladby si stále zachovávali pôvodnú intímnu poetickú naliehavosť, ale pritom sa preobliekli do inak vzrušujúceho zvukového a obrázkového kostýmu. Ocenila to aj Akadémia populárnej hudby udelením ceny Aurel za najlepší folkový album roka 2005.

Dnes tu máme krehké pokračovanie – kolekciu zbrusu nových vyzretých pesničiek v autorsky vymaľovanom digipacku s prílohou vlastnoručne ilustrovaných textov, ktoré sa čítajú aj počúvajú ako farebná mikrozbierka pozoruhodnej poézie. Básničky sú to veľmi osobné - akási veršovaná vášeň (Julianin motýľ), ľahučko poodchyľujúce autorkinu 13.komnatu (Som, Medzi mnou a mnou), jej sofistikovanú poetiku šansónových vrstiev (A básnik sa díva, Pri jazere), schopnosť folkových ponášok (Prastará pieseň), prirodzenej ezoteričnosti (Santa Barbara, Čas, Uprostred námestia), hĺbkovej ekológie (Ľady) a špecifického „bluesnenia“ (Modrá obloha). Dali by sa charakterizovať slovami Jakoba Dylana „Som stále v zajatí krásy slov. Nezáleží na tom o čom rozprávate – pokiaľ to dáte na vedomie tak, ako to vidíte a cítite, nikdy toho nebudete ľutovať.“

V muzike nenájdeme žiadne komplikované, či výrazné experimentálne pradivá. Ide skôr o radosť zo zvukov a mozaikovo aranžované prekreslenie jednoduchých gitarových nápevov charakteristickej štruktúry, ktorá je známa už od jej prvého albumu. Zaujímavé sú pesničky v autorkiných alternatívnych ladeniach, tvoriace neuveriteľne živú a vzrušujúcu hudobnú matériu. Občas zabŕdne „frippovsky rezanou“ elektrickou gitarou, vzruší virtuóznou ústnou harmonikou á la Toots Thielemans a s poslucháčmi melancholicky flirtuje svojim medovým hlasom v duchu pokojnej Tracy Chapman. Na výslednej charakteristike platne sa popri spoluhráčoch z predchádzajúceho cédéčka (Martin Zajko – gitary, ukulele, mandola, Martin Gašpar – kontrabas, Ajdži Szabo – bicie a perkusie) potom podieľa aj jej stála spolupracovníčka Jana Krajčovičová (klávesy), Dano Salontay (slák, lemur jazz mutant, mix) zo skupiny Longital a najmä spoluproducent, gitarista a klávesista Peter „Pedro“ Granec.

Soňa Horňáková je ojedinelý fenomén - rešpektovaná osobnosť, ktorá „bez úhony“ – ba skôr s pridanou hodnotou - prežila prechod zo starých časov do tretieho tisícročia. Úprimný a ničím nekontaminovaný prejav svojou tichou naliehavosťou môže znieť chvíľami romanticky, ale stojí „oboma nohami“ v súčasnosti. Je to kvalifikovaná lekcia úprimnosti a pokory. A okrem toho má vo svojom umeleckom portfóliu ďalšie, pre mnohých netušené rozmery, ktoré „stoja vždy za hriech“…