Longital vznikol v roku 2004 v  Bratislave zo známej,  no personálne premenlivej skupiny Dlhé Diely.  Pesničkári  a výborní muzikanti Daniel Salontay a Shina,  vďaka ktorým sa slovenská hudba dostala až pod kožu zahraničného publika.

O vás dvoch je známe, že tvoríte pár aj v súkromí. Aký je spoločný život dvoch umelecky spriaznených duší, dá sa skĺbiť súkromie s hudbou?

Shi: Nevidím v tom problém, ideme jedným smerom a tak sa to nejako ukladá. Byť spolu 24 hodín denne nie je problém, pokiaľ netrváš na nejakých svojich egoistických požiadavkách ako má presne tvoj svet vyzerať a nechceš svojho partnera zmeniť na svoj obraz.

Da: Je to stále príjemné, inšpirujúce a … praktické. Každý z nás sa snaží vyvíjať a tým sa navzájom obohacujeme. A aj dopĺňame. Napríklad Shina veľa číta a ja veľa hrám, Shina super lyžuje a varí a ja vraj perfektne umývam riady

Zaujímavá je vaša  životná filozofia, že sa človek nemá rozbíjať na drobné, ale skôr sa zamerať na jeden cieľ, ktorý sa naplní. Tým vaším  je hudba? Ako ste sa k nej dostali?

Shi: Od malička som spievala, v škôlke som za to dostávala lízatka. Potom som pokračovala v ĽŠU hrou na klavír a trochu aj spevom, do  svojich štrnástich rokov. Tam niekde prišiel zlom, nechcelo sa mi už hrať všetky tie skladby, ktoré boli v škole povinné, tak som  odtiaľ odišla.  Začala som si brnkať na gitaru, čo mi však veľmi nešlo, ale začali ku mne „prichádzať“ pesničky a to bolo niečo. Objavila som nový svet, niečo, akoby sa  vyjadrovalo cezo mňa…  toto je celkom dobrý popis toho pocitu

. Chodia k tebe slová a melódie a ty sa ich snažíš zachytiť, tak aby sa nestratili. No a potom začneš mať pocit, že by si to všetko chcela ukázať - zahrať niekomu ďalšiemu.

Da: Ja som sa v hudbe našiel, keď som mal asi trinásť rokov, ale dlho mi trvalo, kým som si to pripustil, a seba aj okolie presvedčil, že to má zmysel, že to niekam povedie. Trvalo to aj dvadsať rokov a s tým rozbíjaním na drobné, s tým rozlievaním sa na veľa strán, úplne súhlasím. Shina mi raz na tú tému povedala “máš len jednu vodu”, máme o tom aj pesničku.

Ste považovaní za pesničkárov, teraz experimentujete, vo „Výprave“ ste  sa hľadali, v „ Glorii“ našli?

Shi: My sme vždy pesničkári boli aj zostali. „Výprava“ je pesničkový album, akurát trochu v neobvyklom oblečení. Skladby sú dlhšie, ale nie preto, že by sme to boli vtedy tak chceli. Skrátka sa tak vyvinuli a my sme zistili, že sa z nich nedá nič vypustiť, že všetky tie zvuky, melódie, vyhrávky, sóla, ktoré sú okolo obsahu - slôh a refrénov, tam musia byť, aby bol odkaz správne odovzdaný. A tak to bolo aj pri „Glórii“. Veľmi presne sme cítili, kedy to ešte nie je ono a kedy to zapadlo, a nechce to už nič viac.

Da: Pesnička je kráľovná a vo chvíli, keď ju tvoríme, alebo hráme na koncerte, neexistuje nič dôležitejšie než jej slúžiť.

Ako sa vám podarilo osloviť zahraničné publikum, spievate po  slovensky…

Shi: Majú snáď anglické a americké skupiny problém osloviť naše publikum? Myslím, že Slováci ako väčšina im nerozumejú aj tak ani slovo a aj tak ich denno-denne počúvajú z rádií a milujú. Dokonca ani mladí ľudia, ktorí sa po anglicky učia, väčšinou nevedia o čom presne tie pesničky sú - doslova. Česť výnimkám. Takže takto to funguje aj opačným smerom. Obsah sa prenáša emóciami, ktoré vznikajú pri hraní hudby a dokonca som čítala o nejakom vedeckom experimente, keď vedci vzali vzorku západných hitov, zobrali ich na nejaké odľahlé miesto, myslím v Afrike, a počúvajúci domorodci vôbec nemali problém presne označiť emócie, ktoré pesničky vyvolali, bez slov. Tým ale nechcem povedať, že samotné slová nie sú dôležité, napríklad pre mňa sú veľmi dôležité povznášajúce piesne, lebo tie ťa naozaj povznesú, na rozdiel od depresívnych, tie ťa skrátka stiahnu dole. Zdola hore sa dostáva pomerne ťažko:-)

Da: Ako sa nám podarilo osloviť zahraničné publikum? V Anglicku, Írsku a USA po anglicky, v Čechách po slovensky, vo Francúzsku po francúzsky, v Poľsku po poľsky, v Maďarsku po maďarsky, vo Fínsku po fínsky, v Rusku po rusky, v Taliansku po taliansky… Pesničky sú v slovenčine, ale ako každý správny cestovateľ  vie, je dobré sa prihovoriť v miestnom jazyku, to otvára srdce a niekedy aj rozosmieva. Takže medzi pesničkami sa diváci v zahraničí dozvedia niečo o ich obsahu alebo o okolnostiach ako vznikli, stručne a náznakovo.

V “čom” sa cítite v zahraničí viac doma ako doma?

Shi: Mne sa páči, že poslucháči tú našu hudbu vnímajú čisto, bez akýchkoľvek zaradení. Nevedia o nás nič a tak je to čistá hudba, ktorá prúdi do uší nezaťažených nejakými názormi z novín, časopisov, alebo napríklad absenciou hudby v komerčných rádiách. U nás si ľudia, podľa mňa, často myslia, že keď to nepočuli v rádiu, ktoré im hrá od rána do večera alebo v televízii, tak to nemôže byť dobré. To znamená, že odpoja srdce, nevnímajú to ako hudbu, ale ako svetonázor  - pre hlavu.

Da: Po koncerte v zahraničí sa nám bežne stáva že ľudia prídu za nami, chcú CD a pýtajú sa, či sme doma slávni. A my sa len usmievame a vravíme si veľká sláva - poľná tráva. Vo Francúzsku sa cítim viac doma ako doma vďaka syru a vínu, v Poľsku vďaka chlebu z jednej krakovskej pekárne, v Amerike vďaka french toast s javorovým sirupom, v Maďarsku zatiaľ  ešte neviem prečo, ale tiež to asi bude súvisieť s jedlom :))) V marci sme absolvovali zatiaľ najdlhšie turné, mesiac sme jazdili po USA a vzápätí sme pokračovali v Taliansku. Som veľký domased, no v jednom momente som si uvedomil, že sa na tej veľkej ceste cítim ako doma, že nemám pocit, akoby mi niečo v živote unikalo na nejakom konkrétnom mieste, ktoré volám “doma”. Po návrate do Bratislavy tento pocit vyprchal, ale teraz viem, že v každom z nás je kus nomáda a už sa teším na ďalšie cesty

.

Dnes sa  domáce kluby boja nízkej návštevnosti a veľa akcií robia zadarmo, alebo za minimálne vstupné. Vy ste vraj proti tomu, vstupné považujete za „istotu“, že do klubu  prídu ľudia, ktorí skutočne si chcú hudbu  vypočuť…

Shi: No neviem, kde to presne začalo, ale keď som prvýkrát počula, že hudba by mala byť zadarmo, tak mi všetko nebolo jedno. Ok, ľudia si môžu vypočuť a stiahnuť na internete, čo chcú, lebo to tam je a nikto za to nepýta peniaze, takto sa to vyvinulo.  Viete si ale predstaviť, že by ste chodili celý mesiac do práce a potom by vám povedali na konci mesiaca, že nič nedostanete, lebo vaša práca je odteraz zadarmo? No a to hovorím len o jednom mesiaci, muzikanti robia na jednej platni aj niekoľko rokov, nehovoriac o peniazoch investovaných do vzdelania

, nástrojov, skúšobní, štúdia atď. Z tohto sa vyvinula situácia, že hudba na našom území zostáva amatérskou, doslova - málokto si môže dovoliť robiť ju ako zamestnanie.

Da: Neviem, či sme výnimka, ale určite nás teší, že ľudia našu hudbu potrebujú a uvedomujú si, že ak si kúpia

CD alebo lístok na koncert, dávajú tie peniaze vlastne nám. Organizátori koncertov a aj mnohé skupiny si myslia, že gestom “zadarmo” získajú tzv. “kritické množstvo” poslucháčov, ktoré im v budúcnosti zaručí návratnosť takejto investície. Možno to funguje, ale len krátkodobo a niekedy to vedie  do špirály - núti umelcov robiť stále väčšie gestá a hľadať silnejších sponzorov. Naša filozofia je pomalý ale stabilný rast, bez zbytočných výkyvov, pekne v závetrí - niečo ako zenová záhrada.

V čom spočíva podľa vás problém klubov a toho, že zívajú prázdnotou?  Spohodlneli ľudia, alebo vyhľadávajú skôr niečo výnimočné?

Shi: Ťažko povedať, asi ich tam nič neťahá, alebo sú “prejedení” hudby Toto ale nie je celkom tak: niekedy sú kluby plné a niekedy prázdne, akurát, že nikto nevie ako to urobiť, aby boli plné vždy, ani organizátori, ani muzikanti. Niekedy urobíš úplne všetko, a aj tak to nepomôže. No ale vždy ešte môžeš hrať pre vesmír. Dobré emócie - a aj zlé - sa nestrácajú.

Da: Kiná už začínajú byť plné a tak dúfam, že ľudia čoskoro objavia, že dostať dávku hudby od živého človeka na pódiu v malom klube nablízko je životne dôležitý zážitok :). Predstavte si, že ste unavení z práce alebo z nejakej životnej situácie a po necelých dvoch hodinách umenia odchádzate uvoľnení, s úplne iným pohľadom na to, čo považujeme za skutočnosť, na seba a na svoje zdanlivé problémy. Aj to dokáže umenie a preto ľudia v čase

krízy plnia kiná a koncertné sály.

Aký je váš názor celkovo na slovenskú, českú hudobnú

scénu?

Shi: Na našich územiach vzniká vynikajúca hudba, ktorá je podľa mňa porovnateľná s tou západnou, myslím teraz alternatívnu scénu. No ak  nie sú peniaze na to, aby to  muzikanti prežili tu, ako by bolo možné vôbec ich ešte vyviezť von? Všimli sme si, že napríklad severské štáty neuveriteľne investujú do svojej hudby, podporujú svojich muzikantov, vyvážajú ich na všetky možné festivaly, showcase, veľtrhy. Sú to počtom malé národy, ale za tie roky, čo sa tomu venujú, už niekoľkí z nich dosahujú svetovú  rozoznateľnosť. Myslím Island, Nórsko, Švédsko, Dánsko…

Da: Je malá a pritom veľmi bohatá, rozmanitá a je zázrak, že ju ešte vonku neobjavili. Stačí, aby sa to podarilo jednému a ten by potiahol zvyšok. V prípade Islandu to má na svedomí asi Bjork. Doslova stačí, ak sa napíše, že tento hráč na banjo je z Islandu, a klub je plný a organizátori festivalov chcú túto atrakciu mať v programe

. Zo Slovenska skúšala preraziť  von Janka Kirschner, vo veľkom a cez medzinárodné vydavateľstvo, a dúfam že v tom bude pokračovať. V malom, čiže nezávislou cestou postupujeme my, a určite existuje množstvo ďalších zaujímavých projektov, ktoré majú svoju odozvu v zahraničí. Len sa tomu u nás nevenuje toľko pozornosti a prostriedkov ako ľadovému hokeju.

Venujete sa aj vydavateľskej činnosti, pod hlavičkou Slnko records vychádzajú  zaujímavé a nekomerčné diela. Ako sa dá zvládnuť v dnešnej dobe vydavateľstvo?

Shi: Vydavateľstvo sa zvláda samo, v tejto chvíli už ho viac menej držím hore hlavne mentálne:-) Hlavnú prácu vykonáva distribútorka, ktorá sa stará, aby albumy boli v obchodoch a aby ich tí, čo si ich objednajú cez stránku dostali načas. Na mňa zostáva vyberať, čo vyjde, robím to čisto intuitívne, musím cítiť, že tá hudba má perspektívu, že ma oslovuje, že muzikanti sú sami šikovní, nepotrebujú produkovať a vodiť za ruku, v podstate sú schopní všetko si zariadiť sami

. Vydavateľstvo funguje už len ako taká brána, ktorou prejdú, keď sú na to pripravení. To im pomôže. Ale čo si myslím, že im pomôže najviac, je moja dôvera. Nie, že by som bola niekto špeciálny, ale muzikanti vedia, že je tu jeden človek, o ktorého sa môžu naozaj vždy oprieť, a že im absolútne verím. A to nie je málo, to je aj v obyčajnom živote zázrak.

Akým spôsobom získavate  prostriedky na podporu alternatívnej hudby?

Shi: Albumy vydávame s čiastočnou podporou Hudobného fondu a zo svojich vlastných peňazí.  Vydávame albumy, ktoré sú žánrovo veľmi odlišné, napr. nezaraditeľný Longital, punk-folkové Živé kvety

, elektropopový Noisecut, pesničkárov Soňu Horňákovú, Zuzku Homolovú, Franka Wintera, alternatívno-rockový Kolowrat a Lublau, divoký akustický súbor piesní a tancov Tu v dome…  A to nie sú všetci, na www.slnkorecords.sk sa dajú vypočuť ukážky zo všetkých albumov. Spoločným menovateľom je určite výpoveď: všetky albumy (okrem Wintera) sú po slovensky, na tom väčšinou trvám, lebo si myslím, že ľudia, ktorí vyrástli na Slovensku a žijú a spievajú na tomto území sa najautentickejšie vyjadria vo svojom rodnom jazyku a keď toto nezvládnu, ťažko budú presviedčať niekoho v zahraničí.

Teraz sa opäť chystáte do zahraničia, kedy budete hrať doma?

Shi: Hráme striedavo v zahraničí aj doma, bez prestávky. Tento rok sme urobili na jar pokusnú cestu do USA a ináč sa motáme v tomto našom stredoeurópskom priestore: Česko, Slovensko, Poľsko, Maďarsko…

Da: V lete nás čaká UK (Wales), koncerty v Čechách a na jeseň snáď aj Dánsko. Doma v obývačke si hráme takmer denne a čakáme na ponuky :).

Ako sa vám podarilo nahrať skladbu k českému filmu Hodinu nevíš ? Inak, je veľmi  pekná….

Shi: Skladba Modrý plyn bola nahratá už skôr na album Výprava. Tam ju našiel režisér Dan Svátek a veľmi ju v tom filme chcel mať za každú cenu, aj keď sa k zvyšnému soundtracku moc nehodila. Nakoniec skončila pod jedinou milostnou scénou vo filme a myslím, že je tam práve vhod, ako také nadýchnutie. Film je triler a tak v ňom väčšinu času dych zatajujete:-)

Ako správni muzikanti, aj vy pravdepodobne doma neustále skúšate. Susedom vaše hranie po večeroch neprekáža ?:)

Shi: Po večeroch neskúšame, to väčšinou hráme koncerty. Skúšame doobeda, keď sú všetci v práci, len psy nám tu do toho vyjú…

Da: Ale susedov máme veľmi fajn, len tie psy keby lepšie intonovali…:)

http://zivot.lesk.cas.sk/clanok/7370/rozhovor-na-ceste.html

Živé kvety - Spúšť (Slnko rec.)

Autorská plodnost slovenské party je až provokativní. Nové cédéčko se totiž objevilo pouhého čtvrt roku po tom předcházejícím. A ačkoliv se jedná jen o šestici vlastních a jednu převzatou skladbu, takže formátem jde tentokrát o minialbum, sám obsah ho řadí k plnohodnotným  položkám diskografie. Obsahuje totiž hned několik opravdu vydařených skladeb, které nechávají vzpomenout na zatím nejlepší titul skupiny, album Sloboda z roku 2005.

Skupina patří k těm, kteří při povrchním poslechu opakovaně hrají jen pověstné dvě skladby - rychlou a pomalou. Navíc před experimenty dávají přednost dylanovskému rockovému písničkářství. Jenže při bližším ohledání se zjistí, že to vůbec nehraje roli, a že pouze pánové a dámy nepotřebují zbytečně hrát komplikovaně. I s minimálními prostředky totiž dosahují působivosti lépe, než jiní složitými konstrukcemi. Nová, celkem už osmá studiová nahrávka je toho nejlepším důkazem.

Začíná v duchu většiny předchozího alba Zlaté časy - tedy spíš pocitovými, oddechovými a nijak zásadními skladbami. Svetlo je personifikovaný optimismus, Mesto zas reflektuje i mnohými jinými kolegy zpracované téma návštěvy New Yorku, kde skupina před časem koncertovala. Jenže už s druhou, titulní skladbou, se vrací pro zpěvačku Luciu Piussi charakteristická naléhavost, melancholie míchaná s pronikavým zvoněním na poplach. Texty neagitují, jen reflektují neradostnou současnost a pro skupinu i posluchače mohou být určitou terapií i uvědoměním si, že s některými věcmi kolem nás je dobře se nesmířit.

V poloze vyzpívávání se z životní reality, která je obvykle úplně jiná, než bychom si přáli a představovali, se nese většina nahrávky. Závěrečná coververze Krylovy Karavany mraků sem přesně zapadá - není to okázalé přiživování na slávě největšího z českých písničkářů jako u mnohých jiných, kteří ji také přezpívali, ale sdílení stejného pocitu. Upozornění, jak je text téhle písně stále mrazivě aktuální. A je příznačné, že mezi ostatními skladbami vyčnívá snad jen tím, že je česky. O podobných věcech totiž Lucia Piussi zpívá už léta a její vlastní texty nejsou o nic méně uvěřitelné či trefné.

http://www.tyden.cz/rubriky/kultura/hudba/zvoneni-v-usich/pronikava-vune-protestu-i-radostne-tango-v-pate-cenove_164276.html

V príbehu zvanom Lublau stál na počiatku hudobník a pesničkár zo Starej Ľubovne menom Millas Groove.

Po absolvovaní viacerých sólových projektov sformoval v roku 2008 formáciu Lublau v zložení Millas Groove (basa, spev), Vlado “Shimanski” Leško (bicie), Igor “Fabo” Fabian (gitara) a Robo “Bacil” Barlík (gitara). Kapela vlani vydala vo vydavateľstve Slnko Records svoj vydarený debut ‘Hádanka’ (recenzia) a odohrala nemalé množstvo koncertov.

Celý tento príbeh nám prostredníctvom rozhovoru vyrozprával frontman skupiny, spevák a basgitarista Millas Groove.

Svoje sólové pôsobenie si zavŕšil v r. 2005 albumom ‘Dancing With The Sun In My Eyes’. Ako spomínaš na toto obdobie ako aj na svoje hudobné začiatky?

Mal som pomerne dlhé hudobné začiatky. Pôsobil som v grungeovej kapele SuperLights, potom v elektronickom projekte LTt, no a neskôr som dostal chuť spraviť niečo jednoduché a čisté, tak som nahral spolu s kamarátmi u Peťa Preložníka album. Bol to koniec leta, obrovská pohoda a myslím, že je to aj z albumu cítiť.

Ako zo sólového projektu vzniklo Lublau?

Pôvodne som šiel nahrávať ďalšiu sólovku. Už pár mesiacov som na koncertoch hrával s chalanmi a tak bolo logické, že som si ich pozval aj na nahrávanie. Neprišlo to hneď ako blesk z jasného neba, ale postupne sme zisťovali, že nám to spolu ide a že to má budúcnosť. Tak sme sa rozhodli, že Hádanka vyjde pod spoločným názvom kapely. No a keď Dano Salontay prišiel s nápadom pomenovať kapelu Lublau (podľa pôvodného názvu Starej Lubovne Alte Lublau, pozn. autora), bolo rozhodnuté.

Ako vznikol debut ‘Hádanka’, ktorý zaznamenal slušný ohlas kritiky aj verejnosti.

Ako som už spomínal, pôvodne to mala byť ďalšia sólovka, ale bolo veľmi zaujímavé sledovať, ako sa album postupne formuje prispením chalanov, pozvaných hostí, či Randyho uší (smiech). Pôvodne som ho chcel ísť nahrávať už rok pred tým, ale som veľmi rád, že to nakoniec dopadlo tak, ako to dopadlo. Väčšinou človek nezistí, prečo sa veci dejú tak, ako sa dejú, kým nepríde pointa.

Pomalšie skladby na Hádanke sa svojou skladbou a náladou ponášajú na spomínaný sólový album, no nájdeme tam aj pesničky s väčším drive-om, aké sme predtým u Teba nepoznali. Bol tento nový hudobný rozmer spôsobený vplyvom nových členov kapely?

Na album som mal prichystaných asi 60 vecí. Z nich sa použilo asi osem a zvyšok pribudol buď zo starších vecí alebo dozreli počas nahrávania. Ten posun k rockovejším skladbám bol spôsobený jednak snahou posunúť sa niekam inam a to “inam” bolo spôsobené skúškami a koncertami s kapelou.

Singel ‘Nikto nikdy’ zaznamenal v hitparáde Rádia_FM veľký úspech napriek tomu, že táto pesnička nie je práve prototypom rádiového singlu. Očakávali ste takýto ohlas?

Určite nie, ale o to viac nás to teší.

Zmenila sa od nahrávania ‘Hádanky’ zostava kapely?

Ako sa to vezme. Na albume hrá na klávesy Janko Andrejka, ale nadobro sme si ho adoptovali až cez leto a pokrstili sme ho novým menom Porto (smiech).

Na koncertoch hrávate najmä energické pesničky a melancholické balady z Hádanky sa v playliste objavujú pomenej. Čím to je? Je to zo strachu, aby publikum “nevychladlo” alebo si tieto balady nechávate na komornejšie resp. akustické koncerty?

Komorné skladby určite patria do komorného prostredia. To sa raz za čas stáva, hoc nie často. Momentálne sa na koncertoch chceme baviť a chceme, aby sa ľudia bavili tiež. Samozrejme, naša hudba nie je len o skákaní, ale aj o posolstve.

Na vašich vystúpeniach možno počuť aj viaceré nové pesničky. Sú predzvesťou ďalšieho albumu?

Áno. Nový album bude o poznanie živelnejší. Snáď sa nám podarí preniesť živý zvuk aj na nahrávku. Navyše, tentokrát už skladby píšeme väčšinou spolu. Je to veľmi zaujímavý proces sledovať, ako začne Bacil hrať nejaký motív, doplní ho Fabo, Porto poprehadzuje štruktúru, Shimanski prehodí výhybku na bicích a ja potom čakám, aký text ma napadne (smiech) .

V akom štádiu je teda nový album?

Nahrávame ho v marci, tak nám držte palce.

–
http://www.hudba.sk/rozhovory/2010-02-10-millas-groove-lublau-vacsinou-clovek-nezisti-preco-sa-veci-deju-tak-ako-sa-deju

Spúšť
BÁLIK: To je vlastne jediná pesnička na albume, ktorá je úplne nová. Všetky ostatné vznikli z rôznych nápadov, ktoré sme pri Zlatých časoch nedokončili. A nakoniec dala meno celej nahrávke. Milujem ju…láska na prvý pohľad, pretože vznikla z ničoho za necelú hodinu.
PIUSSI: To, že pesnička vznikne takto, je akési vznietenie vlákien v našich hlavách. Je to veľká vec, je to inšpirácia. Sú za tým roky nášho spoločného hrania a schopnosti načúvať momentálnemu zažatiu lampy v hlave toho druhého a sledovať ho. Ísť za ním. Sme ako štvorruký klavirista v takej chvíli, ktorý vymýšľa za chodu! Ak si niekto myslí, že to je len tak, nech si to skúsi! Tí, čo nás podozrievajú z nejakého lacného kotenia pesničiek za posledné obdobie, sú na omyle. Ja myslím, že sme ako maliar, ktorý zrazu čosi zásadné povie pár ťahmi štetca. Je to požiar v hlavách! Niekedy ma až taká mierna triaška chytí, keď to takto príde. Nič nie je odfláknuté, je to sila. Mocná sila. Človek žije potom z tej pesničky pár dní. Nič nepotrebuje, len si ju hrať. Môže padať slota okolo.

Mesto
BÁLIK: Pocta New Yorku, hudobná pohľadnica. Téma a prvé slová vznikli na zvukovej skúške v New Yorku tesne pred koncertom. Boli to vlastne prvé tóny, ktoré sme tam zahrali. Pesnička bola na svete už pred Zlatými časmi, ale mala divný refrén, tak sme sa na ňu vykašlali. Niekedy potrebujete veci nechať odpočívať, odložiť ich niekam do kúta a nechať vykvasiť. Človek sa naučí zahadzovať nápady, keď sa s nimi nedá pohnúť, no niektoré sa vypýtajú späť do života, aj keď možno sú už v smetnom koši tesne pred vysypaním.
PIUSSI: Keď sme sa očarení vrátili z New Yorku, zahrali sme s Bálikom Filipovi refrén, ktorý bol po anglicky. Boli tam vymenované ulice a čísla blokov, kde sme bývali v New Yorku a motali sa. „Sony“ len prevrátil oči. Časom sme sa zas udomácnili v našich končinách a tiež nám to už prišlo divné, spievať po anglicky! Tú angličtinu u slovenských kapiel inak voláme „okrasná“. Ale z NYC sa človek musí vrátiť trochu uletený, to inak nejde.

Reálny život
BÁLIK: Whisky mi napísal vyčítavý mail z Indie, že prečo sme nedali Reálny život na Zlaté časy, ale my sme jej nevedeli nájsť flek. Nepasovala nám tam. Na Spúšti si ale pekne tróni.
Piussi: Pôvodne som mala predstavu, že to bude song songov - o živote ako takom, ohromný, so širokým záberom, ako sa len dá. Ale hneď to vhupslo do týchto konkrétnych koľají. Vletel mi tam tento príbeh. A už sa z neho nedalo von. Tak či tak – verím tomu, že pesnička povie to podstatné akoby „spoza slov“ a na tých konkrétnych slovách ani tak nezáleží. Sú to len karty, s ktorými hrá.

Pocit zbitých psov
BÁLIK: Určite najstaršia pesnička na albume. Spomínam si, že sme ju vymysleli ešte pred 12+1, v ten istý deň, keď sme zložili aj Stratení v hádkach. Bol to dosť plodný deň, nie? No zatiaľ čo Stratení v hádkach šli rovno na platňu, Psy sa stali neposedným dieťaťom, ktoré nie a nie skrotiť. Nahrávka pochádza zo sessions na Zlaté časy, Tomáš dokonca chcel, aby sme ju šupli na album, ale mal som pocit, že nemá na to. Napríklad refrén Ó, ó, ó mi pripadol ako zbor ochkajúcich mníchov bez šťavy. No Tomáš ju zázračne prebral k životu jedným zo svojich kúzelníckych trikov.
PIUSSI: Som rada, že sa pesnička zachránila. Bálik furt nad ňou krútil fúzami. Ja myslím, že to je naše pravé „eastern country“. Presne si pamätám, ten moment, keď som chodila po meste a nikde nikoho, len občasní kovboji postávali na zastávkach, nasratí, zamračení – dôverne známi spoluobčania. Akoby človek dostal studeným, mokrým vechťom, keď sa vám stretnú oči.

Zabudni
BÁLIK: Pôvodne sa volala Uspávanka. Tesne pred nahrávaním Zlatých časov sme boli v skúšobni a na konci skúšky Kubo začala hrať na zvláštnom zvuku dva akordy a Lucia začala spievať: „Spi, sladko spi..“. Doma som k tomu zložil refrén, no slová k nemu prišli až niekedy na jeseň. Len ticho som sa modli, aby ich Lucia vymyslela, bola by veľká škoda, keby nevznikla. “Ééé, Lucia vymyslela si už ten refrén?” to bola moja vtieravá otázka jesenných dní.
PIUSSI: Ja som čakala na moment. Zrazu prišiel - v trolejbuse. Zrak mi padol na Frešov billboard, ktorý mal celkom vyklované oči. Bolo to čosi také brutálne, akoby to vyklovali dáke vrany. Ľudia – vrany. To bol ten moment, keď zbadáš obraz a už vieš. Ale inak je tá pesnička ovplyvnená ohromne silnou knihou, ktorú som vtedy čítala: Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu. Pri jej čítaní človek chodí našimi ulicami a nie je si vôbec istý, či tento pokoj, v ktorom žijeme nie je len veľmi dočasný.

Karavana mraků
BÁLIK: Krylov song sme hrali už v časoch Slobody. Keď sme ju dali na jednom koncerte v Pardubiciach, tak po vystúpení prišiel za mnou jeden chlapík a hovorí: “Ty vole, to je nejaká pesnička od Michala Tučného!?.” Neveriacky som na neho pozeral. Ty vole, to je Kryl! Teraz na mňa neveriacky pozeral on. Karavanu mraků som si zamiloval od prvého momentu, keď som ju ako tínedžer počul. Kryl ju hrá oveľa rýchlejšie, no naše aranžmá má bližšie k pesničkám amerických The Band, no zároveň je to eastern country music!
PIUSSI: Raz sme sedeli v Stoke a Maťko Lauko, ktorý v ten večer brigádoval za barom, púšťal iba Kryla. Dal na bar sviečky a oznámil, že je 21. Augusta, okupácia ruskými tankami, to znamená Krylovo výročie. A celý večer znel Kryl. To bol parádny večer! Keď sme s Bálikom počúvali Karavanu, pozeráme na seba a hovoríme si: Toto je najkrajšia pesnička! Úplne sme od dojatia nedýchali. Ja sa strašne teším, že sme tú pesničku nahrali takto – naživo, akoby bola zaznamenaná jej večná – krylovská krása a naša čaptavá – živokvetová krása naraz v čase. Je to nádhera. Milujem to, ako Bálik hrá sólo a Tomáš Sloboda mu slajdom odpovedá. Pre mňa je to taká radosť, ako keď ktosi zachytí reálnu skutočnosť vo filme. Je to kapela v čase.

Recenzia od Tondu Kocábka na album Živé kvety: Zlaté časy v týždeníku Týden

Za mé první setkání s Živými kvety může Petr Váša, který mi o nich kdysi řekl: Hrají s takovým nasazením jakoby ten rokenrol zrovna vymysleli. A když jsem si je pak poslechl, mělo to právě tuhle sílu – měnit svět a ještě si to dělat po svém. Musel bych lovit hluboko v paměti, kdy jsem se za posledních pár let setkal s tak mocnou inspirací. Snad první alba Radůzy.

Písně přesně podle osvědčeného rockového mustru ohoblovaného až na samou dřeň jednoduchosti. Tak jak ho vybrousila třeba Patti Smith. Žádný hlavolam. Tři kila a silná slova, kterých není zbytečně moc. Sloka a refrén, který je občas jen sloganem. Lucii Piussi nikdy nechyběla odvaha říkat prosté pravdy, díky jejichž přehlížení pak míváme složité problémy. Často dokáže dojít až na samou hranici naivity a najít přesně to místo, kde jsou také nejjasnější a nejpřímější – totiž přesně tam, kde dochází ke konfrontaci prostého „myslel jsem to, jak jsem to řekl“ a povýšeně sarkastického „vyber si co chceš, budu pašák tak jako tak“. Je taky jedním z mála, komu se to dá stále a bez okolků věřit. Tohle je totiž největší klad a nejsilnější místo celé kapely. Dá se věřit tomu co dělají, protože to prostě dělat musí. Není v tom nic vymyšleného a vypočítaného. Je to autentické a poctivě odžité. Bez velké pompy, bez marketingu, bez touhy hrát si na něco, co nejsou. Svět nikdy neměnili materialisti, vždycky to byl na začátku idealista (obvykle považovaný za naivního blázna), kdo ze své zdánlivé bezvýznamnosti vystrkoval zadnici na mocné tohoto světa.

Že mají Živé květy Zlaté časy je vidět a slyšet na jejich koncertech. Neskonale se na nich baví. Kapela je čím dál vyhranější a suverénnější. Přesto všechno neztrácí nadšení, nic ze své živočišnosti ani přímé údernosti pecky mezi oči. Žádné profesorské výkony. Stejně jako u předchozích alb je z textů zřejmé jaké období zrovna Lucia prožívá, co ji trápí, těší a čím se právě zabývá. V přímém porovnání jsou Zlaté časy mnohem spokojenější. Je v nich méně punkové nasranosti a burcující revolty. Není divu. Jestliže si na předchozích albech kladete otázky, na něž se nelehko hledá odpověď (V dobrom aj zlom, Na mojej ulici) a pokoušíte se ji najít v osobní svobodě a zodpovědnosti člověka za vlastní život (Sloboda), snažíte se plynout v souladu s vesmírným řádem (Bez konca) nebo vyřešit své místo mezi ostatními i svůj vztah k společnosti (12+1), musíte mít přeci jen o něco výbušnější materiál, než když uděláte desku, která je vlastně nejvíc ze všeho o lásce. Asi ale budete mít šťastné období. Zaslouženě.

V rámci (až príliš dlho) pripravovanej série rozhovorov vám postupne prinesieme zaujímavé informácie o fungovaní zatiaľ malých nezávislých hudobných vydavateľstiev z československého kultúrneho priestoru, neskôr aj s veľkými hráčmi a ak všetko pôjde podľa plánov, nie sú vylúčené ani rozhovory s podobnými organizáciami pôsobiacimi však za veľkou mlákou, čím pochopiteľne nemyslíme Zemplínsku šíravu. Ako prvá sa s vami podelí Shina z vydavateľstva Slnko records, inak členka kapely Longital (predtým kapela Dlhé Diely).

MO:    V čom presne spočíva nezávislosť nezávislého vydavateľa? Aký je najväčší rozdiel oproti veľkým nadnárodným vydavateľom?

S:        Neviem prečo sa zdôrazňuje tá nezávislosť, všetci sme predsa závislí na peniazoch, v zmysle - potrebujeme ich na nahrávanie, vydávanie. Nadnárodný vydavateľ, rovnako ako my, používa súkromné peniaze, ktoré zarobí buď v biznise s hudbou, alebo v nejakom inom. Povedala by som skôr, že my sme malí a oni veľkí, resp. my sa vždy zameriavame na kvalitu výpovede, bez ohľadu na zisk a u nich je zisk na prvom mieste a občas sa im podarí aj zachovať umelcovu výpoveď v pôvodnom stave.

MO:    Pri akej príležitosti a kedy vznikla myšlienka založiť nezávislé vydavateľstvo Slnko records? Akými hudobnými žánrami ste sa chceli primárne zaoberať a akým ste sa začali venovať priebežne?

S:    Myšlienka vznikla v dobe, keď sme nahrávali prvé dva albumy Dlhých dielov (teraz Longital), na začiatku roku 2001. Akosi sme sa nevedeli rozhodnúť osloviť niekoho zvonku, aby sa o tie veci postaral a tak som sa rozhodla ja sama, že to urobím. Žánrami sa nezaoberám, vydávam hudbu, ktorá sa dotýka môjho srdca a zároveň jej interpreti so mnou nejako úzko súvisia. Niekedy to nie je zrejmé na začiatku, ale nejako intuitívne vycítim: tu je pre mňa práca, týmto ľuďom môžem pomôcť.

MO:    S akými očakávaniami bolo Slnko records založené? Naplnili sa? Je tento druh činnosti zárukou aspoň slušného zárobku na žitie slušného usporiadaného života? Z čoho plynie najviac príjmov pre vydavateľa?

S:    Nemala som žiadne očakávania. O hudobnom biznise som nevedela vtedy vôbec nič a doteraz to v tomto smere nie je lepšie. Jediné pravidlo, ktoré bolo od začiatku jasné bolo, že si to musí na seba zarobiť, že to nebudem dotovať. Časom sa ukázalo, že tento môj biznis má oveľa väčší potenciál, ako si vôbec kto predstavoval a v podstate dodnes málokto verí, že sa dajú na hudbe zarobiť peniaze, pokiaľ nie je zrovna vo výklade (napr. hraná v komerčných rádiách, v televízii).  Slušný usporiadaný život nezávisí od množstva peňazí, ktoré máš k dispozícii, ale od toho ako ho žiješ. Moje príjmy plynú hlavne z koncertovania s Longital. Slnko zarába peniaze na predaji CD a MP3 a kľudne by z toho jeden človek vyžil – musel by to byť ale multičlovek, čo vie všetko urobiť sám. Ja tie činnosti delím medzi 3-4 ľudí a peniaze delím medzi nich a kapely.  Po rokoch som dospela k tomu, že o čo mi najviac ide je, aby vydaný album zarobil kapele na ďalší. Nie vždy sa to podarí a je to vždy vecou kapely, jej rozhodnutia, keď sa zasekne, žiadny vydavateľ, ani milióny jej nepomôžu. A naopak, keď je silná v tom, čo chce a postupuje ako jedno telo, jedna hlava, vydavateľ je už len taký pomocník a peniaze tečú správnym smerom.

MO:    Ako reálne vyzerá vzťah malého vydavateľa a kapiel pod ním vydávajúcich? Ktorá bola prvá kapela, ktorá pod vami vydala album?

S:    V podstate je to veľmi jednoduché, kapela prinesie nahrávku, dajú sa vyrobiť CD, dohodneme s kapelou podmienky, ja CD predávam cez Slnko, výťažok rozdelím medzi zúčastnených, kapela si predáva CD na koncertoch, peniaze si nechávajú. Máme sa radi a keby sa dalo, trávila by som s nimi určite viac času. Prvou kapelou sme boli my sami.

MO:    Ako sa dostávate k novým kapelám? Stačí ísť na ich koncert a ak sa vám to páči dohodnete sa s nimi, podpíšete zmluvu a už vydávajú pod značkou Slnko records?

S:    Nie, na koncerty nechodím, lebo ich sama hrám, toto sa bohužiaľ časovo nedá zladiť. Občas vidím nejaké kapely na festivaloch a naše kapely väčšinou na krstoch albumov. Nové kapely ku mne prichádzajú všelijakými cestami, buď ma priamo oslovia, alebo sa s nimi zoznámim cez niekoho ďalšieho.

MO:    Koľko predaných albumov sa dá v prípade nezávislého vydavateľstva považovať už za úspech? Ktorá vaša kapela sa najlepšie predáva?

S:    Každý predaný album je pre mňa úspech. V rokoch 2001 – 2002, keď som ich všetky napaľovala a vyrábala ručne, urobila som ich okolo tri tisíc, tak to vedeli moje ruky, nohy, chrbát… Teraz, aj keď sú už z továrne, za každým CD vidím šťastného človeka, ktorý vytiahol zo svojej peňaženky nemalé peniaze, ktoré zarobil vo svojej práci, aby si mohol doma pustiť hudbu, ktorá ten jeho život zmení k lepšiemu. Ten obsah, čo na tom CD nájde musí byť povznášajúci. Po rokoch sme sa s Longital a Živými kvetmi dostali k nákladu 2000 ks. Väčšina tých CD sa predá a to sa stále, aj tie staršie, predávajú. Niektoré tituly sa už dávnejšie vypredali a sú už k dispozícii len v digitálnej podobe. Pri novej kapele robíme 500 ks a podľa toho ako sa to vyvíja dorobíme ďalšie, alebo sa sami rozhodnú, že peniaze radšej dajú do ďalšieho albumu. Mám minimálny sklad.

MO:    O čo všetko sa treba z pohľadu nezávislého vydavateľa starať? Pokrývate celý proces nahrávania albumu, jeho vydanie a rovnako aj distribúciu s následným koncertným turné?

S:    Slnko pokrýva len výrobu, distribúciu a čiastočne promo. To hlavné, čo ale moje kapely dostávajú je moja dôvera, podpora. Ak majú oni jasno čo  chcú, môžu sa na mňa úplne spoľahnúť, že to  posuniem ďalej. Môžu sa na mňa úplne spoľahnúť aj v tom, že ak sa ich CD predávajú, začiatkom každého mesiaca, dostanú svoje peniaze na účet.

MO:    Ako k vám pristupujú kluby v Čechách a na Slovensku? Je v tomto vzťahu cítiť vývoj pozitívnym smerom? Je ťažké pretlačiť nejakú kapelu aj mimo Československého kultúrneho priestoru?

S:    Toto je vec, ktorú si rieši každá kapela sama za seba, ja dávam odporučenia, keď treba, posúvam ďalej CD. Slnko si získalo za tie roky dobré meno, kluby a festivaly sa môžu spoľahnúť, že nevydám nič, čo by bolo zlé, resp. trvám na tom, aby kapely koncertovali, takže väčšina z nich po vydaní naozaj koncertuje viac, ak chce, ale je to na nich ako si to zariadia. Vyhodou je aj to, že českí recenzenti všetko, čo vyjde na Slnku, radi recenzujú. Mimo Česka a Slovenska je to hlavne otázka prenositeľnosti (ó také slovo, existuje vôbec?) hudby, či sú jej poslucháči schopní samotnú hudbu vnímať aj bez slov, ktorým nerozumejú. Moja skúsenosť je, že keď má hudba silný emocionálny náboj a je uveriteľná z úst interpreta, je to jedno kde sa hrá a poslucháči aj tak naskočia a vezú sa. Druhá vec je, že väčšina našich kapiel nie sú profesionálne kapely čo znamená, že chodia ešte do práce niekde inde, alebo sa venujú iným umeniam ako hlavným, prípadne majú dokonca rodiny, to znamená, že svoj voľný čas zadeľujú veľmi opatrne. Hranie v zahraničí je v tomto smere veľmi náročné, človek musí mať zbalený kufor a nástroj pri dverách, kedykoľvek vyraziť a najlepšie neponáhľať sa domov, lebo keď príležitosti idú, treba ich brať. Už dochádzanie kapiel z východu Slovenska do Čiech je časovo náročné. Ale majú zase bližšie do Poľska.

MO:    Ako k spolupráci s vami pristupujú vaše kapely. Stalo sa už, že ste museli spoluprácu s nejakou kapelou ukončiť, lebo skrátka neplnila dohodnuté termíny?

S:      Kapela nie sú len muzikanti, kým s nejakou začnem robiť, celú situáciu okolo pozorujem, či s nimi môžem vyjsť, aké majú ambície. Zisťujem čo vlastne presne chcú, akí sú ľudia, aká je ich celková situácia -  je to totiž veľmi komplexný proces, nejde len o vydanie CD. Väčšina muzikantov vedie v kapelách svoj paralelný život a na jeho kvalite záleží, samozrejme, aj ako sa darí nahrávkam, ako často je schopná koncertovať, ako sú jej členovia schopní sa dohodnúť, ako prichádzajú k dôležitým rozhodnutiam atď. Pre niektorých je to rodina. Takže sa to snažím odhadnúť dopredu a začať spoluprácu len s tými, u ktorých cítim, že disciplína je silná. Kapely sa ale rozpadajú a s tým sa nedá nič robiť. Termíny nie sú také podstatné, ja aj tak neplánujem dopredu.

MO:    Veľa sa v súčasnosti polemizuje o formáte vydávania hudby v budúcnosti, o tom že CD je mŕtve atď. Čo si o tejto téme myslíte v Slnko records, kam to celé smeruje?

S:    Neviem. Zatiaľ predávame najviac CD a celkové predané množstvo sa u nás zvyšuje, tým ako kapely napredujú. Ale dokedy tento formát bude ešte živý? Zároveň sa na scéne okrajovo znovu zjavili vinyly a časť albumov sa už predáva len v MP3 formáte. Sledujem trendy na alternatívnej scéne napr. v USA, a tiež to zatiaľ nevyzerá, že by CD zajtra končili. Akurát sa predaje presúvajú z obchodov na internet a na koncerty, a nadšený fanúšik z dobrého koncertu bez CD neodíde, MP3 tento víťazný pocit, že si niečo z koncertu odnáša zatiaľ nenahradili.

MO:    Ďakujem za rozhovor.

MO

Čosi vznešené, priam spirituálne majú spoločné nahrávky trojice Martin Burlas/Ján Boleslav Kladivo/Peter Zagar. Keby som sa nebál, že pojem ambientné pesničkárstvo môže svojou komornosťou čitateľa uspať ešte pred samotnou ”ochutnávkou”, použil by som ho bez váhania. Pre istotu teda hneď doplním, že V rozpakoch znie miestami tak, akoby si autori odkladali svoje najlepšie nápady za posledných minimálne päť rokov, verbálne i muzikantské, práve pre túto príležitosť.

Všetci traja spolu už v minulosti nahrávali. Burlas so Zagarom v množstve projektov, ešte na prelome 80. a 90. rokov, vrátane kultového Ospalého pohybu (Sleepy Motion), Veni, Vitebsk Broken či Požoň sentimentál, a neskôr hosťoval aj na Kladivových albumoch. Zvuku dominuje klavír a hlas-y. Každý z trojice spieva aj sólovo, za a zo seba: Kladivo je tradične romantický, Zagar symbolický, Burlas hotový. Nôt nie je veľa, tak akurát, a voľné miesto medzi nosnými tónmi a akordmi niekedy vypĺňa typický burlasovský šum. No tentoraz sa nederie celkom dopredu, znepokojujúco chce pôsobiť len trošku, aby nevznikol mylný dojem nechcene komickej ezoteriky. Namiesto skepsy či deštrukcie tak ostane na konci v hlave skôr tých niekoľko skvelých motívov a pasáží, kde sedí všetko: atmosféra, melódia aj samotný text a zvuk. Asi najlepšie to funguje v skladbách Tak vitaj späť, Rozbitý tvar I a II, V rozpakoch II a Váha, počnúc sólo spevom a následne trojhlasom, cez jemnú minimalistickú klávesovú mantru, až po ambientný záver s echom gregoriánskeho chorálu v posledných taktoch, z ktorého by Burial s neveľkou námahou vyrobil nový kult.

Zatiaľ jednoznačne najlepší tohoročný domáci album.

Nikdy si nebola známa a nikdy si nebola vplyvná… Slnko records a Longital. Dá sa povedať, že ty už známa a vplyvná si. Akou cestou si musela prejsť, kým si to dosiahla?

Ja si tak nepripadám, môžem kľudne po meste chodiť električkou aj peši a motať sa kde chcem a nikto nevie, kto som. Mohla by som sa natlačiť do televízie, ale nikoho nezaujíma, čo si myslím, našťastie. Ďalej je ten text ale oveľa zaujímavejší : tvoj hlas je pretkaný silou, čo doňho dáš, keď ju máš. A dostať sa k tej sile, to je práca. Nemyslím tým silný hlas, ale skôr to čo spieva Lucia Piussi: slabým hlasom povedz silné vety. Musíš sa k tým silným vetám dostať, dostať sa k poznaniu, ktoré je v tých vetách silné. Musíš sa prepracovať k tomu, že nech si akákoľvek, máš tu svoje presné miesto, na ktoré sa musíš postaviť a na tom mieste stáť, svoju rolu zahrať perfektne - aj keby to bol záporný charakter.

Kúsky všetkého bývalého sa dnes vo mne skladajú… Páliš za sebou mosty?

Nepálim, ale upratujem a to veľmi poctivo, nemôžem povedať, že som v minulosti nechala niečo nevyriešené. A to sa spája aj s materiálnymi vecami. Zistila som, že keď sa motám na mieste, neviem čo ďalej, je dobré vyhodiť pár starých vecí a urobiť miesto novým. Poupratovať byt, napríklad, ale poriadne. Zbaviť sa vecí už len preto, že jednoduchý život sa menej zamotáva. Kedysi som dostala dobrú radu: Peniaze treba míňať, aby mohli prísť ďalšie. Tak niečo v tomto zmysle, týka sa to aj všetkého ostatného. A keď raz uzavriem nejaký vzťah, nikdy sa k nemu nevraciam.

Zostal smútok, čo sa nedá zniesť… Čo ti pomáha, keď si smutná?

Už nebývam smutná, nejako ma to prešlo.

Konečne si letel, tak ako si vždy chcel… Tvoje túžby. Splnené i nesplnené.

Mala som veľkú túžbu dlhé roky dostať hudbu, čo mi hrala v hlave do tohto sveta. Keď sa mi to podarilo, bolo to pri pesničke Keď vták Peng, dobre si to pamätám, mala som pocit, že som všetko dosiahla. Taký pocit pokoja, trhnutie a ticho. Trvalo to ale iba chvíľu, zostalo vo mne ešte veľa rôznych ambícií a tie ma ženú ďalej, musím im slúžiť, kým sa ich nezbavím, už akýmkoľvek spôsobom, dosiahnutím, rozpustením. Musím sa im venovať, lebo v nich je energia pohybu, ten pohyb ťa privádza do situácií, ktoré musíš zažiť, vedie ťa k ľuďom, ktorých musíš stretnúť, musíte si splatiť navzájom účty…  To je práca, čo tu mám.

Dnes som loď osamelá…

Toto je pre mňa silná téma, Osamelosť cítim stále, ale nie takú, že by okolo mňa nikto nebol, alebo by som mala núdzu o ľudí. Skôr ten spôsob, akým sa pozerám na svet, je zvláštny a keď to začnem používať, vidím, ako sa ľudia bránia, ako to nechcú počuť. V tom sa cítim sama, čo sa týka živých ľudí okolo mňa, ale zase nachádzam množstvo spriaznených duší v knihách, napríklad ľudia, ktorí sú ďaleko alebo dávno mŕtvi, ale náš vzťah je stále živý. V drôtoch to šumí, svetielka blikajú, správy prichádzajú.

Na nič nečakáme, zbavení hraníc vyrazíme… Tvoje vlastné hranice. Kde sú? Podľa čoho/koho si ich určuješ?

Dlhé roky som sa cítila veľmi obmedzená a mávala som aj pocity nedostatočnosti, že nikdy nič poriadne neurobím, že nedôjdem ani tam, kde už iní boli. A to je taká blbosť, s týmto zápasí veľa ľudí. Neuvedomujú si, že si sami stanovujú ciele, sami stanovujú hranice, sami tvoria svoj život. Sami sa rozhodujú, že budú nešťastní a chudobní a potom naozaj sú. Dávajú si nízko latku a stále dokola ju preskakujú. Napríklad muzikanti. Obľúbená nízko položená latka je: tým sa neuživíš a ja musím živiť rodinu, nemôžem sa venovať hraniu. Toto sa ale nedá oklamať, každého to dobehne a to v rôznom veku,  všetko čo mali urobiť a neurobili, napríklad nevyužili svoj talent, ktorý im bol daný na rozvíjanie.

Ani slobodná, ani uväznená, vezmem si len to, čo mám vnútri… Čo máš vnútri?

„Vnútri” je všetko. Vonku vidíme len odraz toho, čo je vnútri. Keď chcem vedieť ako som na tom, pozriem sa okolo seba, akých ľudí stretám, do akých situácií sa dostávam, všetko čo potrebuješ vedieť máš takto stále so sebou.

Netrvám na tom, čo som trvala predtým, otváram všetky dvere, čo boli pre mňa zavreté… Zmeny v tvojom živote. Vítaš ich?

Určite, ja si ich plánujem a potom vyrábam. Zmeny aj tak nastanú, akurát, keď si  k nim otočená čelom, vidíš ich prichádzať, môžeš sa pripraviť a využiť ich. Keď cúvaš a nechceš vidieť, stále do niečoho narážaš a čuduješ sa, aké náhody a aké hrozné veci sa ti dejú. Sú hrozné len preto, lebo keď ich nevidíš a vrazíš do nich, ublížiš si, potom sa urazíš - prečo zase ja? - a nakoniec sa ľutuješ.

Tak dlho sme žili v predstavách… Naivita, dobrá alebo zlá vlastnosť? Si naivná?

Neviem či je to naivita, čo mám. Napríklad ľuďom naozaj dôverujem, všetkým, ale dávam si pozor. Nepestujem si predsudky a keď nejaký nájdem, snažím sa ho rozpustiť.

A teraz už vieme byť slobodní… Čo pre teba znamená sloboda?

Mať pre seba všetok svoj čas a naložiť s ním podľa toho ako chcem,potrebujem.

A keď si neveríš, ako by som ti mohla pomôcť… Boli chvíle, keď si o sebe pochybovala? Keď si neverila, že to, čo robíš má zmysel?

Pochybnosti sú potvory, je najvyššie umenie zbaviť sa ich úplne, pracujem na tom.

Keď srdce velí choď a hlava vraví stoj… K čomu sa prikláňaš ty?

Srdce vždy vie, kadiaľ vedie cesta, hlava mu väčšinou bráni pustiť sa ňou. Niekde som počula, že na ceste srdca sa nedá zablúdiť. Tak to je presné. Ak máš vzťah so svojim srdcom vyrovnaný (vyladený), stačí sa vždy spýtať: Idem správne? Odpoveď je vždy jasná, akurát málokto ju naozaj chce počuť a málokto sa podľa nej riadi. Hlava vyrába pochybnosti.Toto delenie je také zvláštne, lebo nikto naozaj neverí, že by v srdci mohlo niečo také byť ako rozhodovacie centrum, a ani sa to nemyslí doslova. Skôr je to niečo, čo by sme asi mohli nazvať myseľ, ktorá má svoju plusovú časť a mínusovú. Alebo dobrého a zlého. Alebo toho, čo ťahá hore a toho, čo láka dole. Tu hrá srdce vždy toho správňáka, ktorý vyhráva. Znamená to, že keď svoje rozhodnutia robíš podľa srdca, to, čo najviac chceš, po čom naozaj túžiš  naozaj dostaneš, s podmienkou, že sa pre to rozhodneš,venuješ tomu všetku svoju energiu, nenechávaš si zadné vrátka, a tak ďalej.

Anjel môj, vždy pri mne stoj, tíš ma, vezmi si môj nepokoj… V čo veríš?

Verím, že všetko, čo som zasiala, jedného dňa zožnem, či dobré alebo zlé, a budem sa s tým musieť zmieriť, nech to bude čokoľvek.

Je nám nadelené, na čo si pomyslíme… Ty a sila myšlienky.

Nuž toto sa všeobecne podceňuje. Myšlienky, to, na čo celé dni myslíme, to, čo celé dni hovoríme, to sa stáva našou realitou. Keby sme boli schopní aspoň jeden deň sledovať všetky svoje myšlienky a reakcie s odstupom, všetko sa o sebe dozvieme. A dozvieme sa aj všetko to, čo sa nám ešte len stane. A z textov spevákov, ktorí ich spievajú mnohým ľuďom sa dozvieme, čo sa udeje im. My speváci spievame svoje pesničky aj tisíckrát pre seba, pre druhých, je v tom strašná sila, môže nás vyniesť hore, alebo zhodiť úplne dole. Je tlaková níž … Jedna z najoblúbenejších piesní nášho národa, spevák, ktorý pravidelne klesá na svoje dno. A tisíce mu v tom pomáhajú a potom sledujú svoje klesanie.

Z dvoch polovíc celá ja, z dvoch polovíc celá ty, z dvoch polovíc celá… Shina a jej druhé ja. Existuje?

Už sme sa toho dotkli. Sú vo mne dve, jedna čo všetko vie a druhá, čo všetko môže urobiť. A tieto dve ideálne musia spolupracovať. Tá čo je dole stále hystericky volá tej hore (ešte že sú mobily) čo mám teraz robiť ?! ako sa mám rozhodnúť?! No a tá horé tichá a kľudná posiela dole správy, ale sama nemôže nič urobiť, može len počkať na otázku a odpovedať. Keď sa to dole zle vyvíja, posiela zhora rýchle depeše, potkýňa ma, kašle vo mne, nechá ma čo to zmeškať, strká mi do ruky časopisy, knihy sa otvárajú na zaujímavých miestach - skrátka snaží sa upútať moju pozornosť - no a keď sa ženiem bezhlavo ďalej a nepočúvam, pripúta ma k posteli (choroba je ideálna) a tam sa upokojím a zrazu jasne ten jej tichý hlas počujem.  A potom si zase spolu šteboceme, posielame sms-ky …

Často sa na teba dívam, myslím si, si ten, s ktorým pôjdem ďalej… Ako vidíš svoju budúcnosť?

Jasnú, svetlú, takú akú si sama urobím, ona je už v dnešnom rozhodnutí zakódovaná.

Čítajte viac: http://slinska.blog.sme.sk/c/213808/Shina-Verim-ze-vsetko-co-som-zasiala-jedneho-dna-zoznem.html#ixzz0aPTy66tI

Slovenská kapela Živé kvety se přihlásila s novou deskou. Živé kvety dospěly k suverénně zahraným rockovým písničkám, ve kterých se líp nebo hůř vyrovnávají se svým štěstím. Tak se dá ve zkratce shrnout album Zlaté časy populární bratislavské kapely.

V názvu není stopa po ironii, ostatně zpěvačka a textařka Lucia Piussi ani kytarista Peter Bálik, coby hlavní autorská dvojice, se nikdy neschovávali za maskou úšklebku. Pochyby, vztek i láska se jim dají věřit, řekli by nejspíš ti, kdo si u nás i na Slovensku Živé kvety natolik oblíbili, že se kapela bez velkého vydavatele a reklamní „tlačenky“ stala po zhruba deseti letech hraní klubovým magnetem.

Že si bude skupina vyhlášená svou upřímností pěstovat trpitelskou pózu, snad nikdo nečekal. Spíš jde o to, že prosté milostné písně s refrénem „miluju tě, la la la,“ jsou zatraceně těžká písničkářská disciplína. Jak je slyšet z desky Zlaté časy, platí to i pro hudebníky, kteří většinou umí „říci slabým hlasem silné věty“.

Láska se nikdy nepřejí

První dojem z alba zpochybňuje právě ten „slabý hlas“. Živé kvety ještě nezněly tak suverénně a jednoznačně jako na této desce. Zčásti patrně díky studiové práci producenta Tomáše Slobody, hlavně ale díky hudebníkům, kteří „dorostli“ do svých rolí. Kapela místy připomíná rachotící družinu Crazy Horse kanadského písničkáře Neila Younga, jindy minimalismus Velvet Underground nebo lehkoruký styl kytaristy J. J. Calea. Stesky nad tím, že „rokenrol je mrtvý“, vystřídala za dobu existence Živých kvetů otázka, co z historie žánru rezonuje se současností. Zlaté časy jsou jednou z odpovědí.

Jsou deskou pětice, která na cestě vzhůru došla k náhorní plošině a může si na chvíli vydechnout. Vztek na porevoluční poměry i daleko intimnější, stejně bolavá témata střídají jednoduché milostné popěvky Kým ťa mám (…„kromě tebe už na mně nic neleží“), Láska („ta se nikdy nepřejí“) nebo Lovesong („musíme jít za štěstím“). Dobrá, vždyť kde je psáno, že má umělec (ještě za posluchače) trpět? Posluchačovým štěstím je ovšem zbytek desky.

Generační výpověď Tak to je!, pocta spřátelenému básníkovi Ivanovi Martinu Jirousovi (S Magorom) nebo pronikavý závěr nazvaný Smutek je dlouhá cesta. Tohle je ukázka potlachu na náhorní plošině a odvrácená strana zlatých časů kapely Živé kvety: „Nejvíc ran dostaneš od těch, co nejdou s kůží na trh a říkají tomu ostych/ Myslí si, že jsou čistí, ale není to tak.“

ZLATÉ ČASY:

LUCIA: Túto pesničku sme vymysleli namiesto osudného koncertu v klube Lúč, ktorý sme pre chorobu zrušili. Lepil sa na mňa zápal priedušiek, ktorým som trpela chronicky. Bola som zúfalá, že je to tu zas. To ležanie v chorobe je vždy rovnaké. V takých chvíľach si človek spomína na tie hodiny, ktoré strávil v posteli chorý ako decko, kým sa iné deti hrali vonku. Tá pesnička je pre mňa o tom, čo máte, len o tom neviete, kým nemusíte ležať v posteli.

BÁLIK: Táto pesnička je jedna z tých, ktoré sa jednoducho stanú. Viem, že keď sme ju s Luciou vymysleli, tak ma to dosť prekvapilo. Cítil som sa dosť psychicky zle, ani sa mi nechcelo niečo vymýšľať, pretože vtedy nemáte veľmi rozprávať. No občas stačí zahrať zopár tónov, nápad začne pomaly rásť, získavať na sile a Zlaté časy boli o hodinu na svete. Hudba je neuveriteľná. Keď zaznie, tak sa človeku uľaví.

AGNES: Pre zmenu aj veselo o veselom a nie len veselo o smutnom , ako to raz nazval náš kamarát. A má to niečo do seba. Možno sa raz ukáže, že finančná kríza ma pozitívny vplyv na dušu.

HLAVOLAM:

LUCIA: Jedna z pesničiek, ktorej slová sa zaspievali samé. To sú také chvíle, keď sa to deje, že pozeráme na seba s Bálikom a ja mám pocit, že Bálik jastrí oči a uši a vidíme spolu niečo, čo ešte ani nevieme dať do slov. Ja som len médium, ja ešte iba musím to čosi vytiahnuť na špagáte z vlastného hrdla a trochu to bolí. A zároveň je to vzrušujúce, obaja sme trošku vyklepaní z toho – čo sa to deje s nami. Rodí sa pesnička. Sama od seba. Len krútime potom hlavami! A potom sme unavení a šťastní ako keby sme vykopali kanál!

BÁLIK: Skoro všetky nové pesničky vznikli u Lucii. Pôvodne k nej prídem a vždy má nejaký nápad v zálohe, ale väčšinou to dopadne tak, že vznikne niečo nečakané. Spomínam, si že som si len tak začal hrať jednoduchú melódiu a Lucia na mňa, pozerá a pýta sa ma, že čo sú to za krásne nové akordy a ja že obyčajné trampské G, D, C. Väčšinou tie najobyčajnejšie veci, sú tie najkrajšie.

AGNES: Táto pesnička je pre mňa pohladenie na dušu. Uvedomila som si to  keď som po nahrávaní dokolečka počúvala premix. Myslím, že ju Lucia s Bálikom priniesli a s ľahkosťou sme ju hneď zahrali spoločne, to je výnimočné. Je to taký ten metličkový rytmus, že si zrazu pesnička fičí sama a len odfukuje ako taký vláčik. a to je vzdy dobre!

ODVAHA:

BÁLIK: Sranda, skoro všetky pesničky vznikli neplánovane. Samotných nás to dosť prekvapí, čo z nás vypadne! Túto sme vymysleli v kuchyni. Luciin frajer odišiel večer na tri hodiny do práce a keď sa vrátil, bola na svete. Trochu sme sa s ňou v skúšobni trápili, stáva sa, že niečo vymyslíme a potom si lámeme hlavu s kapelou, jak to zahrať, ale keď sme ju prvýkrát zahrali na koncerte, myslím, že to bolo v Moravskej Třebovej približne pre päť ľudí, ktorí tam vtedy boli, vedel som, že máme niečo špeciálne. Niekedy mám pocit, že veľa piesní, ktoré Lucia vymyslí, sú o mne, ale za ten čas som sa naučil byť nesťahovačný, ha!

LUCIA: Tak to sa teda smejem, že Bálik si myslí, že by toto mohlo byť o ňom, hahaha, tak to by ma ani vo sne nenapadlo! Všeličo ti chýba možno, ale odvaha rozhodne nie, hehe!

AGNES: Odvaha sa nám páčila od začiatku. Hneď sme ju všade chceli hrávať, aj keď finálnu podobu  dostala až na zvukovke pred jedným koncertom v Randali. Pamatám si, že nejakí ľudia už nás tam oňuchávali pred koncertom a my sme práve na pódiu dostali slinu tú pesničku vyriešiť. podarilo sa, na druhý deň už bola v playliste a odvtedy ju hráme stále.

LÁSKA:

LUCIA: Text je vyhrabaná básnička zo začiatku 90. rokov., Blaho Uhlár ju zrazu niekde našiel a oskenovanú mi ju poslal. Zrazu sa vynorila,absolútna láska tých čias… Idylka dnešných dní je takáto: Bálik sedí v kresle, ktorý patrí môjmu psovi . Je celý od chlpov, ale to mu neprekáža. Hrá na gitare. Môj frajer leží v posteli, počúva, má hrozne rád, tieto Bálikove nové riffy, ja si niečo popod nos mrnčím a nič moc z toho nelezie. Ale je nám dobre. Filipáč na posteli zaspí a zatiaľ sa pesnička vyrojí. Zrazu ten refrén príde. A my už budíme Filipáča, „počúvaj, počúvaj, máme refrén!!!“

BÁLIK: Niekedy si človek predstaví pieseň, akú by chcel vymyslieť (sníval som o takom vše objímajúcom lennonovskom songu), ale vie, že nepríde len tak, že si na ňu musí počkať. Stalo sa mi to už viac krát, takže viem, že ona príde, skôr či neskôr.

AGNES: Možno to prekvapí, ale s touto pesničkou sme sa na skúškach dosť potrápili. Niekedy keď počúvame pesničku so španielkou, vyzerá všetko také  jasné, potom sa do nej pustíme spolu,  zrazu to niekde zaškrípe a začne sa kolotoč hľadania. Ale stále neviem, či je to už ten Bálikov vše objímajúci lennonovský song alebo na neho ešte čaká.

KÝM ŤA MÁM, TAK SA MÁM:

LUCIA: Niektorí ľudia si myslia, že dobré pesničky vznikajú len zo smútku. Myslím, že to je blbosť. Pesničky vznikajú z chuti skladať. Šťastie je dobrá téma. Môže niekoho podráždiť, alebo aj ovlažiť. Také banálne a pritom také silné môže byť!

BÁLIK: To je naša Obladi-oblada. Niektorí fandovia ju už na nete zavrhli, že je oproti iným našim skladbám plytká. Ale pre skladateľa pesničiek je dôležité, koľko rôznych ľudských pocitov dokáže do svojej hudby zahrnúť. Výnimočne je život skutočne la, la, la. Kým ťa mám je pre mňa je ako keby ste skrížili Ramones s Velvet Underground. Dobré zdroje, dobrá pesnička!

AGNES: To je radostný song. Je tam geniálny rytmus, čo znamená ten úplne najjednoduchší, ale zároveň najozajstnejší aký existuje - to bude ten Bálikov Velvet. Keď sme ju nahrávali, tak sa nás tam zišlo asi desať a všetci sme vyspevovali La la la la a Tomáš nás len povzbudzoval, nahrával a spieval tiež.

LOVESONG:

LUCIA: Raz som tak išla po meste a napadlo ma, že musíme vymyslieť pesničku, kde sa bude spievať o ňom, o mužovi, o vysnenom človeku z mäsa a kostí, v tretej osobe, že to bude super! „ON robí to a to, ON je taký a taký, ON mi dáva to a to…“ Bude to oslava muža od ženy. Bude to podobné ako keď rytieri skladali pre svoje vyvolené básne. Len sa úlohy vymenia. Bude to poklona najväčia! Už som si mädlila ruky a vravela si, jedno aká pesnička to bude – rýchla či pomalá, len počkám, kým Bálik zahrá také akordy, že to „ON“ tam vpláva ako loď do prístavu. To človeka napadne idúc po ulici a ono sa to potom vyplní. Zvláštna vec, to skladanie pesničiek…

BÁLIK: Pôvodne si človek hrá doma nejaký motív a hovorí si, že by z toho mohla byť aká malá pesnička. Udsunie ho nabok, pretože má aj iné nápady, o ktorých si myslí, že sú „geniálne“. Ale nakoniec sa presadia tie nenápadné. Lovesong znel na začiatku ako malá hracia skrinka, ktorá dnes hrá ako orchester.

AGNES: Pesničky s husličkami sú pre mňa vždy výnimočné. Vnímam v nich takú zraniteľnú krásu a v Lovesongu o to viac. Prvý krát sme ho zahrali na akcii k výročiu Novembra, takej komornej akcii, kde sa možno viac očakával nejaký náš protestsong. Cítila som, že o to silnejšiu nasadil všetkým korunu, človek nemá byť pripravený.

TAK TO JE:

BÁLIK: Len veľmi málo našich pesničiek vznikne v skúšobni. Spomínam si, že sme skúšali niečo u Lucie doma a čím ďalej sme sa snažili, vždy to bolo horšie a horšie, ale náramne sme sa pri tom bavili. Hrali sme to neskôr na skúške až to nakoniec dopadlo, že sme zahodili úplne všetko a všetci spievali Tak to je! Pôvodne som si myslel, že z toho bude jednoduchý vtipný rokenrol, ale Lucia z toho urobila Dona Giovaniho. Podarilo sa mi ju zastaviť pri piatej slohe!

LUCIA: Už keď som sa vracala zo záchodu naspäť po železných schodoch do skúšobne na strechu, počujem, že fíha, nejako zrýchlili! Ani som nespoznala, že to čo kapela hrá, je nejaký náš nepodarok s Bálikom, len hrozne zrýchlený. Hrali hrozne nahlas a s takou chuťou, to ma vždy nadchne, keď vidím ako má Agnes tie iskričky v očiach a taký ten jej uličnícky výraz, jak do toho mláti a všetci s ňou. Tak si vravím: To chce refrén jak sviňa! No lenže vymysli… Niet času! A tak vzápätí chytíme prvý výkrik čo letí skúšobňou a s ohromnou chuťou všetci ziapeme: TAK TO JE, JEEEE, JEEEEE!!! Ziapeme jak blázni, ale čo je ako? Nikto nevie! Ale strašne je nám dobre! Pesnička je na svete, už keď je chuť ju urobiť!

AGNES: Ha, zas jedno živé striebro. Pesnička vznikla  síce v skúšobni, ale druhé narodenie nám pripravila priamo v štúdiu. Neboli sme rozhodnutí, či ju vôbec nahrávať, nemali sme jasnú predstavu ako ju  zahrať a zrazu BUM-BAC, bola tam, sa tam nanominovala bez najmenšieho zaváhania. S Luciou sme mali dokonca tajnú túžbu vypáliť ju rovno ako prvú na album. Tento nápad bol však naším umiernenejším krídlom neskôr zametený pod domácu rohožku.

S MAGOROM:

LUCIA: Keď sme prvý krát nasadili Magora na vlak, netušili sme, že ho o tri dni nájdeme sedieť na schodoch Artfora o deviatej ráno, v pravej básnickej forme, hoci bez akejkoľvek batožiny. Magor strávil noc kdesi na Palisádoch a sediac tam, driemkajúc na schodoch pred akousi vilou, prišiel k nemu slušný pán, majiteľ vily a spýtal sa ho, či niečo nepotrebuje. Magor mu kultivovane vysvetlil, že ho vo vlaku okradli („Nebudu přece říkat, že jsem tak blbej, že mi ujel vlak, když jsem v Bystrici chlastal na stanici borovičku!“) a pán sa o chvíľu vrátil i so stokorunáčkou. A tak Magor, najväčší český básnik a pijan nambr van, celú noc úsporne, pomaly prepíjal stokorunáčku v bratislavských podnikoch. („Nesnáším to pomalý chlastání hodiny a hodiny u jednoho piva!“) Keď už svitalo, prechádzal mestom, až našiel Artforum. Tam, na schodoch prečkal, kým otvoria neďaleký bufet a za „pětku“ (10 SK) si kúpil štyri rožky. „Já jsem cukrovkář. Já občas musím něco sníst.“ Tri a pol rožka zjedol Magor sám, zvyšného pol rožka rozsypal holubom. „Já holuby miluju. Holubi jsou boží.“ Keď nám to s Kubom oproti v Budvarke rozprával, mal taký spokojný výraz v tvári, že keď si na ten jeho priam pyšný výraz spomeniete, musíte ho mať radi, aj keď vám už raz na diaľnici v stokilometrovej rýchlosti chcel vystúpiť z auta kričiac „kořalkuuuu!“… No a vtedy v Artfore, druhý krát, keď sa nám Magor takto vrátil, sme sa spriatelili naozajstným putom bratskej lásky. Tuším ešte povedal, ako Indián na záver: „Mně pánbůh ochraňuje, protože dobře ví, kdo ho skutečně miluje.“ Magor je ako dieťa, ktoré vás strašne trápi, serie, je nazabitie, ale tie najčarovnejšie chvíle s ním predčia všetky iné, slušné, vychované, dobré deti. Človek naňho nikdy nemôže zabudnúť. My si naňho spomíname vkuse.

BÁLIK: Ten nápad sme mali ešte od 12+1, ale kľúč k nemu sme získali až poslednú zimu. Magor je prírodný živel, stretli sme sa s ním osobne a boli to scénky hotové do filmu. Keď sme ho viezli našou dodávkou na Pohodu, tak chcel pivo alebo kořalku, ale boli sme na diaľnici, nemohli sme zastaviť na pumpe a tak nahlas spieval: Zas je to všetkým jedno, na trenčianskej skale visí rímske hovno. Magor je jedna z mojich najobľúbenejších pesničiek.

AGNES: Túto pesničku hrám veľmi rada, má pre mňa niečo magické.  Pri prvom stretnutí ma Magor zabil vetou, ze za komoušov bolo lepšie, takže potom som sa už nedivila vôbec ničomu. Je pravda, že tú ideu mala Lucia už dlhšie, ale to čakanie stálo za to a ja veľmi žerem, ako to napísala.

ČIARA:

LUCIA: Text sú len dva riadky z básne bratislavského básnika, ktorý umrel ani nie tak dávno a jeho kamaráti ktorí prišli na kar zaplnili celú Stoku… Bol medzi nimi aj Dušan Hanák, aj básnik Andrej Stankovič a mnohí iní. Tie dva riadky básne, ktorá už neviem ako sa volala, možno Vypadni z rovnej čiary, ma uhranuli. Sú to len prvé dva riadky z dlhej básne, ale lepší text v živote nenapíšem… Všetká česť pamiatke Gusta Dobrovodského, ktorý okrem iného tiež povedal: „Zatiaľčo muži boli na love, ženy robili kokotiny v jaskyniach.“

BÁLIK: Určite najstaršia pesnička na albume. Vymysleli sme ju s Luciou v roku 2000 alebo 2001 na časť básničky Gusta Dobrovodského. Potom sme na ňu zabudli a oprášili až teraz. Dokonca som si nevedel spomenúť na časť akordov (čo sa mi skoro nestáva, pretože všetky naše pesničky si nepamätá moja hlava, ale prsty), ale tie postupne prišli. Je zvláštne, že sa človek vracia k veciam, ktoré nechal za sebou, ale ak si vypočujete ten text, tak ten bude platiť na veky!

AGNES: Pamatám si túto pesničku len z čias, keď sme ju skúšali ešte v Stoke, ja som hrala krátko a hrozne sa mi páčila. potom sa niekam vyparila, prišli nové. Je to ďalšia z pesničiek, ktoré sme chceli nahrať len tak, keď už budeme mať tie  ”stežejní” vo vreci. Nahrali sme ju akusticky z foteliek, v ktorých sme v štúdiu pili kafé…

V OKU KONDORA:

BÁLIK: Tá pesnička dostala skutočnú podobu na streche našej skúšobni. Čakali sme s Luciou na kapelu a hrali si na gitaru. Časť textu už bola na svete, ale hudobne to moc nesedelo. Tam hore pod čistým nebom sme na to prišli. Človek sa naučí zahadzovať nápady, pretože v sebe vyprázdnite miesto a potom rýchlo prídu ďalšie. Len treba byť pripravený a nepremeškať ich. Vďaka patrí aj Tomášovi Slobodovi a jeho čarovným ušiam a šikovným rukám.

LUCIA: Áno, Kondora sme vymysleli tak, že sme sedeli na streche s výhľadom na Karpaty a račianske kopce a lietal nám nad hlavou dajaký malý dravec, čo ma prekvapilo. Vtedy mi Bálik povedal, že nejaké také malé dravce nasadili do mesta ako prirodzených nepriateľov proti holubom na strechách. Že ich tie dravce vytláčajú z centra… A potom z toho vznikol ten kondor, no… Toto poslúži všetkým ako dôkaz, ako ženy preháňajú, do riti!

AGNES: Toto je špeciálna pesnička. Myslím, že je z albumu najmladšia a vôbec som nevedela, že na jej začiatku bol len nejaký holub, ktorý osiera mestské strechy. ešte, že ženy preháňajú. Pre mňa má obrovský náboj, všetci spievame všetko, takže sa ide absolútne naplno a vždy sa po nej cítim akoby ma naozaj vynieslo niekam do výšky a na konci zas vyšťavenú a šťastnú vyplulo na chodník (teraz mi to pripomenulo film V koži johna Malkovicha, jak ich to vyplúvalo na tú diaľnicu, .. také niečo).

SMÚTOK JE DLHÁ CESTA

LUCIA: Pamätám sa len, že som zaspala poobede, že bolo leto, mala som otvorené na pavlač a keď som sa zobudila, tak sa mi v hlave zaspievala tá veta: „Smútok je dlhá cesta“. Nie som si istá, či mi neostala v hlave z knihy, ktorú som čítala, kým som zaspala, či som ju z tej knihy neukradla. Je to možné, bola to dajaká kniha, tuším dokonca psychologická, ktorá radí, ako prekonať smútok. Ale s tou melódiou som sa zobudila a snažila som sa ju zapamätať. Dajako čaptavo som si našla akordy a potom doplnila ďalšie slová. Lenže nám strašne nešla hrať. Ďuro sa vždy smeje z môjho rytmu, keď niečo vymyslím, že to znie kotlikársky. Aj s kapelou to tak znelo. Blbo. Bola úplne mdlá ako dajaká neforemná bagandža, útulná, ale zakríknutá, slabá, neduživá… Niečo v nej svietilo, ale príliš matne, nevýrazne. Až raz, dávno potom, ju Bálik dajako prekopal, dal jej ten dobrý basový „hlavsovský“ rytmus. Je to zvláštne. Človek sa jej nechce vzdať, tej pesničky a ona ho odmieta, nefunguje to. Ale ona sa vás nechce pustiť, mrcha, jedného dňa sa vráti. Ak má dobré srdce!

BÁLIK: Tak tú sme zložili ešte pred nahrávaním Bez konca. Človek občas niečo vymyslí, ale potom to nevie zahrať. Stále to neznie dobre, akoby ste museli do takýchto pesničiek dozrieť alebo dospieť.

AGNES: Asi jediná pesnička, pri ktorej sa mi občas stane, že sa započúvam natoľko že zabudnem, točíme ďalšie kolečká a zrazu si len uvedomím Bálika, ako na mňa hádže veľavýznamne pohľady, ze už je teda dosólované a že končímeeeeee…

Juraj Kušnierik pre .týždeň

Koncert v bratislavskom divadle Meteorit sa začal vystúpením mladej bratislavskej kapely The Ills, ktorá je zjavne inšpirovaná post-rockom a prístupom k hudbe výstižne označovaným slovom „shoegazing”, teda pozeranie sa na vlastné topánky a nie smerom k publiku. Hrali pomerne dlhé inštrumentálne skladby, ktoré mali skôr vytvárať atmosféru, než zaujať hudobným nápadom. A to sa im aj darilo. Malo to energiu, naliehavosť a zvláštnu krásu. Nevadilo, že bicie zneli ako v neozvučenej skúšobni a že celý zvuk sa zlieval do jedného prúdu. Keď sa v niekoľkých pesničkách k štyrom chlapcom pridala rakúska speváčka, bolo to fajn, ale stratilo to tú zaujímavú zahmlenosť.

Čisté tvary, už roky ignorujúc módne trendy, kráčajú po svojej ceste a postupne sa dopracovali k pátosu nie nepodobnému napríklad islandským Sigur Rós. Ako keby každá zaspievaná veta niesla v sebe hlboké posolstvo, ktoré len iniciovaný poslucháč dokáže dešifrovať. Keď to všetko správne zafunguje, tak je to veľká sila. Stačí však, aby niečo nebolo v poriadku a človeku sa chce zívať a esemeskovať. V divadle Meteorit to dopadlo pomerne dobre. Celý koncert Tvarov bol zaujímavý a vzrušujúci, no zimomriavky prišli až v poslednej piesni, v ktorej hosťoval Boboš Procházka. Až jeho temný spev a drásajúca harmonika dodali hudbe Čistých tvarov priam neznesiteľnú intenzitu. Až tak, že ľudia, ktorí dovtedy posedávali a polihovali na zemi (v divadle Meteorit je na dlážke koberec!) vstali a začali sa hýbať v uhrančivom rytme.

Vstali a už si nesadli, pretože večer vrcholil vystúpením skupiny Noisecut. Bola to lavína krásy, hudby, obrazov a obrovskej energie. Zdá sa, ako keby mala Bet-maj Sepja z koncertu na koncert silnejší a ostrejší hlas, ako keby Losos, Japonec a M zo svojich nástrojov z koncertu na koncert dokázali dostať intenzívnejšie zvuky. Rocková tvrdosť, elektronická farebnosť a sugestívny spev vytvárajú zázračnú zvukovú drogu, ktorá človeka s čistou hlavou a otvorenými ušami dokáže v okamihu preniesť do iných svetov. Môžete skákať a tancovať, alebo bez pohnutia stáť, dívať sa a počúvať. Noisecut je vo vrcholnej forme a preto je informácia o tom, že sa idú presunúť do štúdia a dávať dokopy nové veci, veľmi dobrou správou. Nezachytiť aspoň niečo z tejto divokej energie na zvukový nosič by bolo hazardovaním s talentom.

Zahmlená atmosféra The Ills, zimomriaky pri Čistých tvaroch a hudobná extáza s Noisecutom. To je na jeden večer viac než dosť.

Živé kvety odohrajú tento rok už len štyri posledné koncerty a všetky budú súvisieť práve s vydaním nového albumu. Prvé dva koncerty ich čakajú v Prahe už tento týždeň, kedy vo štvrtok 3. decembra v klube Vagon na koncerte prebehne aj improvizovaný český krst, na druhý deň v piatok 4. decembra v ďalšom pražskom klube Hospoda U vystřelenýho oka prebehne druhý bonusový koncert k novému albumu spojený s následnou afterparty. Vstupenky na oba pražské koncerty budú k dispozícii vždy len na mieste. Presne o týždeň neskôr, vo štvrtok 10. decembra pokrstia Živé kvety svoj nový album v bratislavskom klube Randal, krstným otcom bude Pišta z Vandalov. Hneď na druhý deň v piatok 11. decembra v Randali prebehne taktiež druhý bonusový koncert k novému albumu s následnou afterparty do skorých ranných hodín. Ako support band na oboch bratislavských koncertoch sa predstaví Frank Winter. Vstupenky na obidva bratislavské koncerty sú v predpredaji v celej sieti www.ticketportal.sk a k dispozícii budú samozrejme vždy aj na mieste. Na všetkých koncertoch bude možnosť zakúpenia širokého merchandise kapely v podobe CD, tričiek, odznakov atď. vrátane samozrejme aj nového albumu na cédečku či na vinyle, či trička s motívom nového albumu.

V týchto dňoch sa finišuje s prípravou koncertnej šnúry k novému albumu, ktorá prebehne začiatkom budúceho roku, konkrétne od polovice januára do polky februára a bude zahŕňať približne 13 koncertov po Slovensku a v Českej republike. Po skončení tejto šnúry bude nasledovať približne trojmesačná koncertná pauza a najbližšie sa kapela postaví na pódia až na letných festivaloch 2010. Živé kvety sú: Lucia Piussi - spev, akustická gitara / Agnes Lovecká - bicie, husle / Peter Bálik - gitara / Jakub Kratochvíl - gitara, klávesy a Juro Mironov - basgitara. Viac info na www.zivekvety.sk.

Slovenské duo Longital si cestování za posluchači užívá. Během října se baskytaristka Shina Lo a kytarista Dan Salontay chystají projet celou Českou republiku. Zbytek kapely si vozí v kufru.

Turné, na kterém se teď nacházíte, není v místních podmínkách úplně obvyklé. Sedmnáct koncertů během necelého měsíce je dost. Co vás k tomu vedlo?

Shina Lo: I když jsme loni vydali nové album Gloria, hráli jsme pak poměrně málo. Letos v březnu jsme začali honit našeho nového manažera, že bychom rádi odehráli aspoň devadesát koncertů – také protože se tím živíme. Když člověk pracuje ahraje ve svém volnu, tak mu třicet vystoupení stačí, ale my jsme v jiné situaci. Vše se nakonec odvíjelo od brněnského koncertu ve Staré pekárně, který se dohodl už v květnu, a druhým základním kamenem byla účast na festivalu Move v Praze, na který jsme byli pozváni, když jsme hráli ve Francii v Bourges.

Podle jakého klíče jste vybírali místa, kde budete hrát?

Dan Salontay: Dost často někam přijedeme a já přesně vím: Ano, tady to je přesně ono. Na mnohých místech jsme už byli a víme, že to tam funguje a je to prostor, kam se chceme vracet. Splnili jsme si vlastně sen – během krátké doby projet celou Českou republiku křížem krážem.

Jste pověstní tím, že se na koncerty dopravujete i s nástroji vlakem. Ještě vás to neomrzelo?

Shina Lo: Nás to prostě baví. Teď jsme ještě navíc vymysleli kombinaci letadlo – vlak. Ráno jsme sedli v Bratislavě na Sky Europe, když ještě existovali, za hodinu a pů jsme byli v Paříži, pak přestoupili na TGV. Za další dvě tři hodiny je člověk kdekoliv ve Francii. Lidé nám to moc nevěří, ale nám to cestování vlakem připadne hodně pohodlné. 
Dan Salontay: Předběhli jsme dobu, takové to měření karbonové stopy. My tu naši máme velmi krátkou.

Zmínili jste své koncerty v zahraničí. Jak se za našimi hranicemi projevuje krize?

Shina Lo: Vše je trochu utlumené, situace se přece jen změnila. Ale i přesto jsme letos hráli v Polsku, Maďarsku, Rakousku… Ve Francii jsme vystupovali na prestižním festivalu v Bourges, kde se hrají speciální sety pro profesionály, agentury a pomotéry festivalů. Právě proto, že letos ubylo koncertů, se můžeme plně koncentrovat na Slovensko a Česko.

Jak hodně vás Longital vytěžuje? Žádné vedlejší projekty nechystáte?

Shina Lo: My jsme si hned na začátku řekli, že se soustředíme jenom na Longital. Že je dobré nedrobit síly a sustředit se na tu jednu věc. Když se na cokoliv člověk soustředí plnou silou, tak to nemůže nepřinést výsledky. Takže jsme se rozhodli se nepouštět do žádných jiných věcí, pokud nebudou přínosné pro kapelu. Dvakrát jsme například dělali hudbu pro Divadlo Continuo, ale brali jsme to vlastně zároveň jako přípravu na další desku. Teď máme jednu písničku ve filmu Hodinu nevíš, ale tu si jen vybrali, ta nevznikla přímo pro film.

Další album zatím neplánujete? Dříve jste je vydávali až nezvykle brzo po sobě…

Shina Lo: Už jsme přešli na dvouletý interval. První dvě desky jsme vydali hned první rok, to byl přetlak, pak další tři byly po roce, od Výpravy jsme zjistili, že je teď lepší dát všemu čas. Chvíli trvá, než písničky vyzrají. 
Dan Salontay: Také rok trvá, než písnička na koncertech nabere energii. Pak má svůj vrchol, po kterém jako by odchází. Ty z Glorie ho mají právě teď. Některé starší věci Shina kvůli tomu ani už nemůže zpívat – už jsme prostě jinde, text je o něčem, co už není aktuální. 
Shina Lo: Občas je v nich něco, co je už prožité. Nechci se k tomu vracet. Naštěstí nejsme nijak tlačení k tomu hrát nějakou sbírku hitů. Takže osmé řadové album bude až příští rok. Už se to pomalu sbírá.

Jaké bude?

Shina Lo: Ono je vždy nejdůležitější najít základní leitmotiv, nit, která se nahrávkou povine. Když tohle máme, pak už to jde rychle.

Dan Salontay: Pro mě je například poslední Gloria návrat ke klidnějším začátkům, k období, kdy jsme si říkali Dlhé diely. Při nahrávání jsem se snažil tam ponechat emoce v takovém stavu, v jakém přicházejí.

Pokud vím, tak jste považováni za průkopníky v používání jedné elektronické “hračky”. O co se přesně jedná?

Dan Salontay: My jsme elektroniku nejdřív používali čistě pasivně – pouštěli jsme si smyčky a rytmické struktury z minidisku a do toho hráli. Díky Divadlu Continuo nás okolnosti donutily ke kvalitativnímu skoku. Chtěli po nás věci, které byly nad naše technické možnosti, například crossfade, přechod z jedné skladby do druhé. Takže jsme přešli na laptop. A aby ten počítač byl víc než jen médium, ze kterého se něco pouští, aby to byl hudební nástroj, potřebuje nějaký kontroler.
A úplně náhodou jsme ve Vídni objevili jednu věc – vypadalo to jako taková ta Magická tabulka, kde se maluje kroucením knoflíků. Nevěděl jsem vůbec, co to je, ale ihned jsem se do toho zamiloval. Na internetu jsem pak zjistil, že to je dotyková obrazovka Lemur Jazz Mutant, na které si člověk vytvoří určité libovolné vizuální objekty, kterých se pak dotýká a oni reagují na ty dotyky tím, že třeba spouštějí nějaké procesy nebo generují zvuky. A člověk si sám nastaví, jak to má reagovat. Samozřejmě tím, že oba hrajem na kytary, nemůžeme to používat naplno, ale třeba Bjork aktuálně na koncertě už používá jen dva Lemury a dechovou sekci, tak tam je možné vidět, že to je úplně nový pohled na technologii. A další plus je, že to na pódiu vypadá moc hezky, vzbuzuje to zvědavost, lidé se na to chodí podívat zblízka.
Zpětně mi to ovlivnilo i hru na kytaru. Namaloval jsem si na Lemurovi kytarový hmatník a začal na něj hrát jako na kytaru. A pak jsem si ale uvědomil, že zatímco na kytaře člověk jedním hmatem zahraje jeden tón, na Lemurovi není problém jedním hmatem zahrát třeba deset tónů. Pořád jsme ale jen na začátku – počítám, že využíváme z těch jeho možností tak 15%.

Zároveň to ale znamená, že si vystačíte jen ve dvou. Začínali jste ovšem jako čtyřčlenná kapela. Nestýská se vám po dalších spoluhráčích, po lidském faktoru?

Dan Salontay: Měl jsem takový sen. V něm se ke mně naklonil Herbie Hancock a řekl: “Tohle je tvůj zvuk” a ukázal na cosi, co vypadalo jako malá tuba. Na internetu jsem našel, že se to jmenuje Eufónium. Takže jsem si ho koupil. Proto také na Glorii je poměrně dost dechových nástrojů. Ano – dovedu si představit, že by s námi hrál nějaký dechař. Nicméně jsme takto už nejen naprosto sehraná dvojka, ve fungování i na cestách.
Ten náš způsob, hraní i cestování, kdy už dávno to není jako u jiných skupin a nejde jen o to odehrát, rychle do auta a domů, je náš způsob života. A nevím, jestli je vůbec reálné někoho najít, kdo by do toho všeho zapadl. Umím si také představit v sestavě laptopistu. A jeden takový i je, chystáme se spolupracovat, už jsme spolu i vystoupili, jen on žije v Londýně. Je to syn Slováka a Řekyně, který neumí slovensky, máme ho prostě v záloze. Ale necháváme všechno otevřené.

http://www.lidovky.cz/longital-chapou-koleje-jako-soucast-sveho-zivota-fbx-/ln_kultura.asp?c=A091007_153623_ln_kultura_jk

Petržalský Klub Za zrkadlom odštartoval novú jesennú sezónu koncertom dvojčlennej skupiny Longital a tria Martin Burlas, Ján Boleslav Kladivo a Peter Zagar.

Longital presne na tom istom mieste zhruba pred rokom krstil vtedy ešte čerstvý album Gloria. Tentoraz priniesli novinku traja rytieri smutnej postavy za laptopmi. Ich spoločný album, ktorý sa volá V rozpakoch, vydáva v týchto dňoch vydavateľstvo Slnko records, a podľa dojmu z prvého počutia na ňom spáchali spoločnú rituálnu komerčnú samovraždu. Cez mohutný trojitý príliv melanchólie iba občas zabliká svetielko nádeje či iskierka skrytého humoru. Áno, toto je hudba, ktorú by ste mali počúvať len vtedy, keď sa chcete dostať von z poriadneho splínu a vybiť pritom klin klinom. Nie je to nič pre ľudí, ktorí hľadajú jednoduché odpovede na zložité otázky. O charaktere opusu veľa napovedia už názvy jednotlivých skladieb: Váha, V rozpakoch I a II, Rozbitý tvar I a II, či Close Contact – Highest Risk. A naozaj – počas tých dvadsiatich minút, ktoré som stihol zo živej prezentácie albumu zažiť, bol kontakt medzi muzikantmi a publikom iba kúsok od bodu mrazu. Možno aj preto zanechali v duchu názvu svojej platne trochu rozpačitý dojem. Inou kapitolou je samotná hudba, ktorá má napriek zdanlivej nekomunikatívnosti svoje vysoké kvality a svojbytnú estetiku. Milovníci ušľachtilej clivoty si prídu na svoje.

Oslava medzinárodného dňa hudby pokračovala po krátkej prestávke koncertom hosťujúceho dua Longital (ex-Dlhé diely). Skladajúci, spievajúci, hrajúci a miestami tancujúci muž a žena čiže Dano Salontay (prevažne gitara) a Shina (prevažne basgitara), si na rozdiel od svojich predskokanov kontakt jedného s druhým i s publikom zjavne užívali. Piesne z albumu Gloria prešli od vlaňajšej premiéry mnohými aranžérskymi posunmi a premenami a bolo zjavné, že obaja autori sa v ich spoznávaní dostali poriadne ďaleko. Miestami to pôsobilo dojmom, ako keby až po roku obrusovania na koncertoch prišli Dano so Shinou na to, čo vlastne zložili a aký to má pre nich význam. Celú šou, ktorá vlastne odštartovala dvojmesačnú šnúru po Česku a Slovensku s malou zastávkou vo Viedni, spríjemňovali i drobné vylepšenia v „pódiovom stvárnení“ jednotlivých piesní. Najväčšiu ozvenu určite spôsobilo hromadné pochodovanie skupinky vybraných divákov na pódiu počas songu Už len raz. Neviem, ako je to možné, ale z Longitalu srší z roka na rok väčšia radosť z hrania i z hrania sa. Poslucháči však popri pódiových žartíkoch dostali aj takú obrovskú  porciu naozajstnej hudby, že ju mali problémy všetku stráviť. Možno to bolo spôsobené aj tým, že oproti minulým rokom chýbalo na koncerte Longitalu premietanie vídžeja, ktoré tých lenivejších viedlo určitým konkrétnym smerom, kadiaľ sa pri interpretácii počutého majú uberať. Tentoraz si musel každý poslucháč k longitalovským piesňam vymyslieť alebo predstaviť vlastný príbeh. A tak by to asi malo byť stále – veď svetlo majáka na kopci vidíme všetci, no doplávať k nemu musíme svojím tempom a štýlom.

http://www.tyzden.sk/casopis/2009/40/svetlo-na-kopci-tunela.html

Po štyroch demo CD a debutovom albume Vrany je tu aktuálny počin Kolowratu Slnko je vo veži, predstavujúci skutočný závan nádeje, že sa u nás ešte dokáže narodiť dobrý bigbít, ktorý náladou síce evokuje (možno) nejaké vzory, ale pritom ide o výrazne pôvodnú záležitosť.

Líder skupiny Rasťo Rusnák - gitarista a najmä spevák, skladateľ (spolu s ďalším hráčom na gitaru Petrom Lorkom) aj výlučný autor textov ­ píše a so skupinou interpretuje trpké piesne plné soli skúseností, irónie, rozpakov aj sebairónie, bez straty poetickosti, so štipkou depresie, smutné aj omamné zároveň.

Cukru tam veľa nenájdeme, ale tá slanosť a horkosť poslucháčovi chutí. Okrem zaujímavo inštrumentovanej muziky, kde v aranžmánoch vyniká veľmi dobrý mix akordeónu s rázne znejúcimi gitarami,  sa ponúkajú na obdiv skutočne dobré texty - básne, ktoré znesú mimohudobné vyššie kritériá. Poetika je veľmi blízka „klasickým” pesničkárom 70. a 80. rokov a z literárneho hľadiska sa približuje slovníku lepších časov nestora slovenskej poviedky Dušana Mitanu, básnika Gusta Dobrovodského, prípadne moderných autorov ako Vlado Janček alebo Peter „Punto” Remiš z kapely Rybacé hlavy (Slniečko).

Nasadenie má spevák podobné Ivanovi Hoffmanovi z jeho najlepšieho obdobia koncertov v Divadielku u Rolanda. Interpretácia osobne komorných vášní  Kolowratu je špecifická i originálna, čo pomáha odkrývať nové možnosti prejavu a nájsť širší diapazón poslucháčstva. Svoje robí aj kvalitný producentský dozor (Ondřej Ježek a Dano Salontay), ktorý akcentuje kvalitu celého hudobného materiálu.

Pri počúvaní tejto kapely zaplesá srdce fanúšikom českej skupiny Už jsme doma alebo moravskej kapely Mňága a Žďorp, ktorú asi najviac pripomenie nálada, zvuk, inštrumentácia aj spevákov prejav. Nie je to však na škodu, lebo máme k dispozícii lahôdkový hudobný dezert, akýsi šlabikár súčasnej múzickej kultúry, ktorý si zaslúži miesto v diskotékach fanúšikov všetkých zmysluplných hudobných žánrov.

http://kultura.sme.sk/c/4966207/pesnicky-ako-slane-poviedky.html

Sobotná tragédia na Pohode hlboko zasiahla všetkých v skupine. Lucia má v dnešných novinách stĺpček (ktorý po týchto udalostiach prepísala celý nanovo - pozrite nižšie). Pozrite si aj Bálikov komentár pod ním. Veľmi radi by sme aspoň symbolicky vyjadrili podporu celému organizačnému tímu na čele s Mišom Kaščákom, a to zrieknutím sa celého nášho honoráru. Poteší nás ak tak spravia aj ďalšie kapely, pre ktorých festival znamená to, čo pre nás.

Hneď po tragédii na Pohode, len čo sme sa zúbožení  z toho, čo sa stalo, vrátili domov, napísal mi kamarát Robo Kirhoff: „Hrôza. To je až nepredstaviteľné. Aké zvláštne, že zlému sa darí bez prekážok a dobré stíhajú takéto rany.“

Vystihol to presne. Mám hlavu v smútku, ako všetci, ktorí vedia, čo je skutočný zázrak festivalu Pohoda a akou strašnou silou je zrazu pokorená celá jeho krása. Je strašné to všetko. Sekundy, ktoré tomu mohli zabrániť, vietor, ktorý nikto z meteorológov nečakal, je strašné čítať správy o zranených. A viete čo je ešte strašné? Poznať pár z tých ľudí, čo festival organizujú a vedieť, čo tí ľudia majú asi teraz v hlavách.

Akoby to všetko, celá tá ich obeť pre ideál Pohody, toho sviatku slobody, tolerancie a lásky, bola zrazu márna, priam vražedná! Je hrozné čítať lynčovné odkazy od slovenských psov spoza anonymných internetových ohrád a je nemožné  v tejto chvíli potešiť niekoho z rodičov zranených.

Ale v sobotu, keď sme tam stáli, zboku na hlavnom pódiu, na pravé poludnie, keď to ešte ani nevyzeralo na dážď, zatiaľ čo maďarskí filharmonici spolu so slovenskými opernými sólistami hrali naplno ako jedna banda, pre tisíce tancujúcich, radostných, krikľavo farebných ľudí pod tým obrovským pódiom, bola som hrdá na festival Pohoda viac, ako som hrdá povedzme na Tatry, hoci som sa o jeho existenciu tiež vôbec nezaslúžila!

Pretože v tejto smutnej krajine, kde si pár mocipánov robí s národom čo chce, urobiť festival, ako je Pohoda, sa rovná zázraku! Malo to predsa všetko zmysel a má to zmysel aj teraz! Napriek tomu nešťastiu, ktoré sa stalo. Po našom koncerte, ktorý sa musel skončiť predčasne, sa to začalo. Videla som, ako sa trhá plachta na tom obrovskom „cecku“ Marlboro a prvýkrát som sa preľakla.

Utekali sme sa skryť do stanu v zákulisí ČSOB arény, kde ešte po diskusii O moci bezmocných sedeli Števo Hríb a jeho hostia, opodiaľ pofajčievala Kosa z nosa a pri nezáväznej debate, pár minút pred katastrofou, v ktorej vietor nadvihol stan, v ktorom sa ukrývalo tisíce ľudí, františkán brat Filip len tak prehodil: „Pánboh dopúšťa, ale neopúšťa.“

Úplne ma udreli tie slová. Ani neviem prečo. V tom radostnom predkatastrofickom popíjaní vína, v tej sekunde predtým, než sa začala panika, v tom zázraku každoročného stretnutia na Pohode, festivale, ktorý ako žiadny iný ctí človeka. Bez ohľadu na tragédiu, ktorá sa stala.

http://komentare.sme.sk/c/4940359/napriek-tragedii.html

Na začiatku to vyzeralo ako náš kapelový folklór. V poslednej dobe, keď naša kapela Živé kvety hrá na nejakom festivale, väčšinou začne pršať. Už sme si na to zvykli. Keď sme v sobotu prichádzali o druhej poobede na pódium, už bolo zatiahnuté a počas koncertu som videl, že už niektorí ľudia majú na sebe pršiplášte. Skončili sme, keď zo zákulisia prišiel za na nami Hulo a povedal, že musíme skončiť.

Mali sme ešte pred sebou dve - tri pesničky, vrátame Komínov, no pôvodne sme si mysleli, že už sme vyčerpali náš hodinový čas. Na pódium prišiel Mišo Kaščák a oznámil, že na tri hodiny Bažant stage zmĺkne a varoval ľudí pred prichádzajúcou búrkou.

Príliš som ho nevnímal. Spamätával som sa z vydareného koncertu, len Lucia si všimla, že má na tvári podivný ustarostený výraz.

Mali sme dobrý pocit - zahrali sme štyri nové pesničky, na veľkom pódiu, ktoré nás trochu strašilo, sme sa cítili ako doma. Hm, to prejde, hovoril som si cestou do zákulisia. Stretol som kamarátku Janku, tú som tak zarozprával, že nestíhala koncert AMO. Mne sa nikam nechcelo, bol som unavený a hladný.

V stane bolo skvele. Na pódiu dohrávala kapela s prízračným menom Burning Hell. Sedeli sme s našimi kamarátmi, stenami lomcoval vietor a dážď, ale cítili sme sa v bezpečí. Už neviem, kto to povedal, či Boris z Kosy z nosa, či niekto iný, že O2 Arena sa zrútil a zomrel jeden človek.

Jediná sekunda všetko zmenila. Zrazu bolo ticho, sedeli sme v šoku a  pozerali na seba. Skúšali sme  zistiť viac, ale v tvárach Ďura Kušnierika a Slnka, ktorí mali na starosti ČSOB Arenu, bolo cítiť veľké zhrozenie.

Na chvíľu sme si vydýchli, keď jeden organizátorov povedal, že nik nie je mŕtvy. No išlo len o fámu, ktorú vyvrátila krutá pravda.

Cestou z festivalu som dostal sms od Janky: „Asi si mi zachránil život.” Vysvetlila, že pre meškanie stála desať metrov od smutného miesta.

V noci sme v Bratislave nevedeli zahnať temné myšlienky. Tie sa vždy vracali a nasledovali ich minúty ticha.

Mysleli sme na ľudí pod stanom, na Miša a jeho partiu z Pohody, na to, čo tento festival pre nás a pre ostatných ľudí znamená. Bolo by smutné, keby sa to všetko skončilo.

Cítim, že Pohoda aj my musíme ísť ďalej.

http://www.sme.sk/c/4940329/kascak-nic-sme-nepodcenili-zasiahol-zivel.html