Slnko Blog

Lidové noviny, 8. října 2009  6:00, Antonín Kocábek

Slovenské duo Longital si cestování za posluchači užívá. Během října se baskytaristka Shina Lo a kytarista Dan Salontay chystají projet celou Českou republiku. Zbytek kapely si vozí v kufru.

Turné, na kterém se teď nacházíte, není v místních podmínkách úplně obvyklé. Sedmnáct koncertů během necelého měsíce je dost. Co vás k tomu vedlo?

Shina Lo: I když jsme loni vydali nové album Gloria, hráli jsme pak poměrně málo. Letos v březnu jsme začali honit našeho nového manažera, že bychom rádi odehráli aspoň devadesát koncertů – také protože se tím živíme. Když člověk pracuje ahraje ve svém volnu, tak mu třicet vystoupení stačí, ale my jsme v jiné situaci. Vše se nakonec odvíjelo od brněnského koncertu ve Staré pekárně, který se dohodl už v květnu, a druhým základním kamenem byla účast na festivalu Move v Praze, na který jsme byli pozváni, když jsme hráli ve Francii v Bourges.

Podle jakého klíče jste vybírali místa, kde budete hrát?

Dan Salontay: Dost často někam přijedeme a já přesně vím: Ano, tady to je přesně ono. Na mnohých místech jsme už byli a víme, že to tam funguje a je to prostor, kam se chceme vracet. Splnili jsme si vlastně sen – během krátké doby projet celou Českou republiku křížem krážem.

Jste pověstní tím, že se na koncerty dopravujete i s nástroji vlakem. Ještě vás to neomrzelo?

Shina Lo: Nás to prostě baví. Teď jsme ještě navíc vymysleli kombinaci letadlo – vlak. Ráno jsme sedli v Bratislavě na Sky Europe, když ještě existovali, za hodinu a pů jsme byli v Paříži, pak přestoupili na TGV. Za další dvě tři hodiny je člověk kdekoliv ve Francii. Lidé nám to moc nevěří, ale nám to cestování vlakem připadne hodně pohodlné. 
Dan Salontay: Předběhli jsme dobu, takové to měření karbonové stopy. My tu naši máme velmi krátkou.

Zmínili jste své koncerty v zahraničí. Jak se za našimi hranicemi projevuje krize?

Shina Lo: Vše je trochu utlumené, situace se přece jen změnila. Ale i přesto jsme letos hráli v Polsku, Maďarsku, Rakousku… Ve Francii jsme vystupovali na prestižním festivalu v Bourges, kde se hrají speciální sety pro profesionály, agentury a pomotéry festivalů. Právě proto, že letos ubylo koncertů, se můžeme plně koncentrovat na Slovensko a Česko.

Jak hodně vás Longital vytěžuje? Žádné vedlejší projekty nechystáte?

Shina Lo: My jsme si hned na začátku řekli, že se soustředíme jenom na Longital. Že je dobré nedrobit síly a sustředit se na tu jednu věc. Když se na cokoliv člověk soustředí plnou silou, tak to nemůže nepřinést výsledky. Takže jsme se rozhodli se nepouštět do žádných jiných věcí, pokud nebudou přínosné pro kapelu. Dvakrát jsme například dělali hudbu pro Divadlo Continuo, ale brali jsme to vlastně zároveň jako přípravu na další desku. Teď máme jednu písničku ve filmu Hodinu nevíš, ale tu si jen vybrali, ta nevznikla přímo pro film.

Další album zatím neplánujete? Dříve jste je vydávali až nezvykle brzo po sobě…

Shina Lo: Už jsme přešli na dvouletý interval. První dvě desky jsme vydali hned první rok, to byl přetlak, pak další tři byly po roce, od Výpravy jsme zjistili, že je teď lepší dát všemu čas. Chvíli trvá, než písničky vyzrají. 
Dan Salontay: Také rok trvá, než písnička na koncertech nabere energii. Pak má svůj vrchol, po kterém jako by odchází. Ty z Glorie ho mají právě teď. Některé starší věci Shina kvůli tomu ani už nemůže zpívat – už jsme prostě jinde, text je o něčem, co už není aktuální. 
Shina Lo: Občas je v nich něco, co je už prožité. Nechci se k tomu vracet. Naštěstí nejsme nijak tlačení k tomu hrát nějakou sbírku hitů. Takže osmé řadové album bude až příští rok. Už se to pomalu sbírá.

Jaké bude?

Shina Lo: Ono je vždy nejdůležitější najít základní leitmotiv, nit, která se nahrávkou povine. Když tohle máme, pak už to jde rychle.

Dan Salontay: Pro mě je například poslední Gloria návrat ke klidnějším začátkům, k období, kdy jsme si říkali Dlhé diely. Při nahrávání jsem se snažil tam ponechat emoce v takovém stavu, v jakém přicházejí.

Pokud vím, tak jste považováni za průkopníky v používání jedné elektronické “hračky”. O co se přesně jedná?

Dan Salontay: My jsme elektroniku nejdřív používali čistě pasivně – pouštěli jsme si smyčky a rytmické struktury z minidisku a do toho hráli. Díky Divadlu Continuo nás okolnosti donutily ke kvalitativnímu skoku. Chtěli po nás věci, které byly nad naše technické možnosti, například crossfade, přechod z jedné skladby do druhé. Takže jsme přešli na laptop. A aby ten počítač byl víc než jen médium, ze kterého se něco pouští, aby to byl hudební nástroj, potřebuje nějaký kontroler.
A úplně náhodou jsme ve Vídni objevili jednu věc – vypadalo to jako taková ta Magická tabulka, kde se maluje kroucením knoflíků. Nevěděl jsem vůbec, co to je, ale ihned jsem se do toho zamiloval. Na internetu jsem pak zjistil, že to je dotyková obrazovka Lemur Jazz Mutant, na které si člověk vytvoří určité libovolné vizuální objekty, kterých se pak dotýká a oni reagují na ty dotyky tím, že třeba spouštějí nějaké procesy nebo generují zvuky. A člověk si sám nastaví, jak to má reagovat. Samozřejmě tím, že oba hrajem na kytary, nemůžeme to používat naplno, ale třeba Bjork aktuálně na koncertě už používá jen dva Lemury a dechovou sekci, tak tam je možné vidět, že to je úplně nový pohled na technologii. A další plus je, že to na pódiu vypadá moc hezky, vzbuzuje to zvědavost, lidé se na to chodí podívat zblízka.
Zpětně mi to ovlivnilo i hru na kytaru. Namaloval jsem si na Lemurovi kytarový hmatník a začal na něj hrát jako na kytaru. A pak jsem si ale uvědomil, že zatímco na kytaře člověk jedním hmatem zahraje jeden tón, na Lemurovi není problém jedním hmatem zahrát třeba deset tónů. Pořád jsme ale jen na začátku – počítám, že využíváme z těch jeho možností tak 15%.

Zároveň to ale znamená, že si vystačíte jen ve dvou. Začínali jste ovšem jako čtyřčlenná kapela. Nestýská se vám po dalších spoluhráčích, po lidském faktoru?

Dan Salontay: Měl jsem takový sen. V něm se ke mně naklonil Herbie Hancock a řekl: “Tohle je tvůj zvuk” a ukázal na cosi, co vypadalo jako malá tuba. Na internetu jsem našel, že se to jmenuje Eufónium. Takže jsem si ho koupil. Proto také na Glorii je poměrně dost dechových nástrojů. Ano – dovedu si představit, že by s námi hrál nějaký dechař. Nicméně jsme takto už nejen naprosto sehraná dvojka, ve fungování i na cestách.
Ten náš způsob, hraní i cestování, kdy už dávno to není jako u jiných skupin a nejde jen o to odehrát, rychle do auta a domů, je náš způsob života. A nevím, jestli je vůbec reálné někoho najít, kdo by do toho všeho zapadl. Umím si také představit v sestavě laptopistu. A jeden takový i je, chystáme se spolupracovat, už jsme spolu i vystoupili, jen on žije v Londýně. Je to syn Slováka a Řekyně, který neumí slovensky, máme ho prostě v záloze. Ale necháváme všechno otevřené.

http://www.lidovky.cz/longital-chapou-koleje-jako-soucast-sveho-zivota-fbx-/ln_kultura.asp?c=A091007_153623_ln_kultura_jk

Soňa Glosová pre birdz.sk, 16. 6. 2009

Piatkový program festivalu Wilsonic odštartovala kapela Noisecut, ktorej sa v poslednej dobe začalo veľmi dariť. Vydali recenzentmi vysoko hodnotený album BLIIIZKO, na ktorom spolupracovali so svetoznámym českým producentom. Album im tiež priniesol ocenenie Radio_Head Awards. Noisecut klasicky ukázali, že sa stále a stále zlepšujú. Elektronika prerývaná gitarami, profesionálnym prejavom speváčky a originálne melancholické texty dokázali svojou hudbou odohnať aj veľký dážď, ktorý ich prekvapil na začiatku vystúpenia.

Kapela Noisecut funguje v zložení, v akom ju poznáme teraz, od roku 2003. Štvorica talentovaných hudobníkov sa prezentovala už tromi albumami, avšak sami tvrdia, že s tým posledným sú najviac spokojní a ich kapela po hudobnej stránke dospela a vzdala sa pre nich zbytočných experimentov. O kapele, úspechu a dlhej ceste na výslnie sme sa porozprávali so speváčkou Bet-Maj Sepjou tesne po koncerte, a dokonca nám aj povedala zaručený recept na úspech!

Posledných pár mesiacov bolo pre vás veľmi úspešných. Nový album, víťazstvo v Radio Head Awards alebo klubové turné na Slovensku aj v Čechách. Podeľ sa s receptom na úspech
Treba tak asi 10 rokov makať na sebe v garáži :-). My hráme už veľmi dlho, ešte predtým, než som prišla do Noisecutu, tak so mala inú kapelu, a chalani tiež hrajú už od roku 1997. Nie sme teda géniovia, ktorí sa narodia v dreveniciach a za rok sú svetoznámi, aj keď niekedy sa aj takí narodia. Jednoducho, stále sme sa snažili zlepšovať a posúvať hranice a pri treťom albume sme už približne vedeli, čo chceme, prešli nás časy bezúčelných experimentov. A samozrejme, hlavná vec je, že nás to baví. Materiál, ktorý sme mali pripravený na tretí album nám pomohol pretriediť aj producent Ecson Waldes z Prahy, s ktorým sme spolupracovali. Práve toto podľa nás veľmi zavážilo, s albumom sme stále veľmi spokojní a tešíme sa z neho.

Práve na treťom albume sú podľa mňa veľmi vydarené texty. Hoci často ide o melancholickú tému, tak vôbec nepôsobia gýčovo, ako sa niekedy stáva. Ako texty vznikajú?
Naozaj sa snažím vážiť každé slovo, v slovenčine sa totiž veľmi ľahko môže stať, že to začne znieť ako klišé. Texty píšem už dosť dlho, a nie som taký textár, ktorý si sadne nad text a napíše ho. Vždy sa s textom trošku trápim a musím nájsť cestu ako nápad zo seba dostať von. Snažím sa písať tak, aby som s tým bola spokojná, a aby sa to zároveň dalo aj spievať. Často má niekto síce super text, ale ten nie je vôbec spevavý a niekedy sa zas niečo super rýmuje, ale je to úplný nezmysel. Takže, je asi treba naučiť sa spájať tieto veci.

Môžete sa pýšiť koncertmi, kedy ste ako predkapela hrali s IAMX alebo Nine Inch Nails. Čo to pre kapelu znamená, keď sa zrazu objaví na pódiu spolu so svojimi hudobnými vzormi?
Je to určite fantastický pocit, priala by som to každej kapele, pretože je to obrovská škola. Človek má možnosť zažiť profesionálny tím ľudí, úplne profesionálny zvuk a manažment okolo kapely a show. My sme sa pri nich cítili ako nejakí amatéri z garáže. Možno si na tom svojom piesočku myslíme, že tu máme nejaké super kapely, ale pri týcho obrovských eventoch si človek uvedomí, že takýto šoubiznis u nás vôbec nefunguje. Takže je to samozrejme obrovská skúsenosť z profesionálneho hľadiska. A vôbec nieje ľahké postaviť sa pred ľudí, ktorí čakajú na inú kapelu, to býva dosť veľká skúška. Sú to všetko výzvy a treba ich prekonávať. Ja si myslím že kapely takto dorastajú. Aj u nás to bolo tak, že to pomohlo profesionalite a celkovej organizácii kapely, pretože toto sú strašne dôležité veci.

Prejdime ešte k Wilsonicu. Všeobecne sa chápe ako festival, ktorý dáva šancu hviezdam svetového formátu alebo aj začínajúcim perspektívnym umelcom. Čo si nenecháš ujsť ty?
No, mne je ľúto, že som tu nemohla byť už včera, lebo boli Showcases, kde hrali zaujímavé maďarské aj slovenské kapely. Ale už o hodinu bohužiaľ cestujem do Nemecka, takže veľa toho nestihnem, čo ma veľmi mrzí, pretože Wilsonic je naozaj výnimočný festival.

Kapelu čaká dlhé festivalové leto, kedy si zahrajú veľa koncertov na Slovensku, ale aj v Čechách. Dúfame, že Noisecut bude na festivaly celé leto prinášať slnko a prekonávať dážď, ako sa im to podarilo v piatok na Wilsonicu.

http://www.birdz.sk/maslo/noisecut-konecne-vieme-co-chceme/16737-clanok.html

Vít Kouřil pre Sedmá generace (apríl 2009)

Se svojí kapelou Živé kvety nedávno vpadla do českých médií jako meteorit. Společně s kytaristou Peterom Bálikom píše přímočaré rockové písně, ze kterých mrazí na těle i na duši. Na pódiu vzpíná ruce a se zavřenýma očima vydává z hrdla naléhavé zvuky. Někteří komentátoři jí přezdívají slovenská Patti Smith, jiní jí kvůli hlasové “jinakosti” nemůžou přijít na jméno. Se zpěvačkou a textařkou (a bývalou herečkou divadla Stoka) Luciou Piussi jsme si tento mailog domluvili po strhujícím brněnském koncertu ve Staré Pekárně, napěchované pamětníky undergroundu, batůžkáři/mošničkáři a slovenskými studenty.

S jistou licencí se dá biblicky říct, že prvních sedm let Živých kvetov bylo hubených, a dalších sedm let naopak tučných. Neříkala jste si mnohdy, že to všechno vlastně nemá smysl?

Skôr sa nám to zdalo s Bálikom dajaké zakliate. Až sme sa smiali, že to nie je možné! Že všetko, čo postavíme, sa nám zrúti. Vedeli sme, že niečo robíme zle, ale nevedeli sme čo. Niekedy sa nedarí a nedarí a potom sa zas niekedy darí a darí a nikto nevie prečo… Raz som sa tak v tých časoch, kedy sme strašne túžili hrať a robiť vlastné veci a nič z nás nešlo, posťažovala Jirkovi Oličovi, s ktorým sme sa kamarátili a ktorého sme obdivovali, a on mi povedal: “Keď to nejde, tak to skrátka nejde. Netráp sa s tým. Ale keď sa to ozve a pôjde to, tak vtedy to nesmieš pustiť!” Olič je múdry Indián. Pamätám, ako mi to povedal. Uprene a vážne. Len som tak preglgla.

V jednom rozhovoru jste uvedla, že jste v začátcích hráli špatné skladby. Podle čeho poznáte, kdy je skladba dobrá?

Nevedeli sme to chytiť za správny koniec. Dobrá skladba je ako čarovná guľa. Čím viac do nej hľadíš, tým viac vecí ukazuje. Žiari. Môžeš si ju hrať na jednej španielke do aleluja, stále hreje, sála. Slabá skladba ťa vyčerpá a unaví. Silná ťa nabije. Treba sa len naučiť kruto hádzať cez palubu a počkať si. Na to skutočné a pravé.

Jsou písně, které už jste vnitřně přežila, a i když třeba byly populární, už je nemůžete hrát?

To je fakt zaujímavé, že dobrá skladba ťa neunaví ani po rokoch. Tá realita za ňou časom vybledne, ale tá skladba ostane. Mnohé sme zahodili, prestali hrať, pretože skrátka neprešli časovou kontrolou…

Ke které písni máte obzvlášť niterný vztah?

Uf, je ich veľa. Tie čo prežijú, tie sú veľmi vzácne a potom tie čerstvé šteňatá, z tých sa človek vytešuje. Teraz si hrávam na gitare stále tie nové: Kým ťa mám, tak sa mám, S Magorom, Odvaha… Tie ale okrem nás ešte nikto veľmi nepozná! Ale čoskoro ich nalodíme na loď…

Vedle milostných písní zpíváte texty, v nichž hojně kritizujete sociální a politické poměry. Můžete ve zkratce říct, proti čemu, respektive za co bojujete?

My nekritizujeme ani sociálne ani politické pomery. Ani za nič nebojujeme. To sú také buditeľské, nešťastné termíny, čo sa zrazu s nami vlečú. My iba spievame o tom, čo je naokolo a nerobíme cenzúru - toto ešte áno, toto už nie. Prečo aj? Pozriem z okna – vidím že dokopali človeka. Tak nepoviem ako Karel Gott, že tam je málo spevavých samohlások v tej vete, nie? To, za čo sa angažujeme, sú len otvorené oči a uši, žiadna politika v tom nie je.

Dobře, ale když například zpíváte “zas je to všetkým jedno”, že “najväčšie úniky peňazí sú priamo v štátnom sektore”, nebo když vybízíte “nech je silný náš spev jak lev, nech otriasa ich pravdami”, tak v tom politiku, respektive bojovnost najdeme. Myslím ale, že na tom není nic a priori závadného, naopak ty písně mohou fungovat jako vakcína proti všeobecné depolitizaci a lhostejnosti.

Že sú najväčšie úniky peňazí priamo v štátnom sektore, je tiež len holý fakt. Ja tým nevyzývam, aby ľudia hádzali dlažobné kocky, chápete. My netužíme nikoho k ničomu burcovať. Len sa snažíme pravdivo spievať o veciach, čo naozaj sú tu. Že to tu takmer nikto nerobí – že sa spieva len to gottovské “ííí” a “áááá”, je choroba tých umelých tekvíc spievajúcich z našich rádií, ktoré sa tu pestujú, a ľudia ich už prijali ako normu. A my voči tej zdegenerovanej pesničke vyzeráme “zvláštni” a angažovaní. To je to smutné!

Politicky a sociálně angažované kapely patří na Západě zpravidla do levicového tábora, což se o vás zřejmě říct nedá. Necítíte to jako paradox?

Sváťa Karásek to vystihol, keď povedal, že v niečom je taký ľavicový ako žiadny ľavičiar a v niečom taký pravičiar, že sa o tom pravičiarovi ani nesnívalo… Povedal to lepšie samozrejme, ale v takom zmysle, že ani s jednými ani s druhými nezdieľa tábor.

Aktivně vystupujete na různých veřejných akcích, podpořila jste například protest proti výstavbě skládky odpadu v Pezinku. Jak to s ní vlastně dopadlo?

Najnovšie tam ľudia fyzicky stoja a bránia tomu, aby im tam sypali odpad a oni to sypú vyslovene cez nich. Je to strašné! Celé mesto je proti tej skládke, zmobilizované, ťahá sa to na Najvyššom súde a je to proti tým mafiánom, ktorí za skládkou stoja, hovno platné.

V článku podporujícím nedávnou prezidentskou kandidátku Ivetu Radičovou jste napsala, že vám františkánští mniši říkají: “máš viac viery ako my všetci do kopy”. V co věříte?

Tým som chcela len demonštrovat, akí sú títo františkáni otvorení: neprivlastňujú si vieru. Naopak. Berú člověka takého, aký je a majú ho radi bez toho, aby ho obracali na svoj obraz. Ja verím v dobro, ktoré nás presahuje, a verím v zlo, voči ktorému musíme zvádzať boj. Verím, že žiadna energia sa nestráca. Verím, že máme dušu, že život je zázrak. Napriek tomu sa považujem za “neznaboha”, pretože nežijem nábožným životom. Lenže povedzte to františkánovi, že sa neviete napríklad modliť a on vám povie: “A čo si robila teraz celý koncert? Keby som sa vedel tak modliť ako ty!” Ja verím v týchto frantíkov! Dodajú vám viery.

Na koncertech teď hrajete i řadu nových písniček, jednu z nich jste věnovali Ivanu “Magorovi” Jirousovi. Blíží se tedy nahrávání další, už sedmé desky? Jaká bude?

Tentokrát ju nahrávame postupne. Už máme za sebou jedno náhrávacie “sešn”, v priebehu mája pôjdeme do ďalšieho. Už sa to aj dajako rysuje, ale možno dáme ešte tretie kolo. Bude to šťastná platňa – už teraz má pár šťastných pesničiek ako už dávno nie.

Jak se vám v březnu hrálo s undergroundovou legendou DG 307 v newyorském Českém centru?

Bolo to napínavé. Tá sála má totiž niekoľko obrovských krištáľových lustrov, je úplne nová, čistá, žiadny klub. A strieľali sme do tmy. Až po koncerte sme zistili, že sme zasiahli nejakých ľudí… No ale zoznámili sme sa s Pavlom Zajíčkom, dokonca sme bývali na jednej chodbe a vymieňali si každý deň zážitky, chodili s ním fajčiť na strechu… Tak to sa ráta, taká spoločnosť!

Pracujete v knihkupectví Artfórum, kde píšete knižní anotace. Kterou knihu byste z poslední doby doporučila?

Konečne vyšla kniha zobraných spisov Timravy – to je skutečný génius. (Timrava je pseudonym slovenské spisovatelky Boženy Slančíkové, žijící v letech 1867–1951, pozn. red.) Kto miluje napríklad americkú prozaičku Flannery O’Connor, nech si prečíta Timravu. Bude šokovaný. To nie je žiadna zaprdená slovenská klasika. To je strašná sila! Tak kruto pravdivé, až to dych vyráža.

Vzhledem k názvu vaší kapely se zeptám: kupujete a dostáváte ráda řezané květy?

Vidíte, na to si ja vôbec nepotrpím, v tom som hrozná. Mne sú kvety fuk. Všetky. Prvý krát mám v živote doma kvetináč a aj tak je to bazalka.

Mimochodem, proč se jmenujete Živé kvety?

Asi ma to napadlo pod vplyvom Štrpkových textov v Ursinyho pesničkách. Ten názov sa mi zdal úžasný. Bálik povedal, že je to dobre debilný názov, ale že na názve nezáleží. Ale aj s odstupom času sa mi páči to spojenie. Je v ňom niečo samozrejme-nesamozrejmé.

Vaše bubenice Agnes Lovecká se nedávno odstěhovala na venkov a pracuje na rodinné farmě. Neuvažujete, že byste se přestěhovala do “miest, kde nie je signál”?

Zatiaľ ma to veru nenapadlo. Najradšej by som bola, keby sa z Bratislavy stal New York a my by sme tam boli doma. Chodili od jedného klubu do druhého a pravidelne tam hrávali a nemuseli ani príliš cestovať. Len tak – z jednej časti mesta do druhej. To by sa mi páčilo najviac.

Aké dni sú pred vami?

Dúfam, že vidím dobre: Radostné! Reálny život

http://www.sedmagenerace.cz/index.php?art=clanek&id=456

Marian Jaslovský: “Netúžim byť kustódom múzea slovenskej hudby, chcem niečím prispieť do jej súčasnosti”

Text: Juraj Cagáň pre hudba.sk

Mimoriadne aktívny hudobník so širokým záberom a poľom pôsobnosti, producent, publicista, autor biografií Deža Ursinyho, Jara Filipa a Vargovho Collegia, držiteľ slovenskej Grammy v roku 2000 za publicistickú činnosť, ďalší z kategórie „ľudí hromadného výskytu“ – Marian Jaslovský.

Zoznam kapiel a projektov, na ktorých si v minulosti spolupracoval, je siahodlhý a je v ňom zachytené takmer celé žánrové spektrum slovenskej hudobnej scény. Na ktoré z nich spomínaš najradšej?

Take One bol v roku 2001 môj comeback k živému hraniu po nejakom čase a veľká túra za slobodou. Gitarista Vlado Minda je nesmierne zaujímavý hráč, škoda, že sa stiahol. A zároveň to bolo poznanie, že inštrumentálne fusion nie je pre mňa. No a potom Virtual Intercourse s basákom a spevákom Martinom Žiakom, kde to už bolo o groove. Hovorili sme tomu alternatívny funk, bolo to v čase, keď ešte slovo „alternatívny“ nebolo prefláknuté. Predtým som prežil desať krásnych naozaj rockových rokov so skupinou Slniečko/Punto a Rybacé hlavy . Samozrejme, úžasné to bolo s Dežom Ursinym. No a potom moja vlastne prvá vlastná skupina – Quasimondo - tá pôvodná zostava je vlastne tiež už minulosť a ľudia s láskou spomínajú napríklad na naše vystúpenie na minuloročných „džezákoch“. Ale ja nie som moc na spomínanie, skôr na budúcnosť.

Meno ako Dežo Ursiny nemôžeme len tak nechať bez povšimnutia. S Dežom si hrával, v magazíne InZine si zverejnil rozhovory o Dežovi od ľudí, ktorí ho dobre poznali a v roku 1997 si vydal biografiu ‘Pevniny a vrchy’, ktorá vyšla v dvoch nákladoch a predalo sa je okolo 5000 kusov. Aký bol teda Dežo hudobník, aký to bol človek, v čom tkvela jeho výnimočnosť?

To je veľmi ťažká otázka, na ktorú som sa snažil dal odpoveď na tristo stranách, a ešte by som mohol kľudne napísať tristo ďalších. V rámci svojej hudby to bol veľký originál, človek s veľmi hlbokým ponorom. Sústredený tvorca, ktorý nekorčuľoval po povrchu. Byť sám sebou je hláška, neskutočne prefláknutá v reklamách, ale on sám sebou naozaj bol. Nikdy sa nepodobal na nikoho. A toto dával aj ľuďom, ktorí s ním hrali. Riadil sa tým, že treba ísť po význame vecí, nie po ich dizajne. Škoda že nežije, rád by som s ním konzultoval to, čo robím teraz.

V roku 2002 Ti vyšla ďalšia úspešná kniha ‘Jaro Filip – človek hromadného výskytu‘, pred dvoma rokmi zas biografia mapujúca históriu žijúcej legendy Collegium Musicum. Máš v budúcnosti v pláne vydať nejaké ďalšie podobné biografie, alebo si myslíš, že týmito troma knihami si popísal všetko to podstatné z novodobej histórie našej hudby?

Neplánujem už písať podobné knihy, už dorobiť Collegium bolo utrpenie. Baví ma hudba, nahrávanie, skladanie, produkovanie. Mám doma štúdio a stále niečo robíme a stále prichádzajú nové nápady a projekty. Písmeniek mám dosť, keď robím pre SME, kde som zamestnaný. Píšem tridsať rokov, to sa človek aj unaví a prestane mať pudenie niečo dôležité oznamovať svetu. Ale sme dohodnutí s Mekym Žbirkom, že mu napíšem ako ghostwriter autobiografiu, ale to pri jeho vyťaženosti tak skoro nebude. Mojou ambíciou nie je zmapovanie novodobej histórie našej hudby. Netúžim byť kustódom múzea slovenskej hudby, chcem niečím prispieť do jej súčasnosti.

V rokoch 1999-2001 si editorsky pripravoval deväť pozoruhodných albumov, ktoré vychádzali ako príloha časopisu Watt. (napr.: Šeban,Buntaj-Rózsa-Milión bohov, Jonáš & Jakabčic – Live, Klee - Čo ti dať?, … ) Pomohol si teda dostať medzi ľudí hudbu, ktorá by inak asi vôbec nevyšla alebo keď, tak len s veľkými potiažami. Zmenila sa u nás odvtedy situácia, je podľa Teba dnes jednoduchšie vydať album?

Tie cédečká vychádzali ako príloha audiofilského časopisu Watt, dnes by to asi nebolo možné. Vydať album je jednoduché, ale ak chce človek fyzický nosič, na to treba buď peniaze alebo vydavateľa. Našťastie sú tu Slnko Records, Hevhetia Records alebo vydavateľstvo Hudobného fondu, ktoré vydáva džez. A je tu MySpace, či Facebook, čo je pre kapely neuveriteľne užitočná vec. Z predaja albumu sa aj tak nedá zarobiť, tak prečo ho nedať zadarmo na web a neskúsiť zarobiť na koncertoch? To je trend na celom svete.

Poďme teda k súčasnosti. Keď si to tak zoberieme, tak človekom hromadného výskytu nebol len Jaro Filip, ale si ním teraz aj ty. V ktorých skupinách a projektoch momentálne pôsobíš?

Ono to je podstate jeden gang, rodina, ktorá sa rôznym spôsobom štrukturuje, vetvy jedného stromu. Začalo to mojou vlastnou skupinou Quasimondo. Podarilo sa dať dokopy vynikajúci tím – klávesistu Rolanda Kánika, basáka Petra Muca Rusňáka, gitaristu Petra Penthora. Našli sme speváčku Silviu Gieciovú. Rapper Lyrik dotiahol rappera Beneho a ten beatmakerov Peka a Karaoke Tundru. Skamarátili sme sa aj so speváčkou Habbiel. Z tohto podhubia vznikol aj projekt Modré hory, kde som nahrával živé nástroje a robil výstupnú kontrolu. Lyrik po sľubných koncertoch a niekoľkých nahraných skladbách s Quasimondom a vychvaľovanom albume Modrých hôr išiel riešiť svoje veci, ale zvyšok ostal pokope a od týchto ľudí sa odvíjajú projekty, ktorých som súčasťou a denne som z toho šťastný. Skupinu Quasimondo tvoria všetci, momentálne je trochu v mrazáku, prioritou je dokončenie albumu.

Silvia Gieciová je frontmankou skupiny Silvia Fourporation so všetkými hudobníkmi a ešte aj bubeníkom Ľubom Ežom Ambrózaiom, Bene robí slovenské texty, Roland je producent. S Benem máme zasa vlastný poetický projekt Defragmenty bez beatov, loopov a BPM, a s Benem, Rolandom Kánikom zasa QuasiTrio, ktoré už obohatil aj Peter Rusňák. S Karaokem mám zasa temný elektronický projekt Cabaret Noir Combo, ktorý funguje hlavne štúdiovo, ale už sme hrali aj koncert a bolo to vzrušujúce.

S Benem robíme vlastnú talkshow Celkom iný beat v divadle GUnaGU a s ním aj s Pekom sme nahrávali hudbu do hry Som hot dog v tom istom divadle. Naša robota sa tak páčila hercovi, spevákovi a nádejnému rapperovi Viktorovi Horjánovi, že si u nás objednal celý album. Na ten sa veľmi tešíme. No a na jeseň príde na rad Beneho sólový album, kde sa zasa stretne kopec ľudí.

No a potom je tu skupina Appendix, rockový crossover, ktorá minulý rok skončila aktivity, ale basgitarista a textár Lukáš Fila a mimoriadny spevák a gitarista Juraj Benetin robia nové pesničky. Do kapely sme prizvali aj – koho iného ako Rolanda Kánika. Bubeník je zatiaľ otvorený, demo nahrávky urobí Emil Frátrik.
No, hádam by stačilo. (smiech)

Toľko projektov a podujatí v jednom časopriestore musí byť náročné na zber inšpirácie. Kde ju hľadáš?

Zasa až tak veľa toho nie je. Väčšina z tých projektov sú tímové, ja som strašne rád členom tímu, a nielen preto, že nie som sám ťažným koňom – hlavne nepatrím medzi bohorovných ľudí a rád konzultujem. Takže ak dá, povedzme, Peko alebo Karaoke Tundra dobrý beat, tak to je potom najlepšia inšpirácia na dohrávanie živých nástrojov a ja ich hneď počujem a potom už len nahrám, čo počujem. Alebo počujem v hlave groove, keď kráčam domov. A bubny podľa mojich provizórnych dorobí Peko, v tomto je lepší ako ja. Alebo mi Bene povie, o čom bude text, a sme už takí zohratí, že keď spravím hudbu, tak vyhlási, že presne takto ju počul v hlave. To sa stalo v prípade Chémie v soundtracku hry GunaGU ‘Som hot dog’, ktorý je zadarmo na stiahnutie na www.gunagu.sk.

Ale ja na inšpiráciu veľmi neverím. Nehovorím, že nie sú zlé dni, ale v tých normálnych by človek mal byť schopný kvality aj bez výhovoriek na nejakú tetu inšpiráciu. Ale priznávam, že pred večerným nahrávaním po celom hektickom dni je pre mňa dobrou inšpiráciou pohár dobrého červeného. Alebo aj dva.

Aký veľký je Tvoj inštrumentálny arzenál? Vždy, keď ťa niekde vidíme hrať, prekvapíš nejakým novým nástrojom alebo zvukom…

Klasika je flauta, altsaxofón a tenorsaxofón. K tomu pribudli aj nejaké klávesové synťáky, syntetizátorové moduly a klávesové MIDI kontroléry. Môj miláčik je momentálne nový prírastok - Akai EWI 4000s, dychový syntetizátor, ktorý pomáhal vyvíjať velikán Michael Brecker. Má vlastné zvuky a ďalšie sa neobmedzene dajú ťahať z počítača a modulov. A, samozrejme, bezproblémové je s ním aj použitie normálnych gitarových šľapiek, takže sa možnosti rozširujú, a tiež samozrejme nejaké takéto efekty mám.

No a milujem sériu kaoss od Korga – Kaossilator, čo je frázový syntetizátor, kde sa zvuky vytvárajú šmýkaním prsta po touchpade, a kaoss pad, kde sa takýmto spôsobom pracuje s parametrami efektov. Kaosspady mám dva a kombinujem ich. Ďalšie možnosti dáva notebook s virtuálnymi syntetizátormi a efektmi a Ableton Live používam ako looper, ktorý mi opakuje nahratú frázu, takže môžem postupne nahrať všetky nástroje.

Z Tvojich slov vyplýva, že žiješ a tvoríš v jednej veľkej plodnej a priateľskej komunite hudobníkov. Dá sa z toho vyvodiť, že vzťahy na našej nazvime to „alternatívnej scéne“ sú také nezištné ako popisuješ?

To sa spýtaj nejakej kapely, čo robí alternatívu. My to nie sme. Veď sme boli s Quasimondom na Eurovízii! S hudbou neprezentujeme to, akí sme umelci, cítime sa byť entertainermi. Bavíme sa a teší nás, keď sa bavia aj iní.

Pravdupovediac, keď ste sa s Quasimondom pár mesiacov po vystúpení na Bratislavských jazzových dňoch objavili v Eurovízii, pre mnohých ľudí to bolo dosť prekvapujúce. Ako ty, človek zainteresovaný, hodnotíš túto súťaž, ktorá má u nás nemálo kritikov?

Išli sme sa tam ukázať. Pesnička nebol žiaden zlepenec spichnutý týždeň pred dedlajnom. Stojíme si za ňou. Boli sme tam, aby sme sa pripomenuli, že sme. Viac menej bez roboty a v primetime. A vážení ľudia nám hovoria, že to patrilo k najlepším veciam, takže to splnilo účel.

Toto oddelenie „alternatívy“ a „komercie“ je pre mňa nepochopiteľné a hudobníci, ktorých milujem sú mimo tohto triedenia. Je George Clinton, Maceo Parker, Bootsy Collins alebo Prince umelec alebo komerčák? Alebo J.A.R.? Keď nám o hite ‘Nedeľné blues’, ktoré si celé kluby spievali unisono, lebo to poznali z MySpace, povedali, že je to príliš komerčné pre FM Radio, už som sa len smial. Asi to bude tým, že to bolo zemité, žiadna para, a že nie sme abstinenti. (smiech)

Spomínal si, že s Quasimondom pripravujete album, oživujete Appendix a popritom pracuješ s Benem na viacerých projektoch. Zdá sa, že sa v najbližšej dobe nebudeš nudiť…

Tomu ver. Momentálne sa chystáme doraziť ten album Quasimondo a začať hrať s veľkým bandom naživo. Popritom nám Roland Kánik robí vo svojom štúdiu poriadne demo nahrávky, aby sme mali čo ukazovať, lebo sa patrí začať poriadne hrať – baba, ktorá krásne spieva a hrá si na klavíri skvelé pesničky s kvalitnou kapelou medzi rockom a soulom, také tu ešte nebolo. Napokon, malá jednohubka je už na Myspace. Medzitým určite dokončíme Cabaret Noir Combo, čo je vážny úlet a milujem to. V piatok som domixoval skladbu Fineflow s Habbiel, tak si ju môžete pustiť na www.myspace.com/cabaretnoircombo.

No a v lete príde rad na „komerčný“ projekt Viktora Horjána, na ktorý sa veľmi teším. Keď u mňa Viktor nahrával skladbu Som hot dog na soundtrack do GUnaGU, skoro mi brucho prasklo od smiechu. No a na jeseň príde na rad Beneho sólový album. A medzitým tie komorné Defragmenty a Appendix, ktorý sa už nebude volať Appendix, ale nejako inak. A dúfam, že bude čo najviac živého hrania, lebo to je ten pravý orgazmus.
http://www.hudba.sk/rozhovory/2009-06-01-marian-jaslovsky-netuzim-byt-kustodom-muzea-slovenskej-hudby-chcem-niecim-prisp

Štěpán Bolf, 19.05.
Košická skupina Kolowrat právě vydává své druhé album Slnko je vo veži, které pokřtí v sobotu na strahovské Sedmičce. V rozhovoru s jejím zpěvákem a textařem Rastěm Rusnákem byla řeč o natáčení nové desky, textech, Košicích nebo vydavatelství Slnko Records.

Jedna z nejzajímavějších současných slovenských kapel, košický Kolowrat, právě vydává svoje druhé album „Slnko je vo veži“. Na to, jestli název desky koresponduje s názvem jejich domovského bratislavského labelu Slnko Records jenom náhodou, jsem se jejich zpěváka, textaře, v civilu archeologa Rasťa Rusnáka neptal. Bylo totiž spoustu zajímavějších témat k rozhovoru před pražským křtem desky, který se chystá na tuhle sobotu 23. května na strahovskou Sedmičku.

Kolowrat Jaký ty vnímáš rozdíl mezi Kolowratem kolem desky „Vrány sa vracajú“ a kolem aktuální „Slnko je vo veži“? Co důležitého se kolem kapely v tomhle mezidobí cca tří let podle tebe odehrálo?

Určite vnímam nejaký posun, ale je to len výsledok prirodzeného vývoja, žiadne väčšie skoky u nás nenastali. Sme starší, o trochu viac zohratí, možno trochu kľudnejší. Väčší krok nastal až tesne před nahrávaním „Slnka“, keď sme neplánovane pribrali ďalšieho gitaristu Pajkyho. Pajky zapadol skvele, našiel si jasné miesto a jeho prítomnosť ovplivnila viacero procesov v kapele. Aj vďaka tomu vnímame to, čo nás čaká, ako niečo celkom nové a nepoznané a tešíme sa na to.

Srovnej prosímtě proces vzniku „Vrány sa vracajú“ a „Slnka“.

Nahrávanie „Vrán“ bolo celé v našej réžii. Album sme nahrávali doma v Košiciach a v podstate sme si ho i produkovali sami. Nad mixovaním sme presedeli hodiny a stále tam akoby nebolo to, čo sme tam chceli mať…, ale nedokázali sme to zmeniť, ani vykomunikovať si to so zvukárom. Pred nahrávaním „Slnka“ sa už dosť angažovalo naše vydavateľstvo a bola tam jasná snaha posunúť to kvalitatívne ďalej oproti predchádzajúcemu albumu. Šina doporučila pražské štúdio Jámor a Dano Salontay s nami šiel i do štúdia a spolu s Ondřejom Ježkom sa podieľal i na produkcii albumu. Samotné nahrávanie bol pre nás celkom iný level… všetko šlo hladko, bez stresu… na každý problém sa našlo jednoduché riešenie a Ondřej si všetko s ľahkosťou kočíroval. Celý tento januárový „výlet“ do Prahy bol pre nás veľmi príjemný štart do nového roku.

Jak moc se cítíte determinovaní tím, že jste „kapela z Východu“, konkrétně z Košic? Myslím tím v první řadě, jak tenhle fakt ovlivňuje fungování kapely, možnosti koncertování… a pak taky samozřejmě to, jak to ovlivňuje o čem a jak Kolowrat hraje a zpívá… ?

„Východ“ je najmä tu na Slovensku dosť démonizovaný, najmä cez média, ktoré sa neustále zameriavajú len na rómske osady, slabšie sociálne vrstvy, problémové veci. Potom sa ľahko stane, že keď sa niekde povie „Košice“, prvé čo ľudí napadne je Luník IX, pretože ten vídajú v správach. Ale ten Luník drvivá väčšina ľudí tuto v Košiciach rovnako vidí iba v tých istých správach a tiež si pritom hovoria: „bože, ako môžu tí ľudia takto žiť“. Lenže vždy keď niekam cestuješ, ľudia sa ťa pýtajú, čo nové na Luníku IX, ako by si bol na to odborník, len preto, že si Košičan… je to niekedy unavujúce. Košické reálie v našich textoch sú o niečom inom. Vychádzajú zo zážitkov, ktoré sme vstrebali my, nie ktoré servírujú média. Naša každodenná realita, to sú skôr obrázky šialeného pracovného stresu, ktorý ťa pohltí a nechce pustiť… veď o tom je tak polovica piesní na našom novom albume.

Kolowrat Někdo obdivuje Kolowrat v první řadě kvůli textům. Mám pocit, že na nové desce jsi šel ještě dál a některé obrazy a obraty v textech člověk těžko zapomene. Jak důležité jsou pro tebe texty a jak moc se jim věnuješ?

Pre mňa boli texty vždy veľmi dôležité. To je to, čo vnímam ako prvé aj pri iných interpretoch a podľa čoho ich potom posudzujem. Nikdy som si nevážil interpreta, či pieseň, ak mala banálny text, ak bol text iba výplň, vata. Nemusia to byť len geniálne obraty z ktorých máš zimomriavky, text môže byť i jednoduchý, môže mať iba pár slov… pokiaľ k nemu interpret pristúpil so srdcom, ako k dôležitej súčasti piesne, tak to tým srdcom ako poslucháč rozoznáš. Ak to tam nie je, je to len vata.
Naše texty boli vždy dosť „ukecané“, málokedy dokážem nájsť úspornú formu, ako niečo vyjadriť. Rozprávať málo, ale povedať veľa je veľké umenie…, k tomu by som sa rád prepracoval (smích). Textom sa venujem málo, adekvátne k tomu koľko málo voľného času mi zostáva. Útržky z nich, ku mne prichádzaju samé kedykoľvek, neočakávane ako záblesky a ja si ich zapisujem. V hlave sa mi to potom vždy s niečím spája a pomaly sa to buduje k sebe. Vo chvíľach voľna to potom dopracujem a je to. Žiaľ je to pomalý proces, chvíle voľna sú už dávno „úzky profil“. To je aj dôvod, prečo Kolowrat nechrlí piesne jako na bežiacom páse.

Někde jsem četl, že i v kapele řešíte, zda nejsou texty moc temné či depresivní, ale mě takové nepřipadají, ani na „Vranách“. Spíš jsou realistické a tím možná pro někoho až kruté, třeba „Už to nie je čo bývalo“. A v těch nových jako je „Mikádo“ nebo právě „Slnko je vo veži“ cítím hodně naděje. Jak to vidíš ty? Na co a na koho v textech nejčastěji reaguješ?

Nie, neriešime, či nie sú až príliš temné, či depresívne… riešime skôr, prečo to tak ľudia vnímajú.. lebo ani nám také nepripadajú… alebo aspoň mne určite. Vidím to rovnako ako ty. A vždy som to tak videl. Nikdy ma nenapadlo, že by niekto mohol naše texty vnímať ako depresívne… žiadna depresia v nich nikdy nebola.
Často riešim seba a to čo sa deje okolo mňa, to sa týka viac nového albumu. Ale rád pozorujem ľudí a vidím za nimi ich príbehy… skutočné či imaginárne, do ktorých potom vkladám svoje videnie sveta. A stále ma dojímajú príbehy osobného hrdinstva obyčajných ľudí v hraničných situáciach. Takéto naše texty sú na prvom albume (Búrka, Už to nie je čo bývalo) a nesú so sebou istú mieru pátosu, ktorá sa s našou tvorbou spája, aj keď v tomto ohľade sme sa už pohli iným smerom.

Kolowrat Jak vnímáš Kolowrat v kontextu slovenské scény? Kdo se současných slovenských kapel je vám blízký a proč? Které slovenské kapely z minulosti vás třeba ovlivnili nebo je považujete za autority, které respektujete a proč (jsou-li takové…)?

Nechcem, aby to znelo nafúkane, ale my sme nikdy nečerpali zo slovenskej hudobnej scény, dokonca sme slovenskú hudobnú tradíciu ani nepovažovali za nasledovaniahodnú. Vždy sme počúvali skôr americkú a britskú hudbu, takže myslím, že ak nás niečo ovplyvnilo, bol to skôr tento druh pesničkárstva. Takže z toho dôvodu sme sa doma vždy cítili ako exoti a dlho sme mali snahu hľadať a nájsť nejakú spriaznenú kapelu, čoho výsledkom boli koncerty s kapelami Med, Živé Kvety či Posledné decembrové dni. S „Kvetmi“ i s „Decembristami“ sme dobrý priatelia a vážime si ich.

Jste jednou z kapel na Slnko Records. Jak vnímáš tenhle label? Co koexistence v tomhle okruhu kapel a umělců Kolowratu přináší? A proč ty myslíš, že si Slnko vybralo vás do svojí „rodiny“?

My sme boli s Peťom (pozn. Peter Lorko, kytarista Kolowratu) v časoch našich začiatkov dosť obrátení do Čiech, najmä ako čitatelia Rock a popu. Labely ako Indies a Black Point sme vnímali ako tie, ku akým by sme vždy radi patrili. Na Slovensku sme nič také nepoznali. Ale keď sme zaregistrovali existenciu Slnka, naša pozornosť sa už sústredila iba naň. Malo pre nás rovnako vysoký kredit a bolo slovenské. Šina, ktorá labelu šéfuje je múdra žena, ktorú si veľmi vážime a sme hrdí, že nás do Slnka vzala. Chcem veriť, že si nás vybrala preto, že verila, že jej ten vysoký kredit nepokazíme (smích).

http://www.freemusic.cz/clanky/6726-kosicke-realie-v-nasich-textoch-su-o-niecom-inom.html

5.5.2009 | Filip Drábek

Rozhovor s bratislavským duom Longital o hudbe, znameniach a okultnom spojení s Francúzskom

To bude dobrá nahrávka, s tým mľaskaním, hovorí Šina pri večeri na Dlhých Dieloch do diktafónu. Môžem vám to poslať, aby ste si to vysamplovali, navrhujem, na čo Dano zareaguje: To sme už skúšali. Napríklad zvuk chrúmania kalerábu. Šina má dobrú ozvučnicu, tak ju treba nahrávať. Longital, kedysi známi pod menom sídliska, na ktorom bývajú, vydali pred pár mesiacmi platňu Gloria a a takmer vzápätí na to i remixový album Revoyaged. Aj o tom bola reč s hudobnou i partnerskou dvojicou, Šinou a Danielom Salontayom, ktorá na scéne pôsobí takmer desať rokov a vedie vydavateľstvo Slnko Records. Mimochodom, to, ktoré v nedávnej ankete Rádia_FM – Radio_Head Awards 2008 získalo obe hlavné ceny.

Svoju novinku Gloria označujete ako pozitívny album. A je to z nej aj počuť. Prečo je to tak?

Šina: Písali sme ho s pozitívnym úmyslom a povedali sme si, že spravíme album, ktorý je pekný, radostný a povznášajúci. Ten výsledok to odrzrkadľuje. Počas nahrávania sme si stále zapaľovali sviečky a čakali sme, kým z nich tá Gloria vylezie, aby nám pomáhala. Je to jej album.

Je teda predošlý album Výprava temný?

Šina: Nie. Necítila som Výpravu ako temný album, ale asi na tom aj niečo bude. Boli sme asi v takom rozpoložení, že sme nevedeli, kam nás to bude viesť. Vyrážali sme na cestu. Nie náhodou sa volá Výprava. Teraz sme ale niekam prišli a niečo sme našli. Výprava sa však neskončila.

Dano: Keď sme robili Výpravu, mali sme veľa materiálu a pospisovali sme si, čo budeme nahrávať. Tesne pred nahrávaním som si uvedomil, že to nestíham dať dohromady, ak budem musieť robiť zvuk, aranžmány, mix… Takže som odložil niekoľko svojich vecí nabok. Šinine skladby boli textovo aj hudobne v jednej línii, tie moje sa tam skrátka nezmestili.

Šina: Každý album má vopred svoj tvar, ktorý už niekde existuje ako matrica. Ak tam človek chce dať niečo, čo tam nepatrí, tak ho to jednoducho nepustí. Preto niektoré kapely nahrávajú album rok, dva, osem, pätnásť.

Gloria sa mi zdá farebnejšia a živšia ako Výprava…

Dano: Výpravu sme programovo robili tak, aby sa dobre hrala na koncertoch. Gloriou sme sa tak neobmedzovali a dostali sme tam zvuky, ktoré by tam inak neboli. Úplne som prepadol zvuku tuby a klavíra. Snívalo sa mi, že Herbie Hancock mi ukázal nástroj a ja som si ho potom hľadal v encyklopédii nástrojov. Zistil som, že to je euphonium alebo barytón, najvyšší z tubovitých nástrojov. Zohnal som si nahrávku toho nástroja a cez Lemur Jazz Mutant (elektronický nástroj s dotykovým dispejom, ktorý Longital používajú pri nahrávaní i koncertoch) som ju použil pri našom nahrávaní. Technologicky sme sa posunuli ďalej. V týchto veciach je mojím vzorom Miles Davis, pretože to je človek, ktorý každú chvíľu menil kapelu aj zvuk. Keby stále hral to isté do sedemdesiatky, tak by to bola nuda a nikto by dnes o ňom nevedel.

Šina: Mimochodom, keď sa nám pokazil pred pár rokmi CD prehrávač, tak jediný album, ktorý bol ochotný hrať, bol Davisov Kind of Blue. Potom Dano vežu rozobral a jedinú vec, ktorú zahral, bol zase Davis. A to iba raz.

Máte vonku aj remixový album Revoyaged. Aký je to pocit počúvať svoju vlastnú zremixovanú skladbu?

Dano: Najlepší. Niektoré remixy by som počul najradšej ešte predtým, ako sme nahrali Výpravu.

Šina: Remixy nás posunuli do polohy, ktorú sme si ani nevedeli predstaviť. Ľudia robiaci remixy nám ukázali potenciál skladby. Keď sme ich počúvali, tak som si občas hovorila: Fíha, to sme my? Počúvam seba ako celkom iného človeka. Ako keby som sa ocitla vo veľkom obchode s oblečením a niekto by ma tam obliekal. Potom sa budem vidieť ako iný človek, budem vedieť, že som to ja, ale nebudem to úplne ja. Veľmi nás to posunulo, lebo sme zistili, koľko polôh môžeme mať.

Hráte veľa vo Francúzsku. Ako ste sa tam dostali?

Šina: Vďaka napojeniu Francúzov na českú alternatívnu scénu. V deväťdesiatych rokoch prebehlo veľa alternatívnych umelcov cez túto časť Európy a mnohí z nich si medzičasom založili svoje agentúry a festivaly. My máme v Čechách manažérku, ktorej sa podarilo umiestniť nás na najväčšie festivaly nezaraditeľnej hudby. Čo sa týka Francúzska, preskočili sme niekoľko levelov. Keby sme boli normálna francúzska kapela, tak máme asi oveľa väčší problém zúčastniť sa takýchto podujatí. Oni tam potrebujú niečo zvukovo iné, pretože prezentujú ľudom zaujímavé veci. A tak sa veľmi venujú východnej Európe. S Francúzskom máme okultné spojenie. Tesne predtým, ako sme išli hrať do Štrasburgu, našla som u nás na smetiaku tento obraz (Šina ukazuje obraz starého Štrasburgu). Také veci sa stávajú. Človek si povie: Nechám to tam, keď mi niekto posiela znamenie?

Dano: Stalo sa nám veľa vecí, ktoré sme neplánovali. Pred tromi-štyrmi rokmi sme si pozerali v jednom francúzskom časopise festivalovú prílohu a krúžkovali sme si, na ktorých miestach by sme radi hrali. Potom nám ten časopis zapadol na spodok knižnice. Teraz v lete sme ho vytiahli, pozreli sme sa na mená tých festivalov a asi na štyroch sme za tie roky naozaj vystúpili.

Šina: Počas posledných dvoch rokov sa nám udiali veci, na ktorých sme pracovali vnútorne. Je skvelé, že nás zavolali na festival Big Chill, ale museli sme sa na to pripraviť. Pred rokmi sme krúžkovali v časopise a naše podvedomie si hovorilo, že budeme hrať vonku. Zistili sme, že takéto veci fungujú.

Sú tam ľudia zvedaví? Prídu na úplne neznámu kapelu do klubu?

Dano: To nezávisí od poslucháčov, ale ovplyvňuje to promotér a majiteľ klubu. Pretože ak má klub dobrú kapelu, musí nájsť špecifickú cestu k ľudom a prezentovať to tak, aby tam ľudia prišli. Na festivaly, na ktorých hráme, chodia ľudia, čo chcú objavovať. Vidíme to aj na našich koncertoch v Bratislave, kde hráme raz za pol roka, sú tam tí skalní a inak sa to publikum stále obmieňa. Publikum sa neopakuje, nie je to ako na Živých kvetoch, kde si môžeš urobiť menný zoznam návštevníkov a odfajkovať si ich na každom koncerte.

Šina: Cítime sa vo Francúzsku ako Alenka v ríši divov, keď vidíme, že sme na veľkých plagátoch, že sme v bulletine napísaní ako nejaká senzácia zo Slovenska.

Dano: Alebo nám predavač vo vlaku druhý deň po koncerte povie, že nás videl v televízii a páčilo sa mu to. Nesťažujem sa, ale slovenskej scéne by pomohlo, keby si Slováci cenili slovenské kapely rovnako ako zahraničné.

Šina: Celé je to o prezentácii. Napríklad Mišo Kaščák vám o ôsmej večer dá na hlavné pódium na Pohode Matthewa Herberta s orchestrom a donúti ľudí tam ísť. A je jedno, či odídu, ale vedia, že promotér im neprinesie hlúposť. A toto je cesta, ktorou by sa to tu mohlo vydať. Lebo keď o tom nikomu nepovieš, tak ti na koncert ani nikto nepríde.

Dano: Je ešte niečo dôležité medzi nebom a zemou, čo by si sa chcel spýtať?

Zmysel života?

Dano: S hudbou je život lepší.

Šina: Ja si myslím, že o hudbu vôbec nejde. Hudba môže byť napríklad aj zámienka na to, aby sme sa niekam vybrali.

Dano: Niekedy si kladieme otázku, čo tu robíme? Napríklad hrali sme v Štrasburgu na klezmerovom festivale. Dodnes neviem prečo.

Šina: Raz sa to ukáže. Jedným zo zmyslov je stretnúť veľa ľudí, od ktorých sa musíš veľa učiť. Každý má talent na niečo iné, vďaka čomu sa k tým ľuďom dostaneme. To znamená, že ty sa musíš dostať k nám, lebo musíš s nami urobiť rozhovor a my musíme ísť niekam na koncert a stretnúť tam pár desiatok alebo stoviek ľudí.

Dano: Zmysel života je stretnúť ľudí a dostať sa do situácií, v ktorých sa veľa naučíš.

Šina: A keď sa toho naučíš veľa, tak môžeš zomrieť.

http://www.inland.sk/hudba/hudba-je-zamienka-na-to-aby-sme-sa-niekam-vybrali.html

13.5.2009 | Jana Šlinská

Doma na poličke má vlastnoručne vyrobenú rádiovú hlavu. Vo svojich textoch nás púšťa k sebe veľmi blízko. Deň za dňom spieva vo svojej domovskej kapele Noisecut, ktorá vznikla ešte kdesi v minulom tisícročí, postupne sa menila a s príchodom speváčky získala svoju tvár. Slovom Bliiizko je pomenovaný aj ich ostatný album, ktorý získal cenu poslucháčov Rádia_FM ako najlepší album roka. Napriek tomu ich všetky ostatné slovenské rádiá ignorujú. O tom, prečo je to tak, ale aj o tom, ako sa im hrá po slovenských kluboch a vydáva pod najväčším nezávislým labelom v našej krajine, hovorí Bety Majerníková alias Bet-Maj Sepja.

Kapela Noisecut vznikla v roku 1997, vtedy však fungovala ešte bez teba. Aký je rozdiel medzi starým Noisecutom a novým, v ktorom už máš svoje pevné miesto?

Musím sa priznať, že som to chalanom trochu upratala a prepašovala som si do ich muziky trochu svojich tém, sentimentu a emócií. Ovplyvnili sme sa navzájom. Ak by každý z nás robil hudbu sám, robili by sme pravdepodobne niečo úplne iné. Noisecut je náš spoločný kompromis, je to hranica, ktorú každý z nás ešte dokáže akceptovať. Práve to ma na tejto kapele baví, pretože nemám pocit, že by sme podliehali jednému silnému vzoru. Inak, v aute si občas púšťame starý Noisecut. Ten z minulého tisícročia.

Širšia verejnosť vás začala vnímať albumom Deň za dňom, ktorý ste vydali pod hlavičkou Slnko Records. Predtým ste však vlastnými silami vydali Landscapes. Čo vedie človeka k tomu, aby vyrobil vlastnoručne 200 kusov albumu tak, ako si to spravila vtedy ty?

Landscapes je moja srdcovka. Obdobie, v ktorom vznikal, bolo pre našu kapelu zásadné. Ujasnili sme si mnohé veci – čo chceme a ako to chceme robiť. Patrilo k tomu aj obrovské nasadenie, ktoré je vždy spojené s tým, keď si úplne neznáma kapela chce niečo vydať sama. Bola by som veľmi rada, keby nám to nasadenie, keď človek niečomu verí a robí to bez ohľadu na okolnosti, čas a peniaze, vydržalo čo najdlhšie.

Slnko Records, teda Šina a Daniel Salontay, sú známi tým, že svojim kapelám nehovoria do toho, ako má vyzerať album, propagácia a podobné veci. Prejsť však pod oficiálny label muselo byť pre vás dôležitým krokom. Čo sa tým zmenilo?

Zásadná vec, ktorá sa zmenila, bolo to, že nás akceptoval niekto výrazný, že sme sa zaradili medzi ľudí, ktorých prácu sme rešpektovali. Človek môže svojej tvorbe veriť, ale spätná väzba, či už od komunity alebo publika, je pre kapelu dôležitá a stimulujúca. V Slnku je nám fajn. Šina a Dano si svoje kapely vyberajú starostlivo a potom im dôverujú natoľko, že nemajú potrebu kontrolovať materiál, ktorý vzniká.

Staršie veci od Noisecut sa mi zdali zvukovo nevyvážené a slabšie. Ostatný album Bliiizko je krokom vpred. Ako nastal vývoj?

Boli to naše vlastné kritériá, ktoré sme potrebovali zvýšiť. Landscapes aj Deň za dňom sme nahrávali na kolene v Lososovej chalúpke v Pukanci a celé nahrávanie bol jeden veľký výlet. Nahrávať a robiť zvuk je profesia sama osebe, a preto nám všetkým bolo úplne jasné, že nové CD chceme robiť v dobrom štúdiu s niekým, koho práca nám vyhovuje.

Bolo ťažké nájsť kompromis medzi vašimi predstavami a predstavami českého producenta Ecsona Waldesa?

Ecson je zaujímavý človek. Okrem toho, že má dobrý hudobný názor, dokáže svoje postrehy a nápady kapele predkladať bez toho, aby vznikali zbytočné mrzuté pocity. Samotný autor je niekedy taký pohltený vo svojej vlastnej produkcii, že stráca schopnosť svoje dielo reálne ohodnotiť. Ecson išiel po podstate, v princípe nám prečistil štruktúry, odstránil vatu a snažil sa podporiť momenty, ktoré boli pre neho najzaujímavejšie. Pracoval veľmi racionálne, ku každému zásahu pristupoval s veľkou istotou. Chvíľu sme sa báli, že nám tento prístup môže ochladiť výraz albumu, ale z dnešného pohľadu mám pocit, že nám paradoxne podporil atmosféru, ktorú sme chceli na albume dosiahnuť.

Zvuk a produkcia tvoria dôležitú zložku albumu. V jednej recenzii vám však vyčítali, že ak by sa kapele Noisecut vypol prúd, väčšina výnimočnosti by sa stratila.

Ak by sa vypol prúd, tak by z nás naozaj nič neostalo. Je to samozrejme vec názoru, ale čo sa týka dobrého zvuku a produkcie, po dvoch CD vyrobených na kolene sme sa ako kapela nutne potrebovali posunúť minimálne v technickej kvalite. Tá, spolu so zvukom a produkciou, je absolútnou súčasťou nahrávky, a teda je ťažko rozprávať o tom, aké by to bolo, keby tam tieto veličiny nefigurovali.

Silnou stránkou kapely sú tvoje texty. Osobné, niekedy až intímne. Ako vznikajú?

Ako textárka sa mením a vyvíjam. Pri každom albume vznikali texty trochu inak. V minulosti mi išlo viac o samotné slová, štruktúru viet, slovné spojenia a slovné hračky. V súčasnosti ma čím ďalej, tým viac zaujímajú pocity, ktoré dokážu slová vyvolať. Možno je to len dočasné. Uvidíme. Viem, že niektorí ľudia sú zaskočení tým, že otvorene pracujem s témami svojho intímneho sveta a celkom čitateľne vybaľujem svoje pocity. Ale keď človek presne vie, o čom spieva, tak potom to zaspieva úplne inak a mne išlo na albume Bliiizko práve o to, aby to bolo uveriteľné, aby to nebol balast.

Čo si myslíš o iných slovenských textároch a celkovo o slovenskej scéne?

Ja to vidím tak, že podceňujú hodnotu a silu textu, podceňujú (alebo preceňujú) jazyk, v ktorom tvoria, a tým pádom sa zmierili s veľmi nízkymi kritériami slovenského textu. Mám pocit, že mnohé kapely sa programovo vzdávajú originality v snahe priblížiť sa svojim vzorom. O vypelichanom a nudnom slovenskom mainstreame ani nebudem hovoriť. Ale máme tu zopár ľudí a kapiel, ktoré ma bavia, ako napríklad Ján Boleslav Kladivo, Nové mapy, Longital, Čisté tvary, Modré hory, Diego a aj noví slovenskí interpreti ma občas veľmi príjemne prekvapia. Máme tu dosť talentu a energie, žiaľ, podmienky sú tvrdé a nie každý vydrží v potrebnom nasadení.

Po vydaní albumu ste vyrazili na turné. Sú v slovenských kluboch dobré podmienky?

Od prípadu k prípadu. Vždy záleží na ľuďoch, ktorí okolo klubu robia, tí vytvárajú atmosféru samotného klubu. Určite je pre kapelu príjemnejšie hrať v zabehnutom klube s dobrým zvukom a vychovaným publikom. Máme už aj zopár takých klubov, z čoho sa teším. Mrzí ma, keď niečo také zanikne z dôvodu malomestskej predstavy o kultúre, ktorá vládne na Slovensku. Smutným príkladom je napríklad minuloročný zánik Kulturparku v košických Kasárňach.

Vaša hudba zapadá do škatuľky elektronický pop. Ako sa pretvára elektropop do koncertnej podoby?

Počúvanie nahrávky sa značne líši od zážitku, ktorý človek dostáva na koncerte. Nahrávka je o detailoch a nuansách, koncert o energii. Skoro pri každej pesničke robíme aj koncertnú verziu. Tie zmeny nás bavia a robíme ich aj v prípadoch, že nás nejaká pesnička už začína na koncertoch nudiť. Niekedy mám pocit, že to, čo je na našom CD elektropopom, znie na koncerte ako „electrorock“.

Nedávno ste získali cenu poslucháčov Rádia_FM – Radio_Head Award. Aký je to pocit, preberať vlastnoručne vyrobenú cenu?

Riaditeľ Dušan Vančo začal plánovať tieto ceny už minulý rok a logicky oslovoval ľudí spriatelených s Rádiom_FM. Keďže som výtvarníčka, na návrh a výrobu oslovil mňa, s čím som rada súhlasila. Jednak preto, že rada spravím niečo pre toto rádio, ale aj preto, že to bola pre mňa výtvarná výzva. V tom čase nikomu z nás nenapadlo, že by sa to mohlo vyvinúť tak kuriózne. Cenu mohol vyhrať napríklad aj samotný Dušan alias Foolk, ktorý vydal minulý rok skvelý album Red Pills For Daddy. Je to radosť aj záväzok, hlavne pre mňa, lebo teraz musím vyrobiť kópiu ceny pre každého člena kapely.

Vaša hudba nie je až tak ťažko stráviteľná, napriek tomu vás dlhodobo hráva len Rádio_FM. Zmenilo sa niečo po získaní ceny? Začali vás hrať aj iné rádiá?

Na Slovensku existuje viacero paralelných hudobných svetov, ktoré sa navzájom nerušia a neprekrývajú. Ten, v ktorom fungujeme my, má iba jedno rádio a tým je Rádio_FM. Takisto cena, ktorú sme vyhrali, rezonovala len v tejto rovine. A nám je tam dobre, hrá tam dobrá hudba, je tam skvelé publikum a dobrá spoločnosť.

Ty si vyštudovaná výtvarníčka v odbore šperk. Čo je vlastne tvoja práca?

Výtvarný šperk sa značne líši od toho, čo sa bežne označuje slovom šperk. Vo svojej tvorbe používam mierku, remeselné zručnosti, technológie, sčasti aj materiály používané zlatníkmi. Používam ich však v súlade so svojím výtvarným zámerom či výpoveďou – pracujem v solitérnych kusoch a malých sériách. Momentálne pôsobím na Vysokej škole výtvarných umení v ateliéri SML_XL, ale samozrejme sa venujem aj vlastnej tvorbe, vystavujem, prednášam. Časť mojej tvorby je možné vidieť na mojej stránke.

Bet-Maj Sepja verzus Bety K. Majerníková?

Niekedy láska, niekedy nenávisť, permanentný stret záujmov, termínov a deadlineov.

http://www.inland.sk/recenzie-kopia-1/kapely-sa-programovo-vzdavaju-originality.html

Rozhovor pre  InZlin pripravila Jana Bílková

Jaké bude vaše zlínské vystoupení? Předpokládám ze zdejšímu publiku představíte výše zmíněné CD.

Dano: Znie to neuveriteľne, ale v Loft 577 to bude náš historicky prvý koncert v Zlíne. Vždy keď som sa podíval na mapu Čiech tak som nechápal ako je možné že sme ešte nehrali v kolíske československého letectva ☺ Budeme hrať hlavne z Glorie, na záver vždy hráme našu veleskladbu Na mori z Výpravy, ale ak nás publikum nebude chcieť pustiť, tak určite rozbalíme niečo z predchádzajúcich 6 albumov.

Vaše poslední deska Gloria je opěvována ze všech stran. Nicméně jak napsal Vlasta Redl je možná příliš velké sousto pro rádia. Je to tak, nebo praxe ukázala naopak otevřenost rádií?

Shi: S rádiami je to zapeklité, zdá sa, že tam o hudbu ako takú alebo otvorenosť k nej a jej kvalitám nejde. Dramaturgovia v rádiách majú svoje komerčné záujmy  a zároveň si myslia, že hudba, ktorá prináša niečo nové alebo nezvyklé môže bežných poslucháčov odradiť. Ona ich však pozýva byť pozornejšími, narábať s okamihom, keď pieseň počúvajú tvorivejšie, privádza ich samých k sebe a to je v podstate nebezpečné. Je ale množstvo iných ciest ako môžu poslucháči objavovať hudbu, nie sme na rádiách závislí.

České kapely mluví velmi pozitivně o slovenském publiku a rádi tam vyráží hrát. Jak to funguje naopak? Máte rádi spolupráci s českými interprety, organizátory a publikem?

Dano: Českí organizátori, novinári, rádiá a dokonca aj televízie nás objavili paradoxne skôr než na Slovensku. Prvých pár rokov sme u Vás hrali viac koncertov ročne než “doma”. Slovenské texty majú pre Čechov zvláštne čaro a pre nás je to zase príležitosť vyvetrať sa mimo slovenský kontext. Myslím že podobne to funguje s českou muzikou na Slovensku. Na koncertovaní v zahraničí je cenné to, že ľudia reagujú bezprostredne na hudbu a nie na ilúziu vytvorenú šikovnou mediálnou kampaňou. Hrávame aj v iných krajinách Európy, ale v Čechy sú výnimočné v tom, že tu máme svojich verných poslucháčov ktorých už poznáme z videnia alebo dokonca aj osobne. Mnohí s našou hudbou žijú už ôsmy rok a odporúčajú naše albumy a aj ďalšie kapely zo Slnko Records svojim blízkym. Takýto spôsob budovania publika je pre hudobníka najväčšie šťastie. A ešte jedna dôležitá vec. Vyrastal som na českej muzike, od klasiky cez jazz, fusion,  českú novú vlnu, brnenskú alternatívu, až po súčasnosť kedy už osobne môžeme stretnúť na pódiu takých ľudí ako sú Floex, Květy, Miou Miou, Bratři Orffové, Čankišou, Oswald Schneider, Načeva,  -123 min a veľa veľa ďalších.

Vystupujete v řadě zemí snad po celém světě, můžete namátkou zavzpomínat na některá pro vás zajímavá místa?

Shi: Najviac nám asi zmenilo život Francúzsko a je to ako dobre namiešaný drink, všetko tam tak nejako zapadá do seba: chute, vône, prístup, prijatie, poslucháči, krajina. Hrali sme koncert na ostrove v stredozemnom mori s výhľadom na rozsvietené Marseille, od mora fúkal vietor, okolo plávali 5-poschodové lode do Afriky a chvíľu sme sa museli sami seba pýtať, je to naozaj alebo sa nám to celé sníva? Na konci sme hrali už spomínanú pesničku Na mori, ktorá končí mohutným špliechaním mora, ozajstné more splynulo s tým naším…

Jak vnímáte zahraniční publikum, zaujala vás některá jejich specifika? Rusko, Polsko, Švýcarsko,..?

Dano: Čechy sme už vychválili. Naše cesty za publikom vedú po železnici alebo vzduchom a hudba je len časť komunikácie, ťažko sa to oddeľuje od celkového zážitku. Vezmime to teda doradu a heslovite, prvá vec ktorá nás napadne:
Rusko – drsný život, hudba ľudom pomáha zabudnúť, emócie tečú prúdom ako vodka až do katarzie (a do rána)
Poľsko – hrdé publikum s vycibreným vkusom a ušami otvorenými pre slovenčinu, na druhej strane slabá infraštruktúra a disciplína organizátorov.
Švajčiarsko – prevláda individualita a racionalita, hudba sa vníma ako samozrejmý doplnok ku dobrému životu, hlasná vrava na koncerte je bežná vec, lepšie sa hrá vo frankofónnych kantonoch
Fínsko – treba hrať rýchlo, kým je publikum triezve ☺
Rakúsko – jednotlivci vnímajú, ale sú tu stále kultúrne predsudky voči chudobnejším príbuzným z monarchie, cesta sem vedie asi len zo západu, najlepšie cez UK, Írsko.
Anglicko – obrovská konkurencia a pretlak kapiel na publikum, kto nejde rovno “na bránu”, takmer nemá šancu, na druhej strane je to práve anglické fandovstvo čo “vyrobilo” futbal aj popmusic
Írsko, Wales – Potomkovia keltov sú v spojení s niečím čo sa ináč ako hudbou nedá vyjadriť. Veĺmi blízka mentalita stredoeurópanom.
Francúzsko – je pre nás zasľúbená zem, publikum s otvorenými ušami pre exotickú hudbu a neznáme jazyky
Maďarsko – publikum vždy vďačné aj za moju polámanú maďarčinu ktorou sa snažím oznamovať názvy pesničiek, milujú orientálne motívy hrané slákom na gitare

O vaší kvalitě svědčí řada interpretů a kapel, se kterými jste spolupracovali, či spolupracujete. Můžete namátkou vyjmenovat některé z nich, které spolupráce pro vás byly obzvlášť zajímavé a z jakého důvodu?

Dano: Glen Hansard z The Frames. Ich hudobné spojenie s Markétou nás omráčilo už v ich prvých krehkých začiatkoch (písal sa rok 2002, na nenápadnom koncetre The Frames v Bratislave sa zjavilo na pódiu malé dievča a zaznela pieseň Star star). Za úplne nový pohľad na našu vlastnú hudbu a posun pri využívaní elektroniky na pódiu vďačíme divadlu Continuo s ktorým sme spolupracovali na projektoch Kratochvílení a Zatmění. Zaujímavá bola spolupráca s Floex na projekte Živá Partitura v Bratislave, čo sa ťažko popisuje, ale sú z toho zábery na youtube. Nápad spriatelenej kapely Miou Miou remixovať našu skladbu spustil vlnu remixov ktorých sa nazbieralo vyše 50 a práve vychádza výber z nich v podobe albumu Longital Revoyaged. Na oplátku sme im my urobili remix na ich čerstvý remixový album. Nedávno som strávil týždeň v pražskom štúdiu Jámor u Ondřeja Ježka pri nahrávaní košickej kapely Kolowrat. Veľmi som túžil spoznať tajomstvo “Ježko” zvuku ktorý obdivujem na OTK a ďalších projektoch čo nahráva. Samozrejme som tajomstvo neodhalil, ale v tej spleti káblov a voľne roztrúsených nástrojov a zariadení som si uvedomil to, čo je už dávno známe v prírode a aj v aplikovanej teórii chaosu: nepredvídateľnosť, nepravideľnosť a neusporiadanosť je základom všetkého životaschopného. Asi už prestanem robiť komínky ☺

V návaznosti na předchozí otázku mě zajímá, jaké nové projekty připravujete, co chystáte?

Shi: Pravdu povediac, nič neplánujeme, takže sme otvorení všetkým ponukám z vesmíru. Teraz sme v období, keď sme nahrali novú platňu a ešte je aj pre nás stále nová, ešte stále sa ju “učíme” hrať, pustili sme sa na nej do niekoľkých dôležitých tém, ktorých spracovanie by vystačilo aj do konca života, dúfam, že to nebude trvať tak dlho☺ Navyše teraz vychádza remixová platňa z Výpravy a tak aj poslucháči dostávajú novú dávku hudby. Pre nás je teraz dôležité hlavne veľa hrať, to je proces, ktorý je živý v každej chvíli, prúdi najviac energie a nás v každej chvíli testuje, ako sme na tom. Na koncertoch sa nedá použiť nič, čo by situáciu uľahčilo a to je vzácne.

Máte za sebou řadu úspěchů, kterého si vážíte nejvíc?

Dano: Najviac ma dostalo keď po koncerte v Čechách prišiel za nami poslucháč a okomentoval našu pieseň Červená modrá o rozpore medzi srdcom a rozumom slovami: “srdce umí kouzlit ale rozum tomu nechce věřit”. Najväčší úspech je, keď pesnička začne žiť svojím životom a dá ľuďom viac, než si autor dokáže predstaviť.

Shi: Mojim osobným zámerom pred rokmi bolo dostať na svetlo všetku tú hudbu a slová, ktoré ku mne prichádzajú a zároveň žiť v súlade s týmto novým povolaním, to znamená robiť len to a najlepšie ako viem. A samozrejme zarobiť touto prácou dosť peňazí, aby som to prežila. To všetko sa splnilo a teraz cítim v sebe silu pomôcť aj ostatným, ak majú pred sebou niečo podobné. Navyše, mimoriadny pocit šťastia mám, keď zistím, že správa-odkaz, ktorú som mala odovzdať prostredníctvom hudby sa dostala k adresátovi – niekedy to môže byť jeden jediný človek.

Kapela vstoupila do svého osmého existenčního roku, za tu dobu jste se stali hodně populární a stále postupujete dál. Máte nějaký konkrétní cíl, kterého byste chtěli dosáhnout?

Dano: Hovorí sa u nás, že velká sláva = poľná tráva. Máme ale pocit zodpovednosti voči svojej hudbe, ktorá je určená pre ľudí a preto nám záleží na každom jednotlivcovi, čo príde na koncert. To sme sa naučili od Glena: hrať aj pre ľudí čo stoja v poslednej rade. Tento rok cítim jediný cieľ: pri hraní na koncerte absolútne splynúť s hudbou a gitarou, nech sa okolo nás deje čokoľvek. Nepochybovať, nerozptyľovať sa, veriť a slúžiť hudbe, ktorá dokáže urobiť život lepším. Hudba, ktorá dostane všetko od nás, sa postará o ostatné. Takýto pocit sme mali pri nahrávaní Glorie a teraz ho musíme preniesť na pódium.

Je těžké prožívat hloubku vašich písní znova a znova na vašich koncertech?

Dano : Neviem posúdiť aký silný zážitok majú poslucháči. Chcem aby ľudia na koncerte zažili pocit, ktorý máme vo chvíli keď naša hudba vzniká. To je tá živá voda, ktorá je na prvých záznamoch nápadov na minidisku a ku ktorej sa niekedy vraciame, aby sme si oživili ten vzácny okamih, keď pesnička letela okolo a my sme ju zachytili. Je to prenosné a je to veľká vec keď sa to na koncerte podarí.

Jak vypadá váš život? Stanovujete si nějakou „pracovní dobu“ kdy tvoříte a slaďujete, nebo jste typ bohémských hudebníků? Lze ve vašem případě oddělit soukromí?

Shi: Naša pracovná doba je 24 hodín denne a to aj keď spíme (koľko nápadov prichádza práve cez sny!), ale netreba tomu rozumieť ako práci, do ktorej každý deň musíte na nejaký čas zájsť a vykonať niečo. Veľa času nám zaberá hlavne ladenie sa a nemyslím nástroje, udržiavanie rovnováhy, spojenia, počúvanie ticha, z ktorého sa hudba vynára. Sú to také nenápadné činnosti, ktoré sa nedajú podeliť na súkromie a prácu. A z tohto celého občas vytryskne nápad, ktorý treba zachytiť, zapísať, nahrať. Potom prichádza čas, keď zistíme, že tých nápadov je veľa a treba ich poukladať do nejakej zmysluplnej formy. Vtedy to už vyzerá viac ako ozajstná práca a musíme si urobiť rozvrh práce a stanoviť termíny a byť zodpovední v ich dodržiavaní. A na konci celého cyklu je cestovanie a koncertovanie. A všetko toto sa neustále premiešava v čase a splýva dokopy.

Jsou se zvukem vaší kapely spjatá slova jako multižánrový a experiment. Na jaký experiment se ještě chystáte, popřípadě s kým?

Dano: Celý náš terajší život je experiment, a preto môže aj naša hudba znieť nepripravenému poslucháčovi dobrodružne a objavne. Každý deň sa snažíme úprimne klásť otázku ako ďalej, a skôr či neskôr dostávame potrebnú odpoveď. Najdôležitejšie je byť schopný túto odpoveď prijať, správne pochopiť a urobiť ten správny krok do neznáma. Na každej ceste v hociktorej chvíli môžete stretnúť niekoho-niečo, čo vám úplne zmení život.

Tomáš Polívka pre www.metoo.cz

Bratislavské (či spíše „Dlouhodílské”) duo Longital vydalo album remixů skladeb ze své předposlední desky Výprava / Voyage, symbolicky pojmenované Revoyaged. Jakkoliv často bývají remixová alba vařením z vody, v tomto případě podobné nebezpečí nehrozí. Pro nadnárodní projekt se sešla kupa materiálu a pečlivým výběrem vznikla kolekce nápaditá, sevřená, zachovávající náladu původních písniček a přesto přinášející mnoho nových pohledů. Bude zajímavé sledovat, kam až Revoyaged doputuje. Už teď má kladné ohlasy i za Vekou louží.

Krom vlastních projektů a kontinuálního koncertování však Longital nezanedbávají ani vlastní hudební vydavatelství Slnko Records a práci pro kolegy. Mezi čerstvými tituly vyniká album někdejší slovenské SuperStar Kataríny Koščové. Na první pohled to vypadá jako nepravděpodobná srážka svou světů, „alternativního” a „popového”. Katarína ovšem dávno setřásla prvoplánově komerční stín televizní reality show a věnuje se muzice na pomezí šansonu a jazzu, kterou ocení i nároční posluchači.

Pro album Revoyaged se vám sešly remixy z osmi zemí, ale na desce nakonec převládají remixy česko-slovenského původu, krom jednoho z Anglie. Proč? Slovenské a české byly lepší, nebo byly nějaké problémy s vydáním?

Dano: Vysvetlím históriu vzniku albumu, z ktorej vyplynie odpoveď na túto otázku. S nápadom remixovať našu skladbu prišiel Jára Tarnovský z Miou-Miou a remix sa veľmi vydaril. Potom napadlo nášho menežera Eleka usporiadať remixovú súťaž a vyhlásiť ju cez slovenské Rádio_FM, pražské Rádio 1 a MySpace. Výrazné zastúpenie českých a slovenských remixérov vyplýva z vplyvu zapojených rádií a z toho, že sa tu o nás vie. V súťažnej časti sme počúvali remixy bez toho, že by sme vedeli detaily o autoroch. Zber remixov a komunikáciu mal na starosti Elek, nepátrali sme po pôvode remixov, záležalo nám len na hudbe. Prišli remixy zo Slovenska, Čiech, Rakúska, Írska, Švajčiarska, Francúzska, Nemecka. Mimo súťaže sme oslovili v Anglicku Andreja Baka (spolupracoval s Nicolette od Massive Attack, Natalie Imbruglia a Kylie Minoque), v Čechách Floex a Honzu Muchowa, na Slovensku Karaoke Tundra. Honzovi sa bohužiaľ skomplikoval kalendár a tak jeho plánovaný remix nevznikol. Veľmi sme sa potešili, keď po vyhlásení top remixov sa odtajnili známi muzikanti a naši priatelia Foolk a Ondrej Galuška z Eggnoise, ktorí sa zapojili do súťaže pod krycími menami J. V remixérskej komunite sa väčšinou autorstvo remixu ponecháva pôvodnému autorovi, čo zjednoduší vydanie takéhoto albumu. My sa našim remixérom snažíme odvďačiť v naturáliách a v ochote podieľať sa na ich projektoch, ako napr. album Miou Miou / Electronique.

Vzniklo 50 remixů, na albu jich je 15. Zveřejníte i některé další? Třeba jako download?

Dano: V našom „top” výbere bolo 17 remixov, 2 z nich sme museli oželieť lebo sa už nezmestili na CD. Ale nebudeme už zverejňovať žiadne doplnky, dali sme si prácu zostaviť album tak, aby to bol kompaktný soundtrack ku dobrodružnej výprave, či už autom, vlakom, alebo len tak v predstavách za zatvorenými očami…

Budete v nabídce remixování pokračovat i v případě posledního řadového alba Gloria? Nebo šlo o jednorázový projekt?

Dano: Počkáme na ohlas tohoto albumu, už teraz ale vieme, že začínajú naň reagovať noví ľudia, a aj médiá, ktoré by si naše radové albumy veľmi nevšimli. Napísal nám dokonca promotér z USA, ktorého album uchvátil. Čo nás láka na pokračovaní je možnosť spoznať zaujímavých muzikantov, ktorí nám tým umožňujú nový pohľad na našu vlastnú tvorbu, a z týchto spojení na diaľku môze vzniknúť priama spolupráca. Vlastne už vznikla - Andrej Bako si snami prišiel zahrať svoj remix naživo na bratislavský krst. V Prahe prišli album pokrstiť Floex a Ondřej Galuška a spoznali sme na ňom pražského producenta, ktorý si hovorí Vlad a ktorého nádherný zasnený remix otvára CD. Vlad prejavil záujem pokračovať v remixovaní z albumu Gloria, takže to vyzerá na dobrodružný seriál!

Vydavatelsví Slnko Records vydalo nedávno desku Kataríny Koščové. Výbornou, která kvalitou určitě zapadne do vydavatelské politiky Slnka. Album je navíc velkoryse pojato i po „fyzické” stránce. Samotné CD totiž posluchač najde vložené v originálně ilustrované knížečce - sbírce básní. Ale jak k téhle přece jen trochu nečekané spolupráci došlo? Katarína si Slnko Records sama našla?

Shina: Áno, oslovila ma priamo, celý projekt hudba-básne-obrazy v jednom balení mala pripravený už pred rokom, pesničky hotové, práve ich nahrávala, ale nezmenila by na nich ani notu, aj keby som bola chcela. Vedela už presne čo chce, na mne bolo súhlasiť. Určite je vydanie tohto albumu jedna z najprínosnejších vecí, ktoré sa nám obom mohli stať, Katarína potrebuje nájsť nové kvalitné publikum a my sa chceme priblížiť ľuďom, ktorí o nás ešte nevedia, ale hudbu Slnka budú mať určite radi. Navyše ako hovoríš, je to výborná platňa - a to ja môžem

http://www.metoo.cz/5949/longital-vydali-dalsi-soundtrack-kdobrodruzne-vyprave

Vladimír Potančok pre .týždeň

V roku 2005 vyhrala prvú sériu televíznej súťaže Slovensko hľadá Superstar. Nasledovali roky strávené v šoubiznise, z ktorého mala zjavné rozpaky a on z nej tiež. Na niečo to však bolo dobré – dnešná Katarína Koščová je sebavedomá mladá dáma, ktorá presne vie, čo chce a zdá sa, že to aj dosahuje.

Na začiatok sme sa porozprávali o jej aktuálnych hudobných láskach. Ukázalo sa, že najobohranejším albumom v jej playeri je Animage od Dana Bártu, ale rada počúva aj prešovské AMC Trio s gitaristom Ulfom Wakeniusom či poľskú speváčku Annu-Mariu Jopek, ktorú videla naživo na Bratislavských jazzových dňoch. Z nedžezových interpretov sú to Hana Hegerová, Szidi Tobias, Feist, Zuzana Navarová či Jarek Nohavica. Trochu tie vzory počuť aj na novom cédečku, ktoré si sama zhudobnila a spoluprodukovala a napísala dve tretiny textov. Cédečko vyšlo v darčekovom balení, obsahujúcom i zbierku básní Michala Baláža, maľby Jara Onda a stručný návod na záchranu života. Najprekvapujúcejší je však názov vydavateľa.

.čo si doteraz poznala z produkcie Slnko Records?
Najviac asi Longital, s ktorého členmi sme sa zoznámili asi pred dvoma rokmi na festivale Sázava Fest. Tých počúvam najčastejšie. Ešte poznám kapelu Lublau, teda presnejšie toho jej člena, ktorý si hovorí Milas Groove. Zoznámili sme sa v Prešove, ale dlho som netušila, že vystupuje ako Milas Groove. Počula som aj Noisecut a nejaký starší album Živých kvetov….

.aký je rozdiel medzi nahrávaním pre veľké a malé vydavateľstvo?
Sú tam dva rozdiely. Ten prvý je vo financovaní – keď som po skončení Superstar nahrávala pre Sony/BMG, tak všetko platilo vydavateľstvo – štúdio, zvukára a podobne. Pri tomto albume sme si to museli zaplatiť sami alebo si na to zohnať sponzorov… Ďalší veľký rozdiel je v tom, že keď som robila pre Sony/BMG, tak som stále cítila akýsi záväzok urobiť hit. Nebol to priamy tlak, všetci v tom vydavateľstve boli ku mne milí, ale stále som mala pocit, že to odo mňa aj tak čakajú. Pri práci pre Slnko Records zrazu zo mňa táto zodpovednosť spadla a mohla som si svoje pesničky konečne robiť slobodne. Teda, niežeby som nemala žiadnu zodpovednosť za výsledok, ale už ma nestrašil ten prízrak hitu… S hudbou, ktorú práve robím, sa určite viac hodím do vydavateľstva, ako je Slnko Records, a tam sa aj cítim veľmi dobre.

.ako postupuješ pri písaní – sú skôr hotové texty alebo hudba? Ide to z teba ľahko alebo sa pri tom trápiš?
Ako kedy. Tá základná melodická linka zo mňa ide rýchlo, sú to väčšinou také jednoduché popevky, ktoré sa dajú zahrať na gitare pri ohníku. Potom to prinesiem chlapcom z kapely a tí z toho urobia niečo iné – posunú to zvukovo ďalej. Najmä klavirista Daniel Špiner je na to odborník, ktorý tam dáva tie „špinavé džezové kilá“, ako tomu hovorí. Ja mám síce akú-takú základnú predstavu o piesni, aj o niektorých častiach aranžmánu – napríklad, že tu chcem sólo klavír a tam nejaký „cirkus“, ale detaily má na starosti on a často sa nakoniec ukáže, že myslíme rovnako. Trochu ťažšie je to s textami, ktoré mi niekedy trvajú dosť dlho – občas sa zaseknem pri nejakej slohe a neviem ako ďalej. Preto trochu závidím speváčkam ako je Hana Hegerová, ktorá má k dispozícii také skvelé šansónové texty. Ona však často spievala veci prevzaté od zahraničných spevákov – a ja som sa rozhodla ísť inou cestou. Skladám si radšej sama, lebo cítim, že takto to je osobnejšie a viac to vyjadruje môj pocit zo života.

.tvoju súčasnú skupinu tvoria v podstate neznámi hudobníci z Prešova. Nechcela by si radšej spolupracovať s nejakými väčšími „hviezdami“?
Mnohí sa čudujú, prečo hrám s neznámymi chalanmi z Prešova, a nie so štúdiovými džezovými hudobníkmi alebo nejakým profesionálnym producentom. Pre mňa je však najdôležitejšie, aby som si s muzikantmi rozumela po ľudskej stránke. Ak by mal so mnou hrať neviem aký slávny a špičkový muzikant, ale nesedel by mi ako človek, určite by som sa pri ňom cítila nesvoja. Poviem to na príklade. Ľubo Petruška  z Chiki Liki Tu-A nám v jednej skladbe zaskakoval za gitaristu. Keďže som ho nepoznala, mala som v pláne, že nám iba nahrá gitaru a tým sa to skončí, ale pri osobnom stretnutí sa ukázalo, že je to skvelý človek a dobre sa nám spolupracovalo. S mojimi muzikantmi sa často stretávam aj mimo hrania, dobre sa poznáme a v kapele vládne domácka atmosféra, ktorá sa potom prenáša aj na pódium.

.máš nejaký nesplnený sen o tom, kde by si chcela vystupovať?
Mojím snom je spievať na Colours of Ostrava. Ale aj doteraz som bola na niekoľkých festivaloch, ktoré ma naozaj bavili – najzaujímavejší bol asi ten Sázava Fest v roku 2007. Hodili nás na veľké pódium, na ktorom neskôr vystúpili aj Dan Bárta či speváčka Skye z Morcheeby. A my sme tam prišli len s takým skoro unplugged vystúpením, s perkusiami namiesto bicích. A veľmi som sa tešila, že to ľudia prijali aj napriek tomu, že nás nepoznali.

.nazdávaš sa, že pesničky z nového albumu sa budú hrať aj v rádiách?
Robila som síce promo rozhovory aj v niekoľkých komerčných rádiách, no nemám žiadne ilúzie. Je mi jasné, že sa nezmestím do ich formátu. Máme však zopár spriatelených rádií (Slovenský rozhlas, Lumen, Rádio Prešov, Rádio Max a ďalšie regionálne rádiá), kde sa moje pesničky hádam objavia. Okrem toho sa spolieham hlavne na koncerty. Nazdávam sa, že ak niekoho osloví naša hudba, tak najväčšia šancu presvedčiť ho, že si má kúpiť cédečko, je práve tam. Sama som si neraz kúpila hudbu po koncerte, ktorý ma nadchol – napríklad po vystúpení Dana Heribana. Či už sa tá hudba dostane k ľuďom cez cédečko, alebo cez internet, je podľa mňa v zásade jedno – hlavne, že si ju nájdu tí, ktorí o ňu stoja.

.nebojíš sa, že zmenou vydavateľstva sa zmení aj tvoje publikum na koncertoch?
Ja sa nebojím, ja v to dúfam! (smiech.) To publikum sa začalo meniť už pred takými dvoma rokmi – už na nás nechodili len deti a diváci televízie, ktorí si ma pamätali zo Superstar. Zámerne sme hrali len v menších kluboch a na niekoľkých folkových festivaloch, napríklad v Turzovke alebo na Fest Dobré Bohunice. V lete si nás zavolali hrať do Popradu na námestie, ale pre zlé počasie sa koncert presunul do domu kultúry. Vtedy som sa bála, či vôbec niekto príde. Nakoniec bolo plno, po koncerte za mnou prišlo zopár ľudí, s tým, že sú príjemne prekvapení, akú hudbu robím a že majú pocit, že sa som sa konečne hudobne našla. Myslím si teda, že toto je správna cesta a mienim v nej pokračovať…

---

Katarína Koščová
Narodila sa v roku 1982 v Prešove, vyštudovala Filozofickú fakultu Prešovskej univerzity, odbor filozofia-estetika. Po víťazstve v súťaži Slovensko hľadá Superstar (porazila vtedy vo finále Martinu Šindlerovú), vydala v roku 2005 u firmy Sony/BMG album Ešte sa nepoznáme, na ktorom pre ňu písali piesne najatí skladatelia a textári (Graus, Kachút, Bič, Ďurica a iní). Nasledujúci album s názvom Naboso pre ňu v r. 2006 produkoval a časť hudby napísal Martin Husovský, líder prešovskej skupiny Komajota, objavili sa tu po prvýkrát texty Michala Baláža i Katkine vlastné pesničky. Najnovšie CD, ktoré zhudobnila a spoluprodukovala Katarína s klávesistom Danielom Špinerom, obsahuje texty Jána Štrassera, Michala Baláža, Silvie Kaščákovej a vlastné a vyšlo v marci 2009 v nezávislom vydavateľstve Slnko Records.

zdroj: http://tyzden.sk/sk/kultura/cesta_k_sebe.php

Juraj Cagáň pre Hudba.sk

Košická alternatívna formácia Kolowrat, ktorá pôsobí na našej hudobnej scéne už od roku 1999, vydáva dnes vo vydavateľstve Slnko records nový album ‘Slnko je vo veži’, ktorým sa pokúsi nadviazať na úspešný a kritikmi kladne hodnotený debut ‘Vrany sa vracajú’. Zajtrajším koncertom v prešovskej Christianii sa zároveň začína spoločné turné kapiel Kolowrat a Lublau, na ktorom obe skupiny predstavia svoje nové albumy.

O kapele, novom albume, pripravovanom turné a aj mnohom inom sme sa porozprávali s lídrom, textárom a spevákom Kolowratu Rasťom Rusnákom.

Akým spôsobom sa vyprofilovala súčasná zostava Kolowratu?

Peťo Lorko (gitara), Igor Holéczy (basa) a ja sme v kapele od začiatku. Akordeonista Bohuš Macek nastúpil po tom, čo z kapely odišla huslistka Dáša Bratková. Dáša vtedy skončila školu a jej život sa ubral iným smerom, no na prvom albume ešte prišla dohrať svoje party. Zuzka Ďurčeková za bicími nahradila Blonda, keďže ten musel po prvom albume na dlhší čas odísť kvôli práci. Gitarista Pajky (Robo Rímsky) nastúpil len teraz na jeseň, keď nám na pár koncertov vypadol Bohuš. Bolo to mienené ako záskok, ale Pajky perfektne zapadol a šiel s nami do nahrávania druhého albumu už ako plnohodnotný člen.

Debutový album ‘Vrany sa vracajú’ vyšiel až po siedmych rokoch existencie kapely. Čo všetko albumu predchádzalo?

Prvé roky to boli klasické detské choroby - formovanie zostavy, skúšanie a váhanie, či s tým už vyjsť von alebo ešte počkať. Nasledovali prvé demá s veľkým očakávaním a následným sklamaním z odozvy. (smiech) Neskôr prišlo živé hranie a hľadanie koncertnej dvojičky, prvé recenzky a pár pozitívnych ohlasov v printových médiách a prekvapenie, že si o nás niekto môže myslieť to isté, čo my (smiech).

Kapela sa postupne formovala, čo vyvrcholilo našim smerovaním k Slnku. Naše posledné demo, ktoré sa stalo základom pre debutový album, sme už poslali iba Šine a dúfali, že povie áno. A stalo sa.

Má hudba, akú hráte dostatočné zázemie, či už v Košiciach alebo na Slovensku? Je dostatok možností na koncertovanie?

Neviem, či to dokážem posúdiť. Povedať jednoducho, že to nie je žiadna sláva by mohlo rovnako dobre vypovedať o stave kultúry na Slovensku, ale i o našej kvalite, či nekvalite. Určite ešte nepatríme ku kapelám, ktoré sú zárukou nabitého klubu. A keďže sa všetko prepočítava na peniaze, má to vplyv i na počet koncertov. Ale možnosti na hranie určite sú.

A čo publikum?

Ľudia, tí sú nevyspytateľní. Niekedy ich príde dosť, niekedy menej a my nedokážeme postihnúť žiadny racionálny dôvod, prečo je to tak.

Akým spôsobom vznikajú skladby? Sú zhudobnením Tvojich textov, píšeš slová k hudobnému motívu alebo to všetko vzniká spontánne na skúšobni?

Väčšinou je text najprv a hudba vzniká tak popri ňom alebo až následne. Ale stáva sa i to, že text vzniká na už hotový hudobný motív. Keď sú nejaké nápady, väčšinou si na ne sadneme s Peťom a spolu ich dokončíme. Kapela im následne dá tú svoju konečnú pečať. Uvidíme, ako to bude do budúcna. S príchodom Pajkyho dostáva kopec procesov v kapele novú tvár, čo je veľmi dobre. Možno sa zmení i náš prístup k skladaniu piesní.

V relácii Ladí neladí ste vystúpili s brnenskými Květmi, s ktorými ste vytvorili zaujímavú dvojicu. Neláka Vás vytvoriť koncertnú dvojičku s nejakou kapelou?

Vždy sme mali snahu nájsť si takú spriaznenú kapelu na spoločné hranie. Med, Živé Kvety, Duben v Pešti, Posledné decembrové dni…, všetko vydarené pokusy čo sa týka kapely, ale žiadna dlhodobá koncertná spolupráca nikdy nenastala. Myslím, že to ani nemôže normálne fungovať, pokiaľ sú tie kapely každá z iného mesta. A čím sú vzdialenosti väčšie, tým je spoločné hranie vždy náročnejšie na čas a peniaze, koncerty sa ťažšie dohadujú. Každá kapela ide v prvom rade sama za seba a svojou cestou. Niekedy sa tie cesty pretnú a ak sa to podarí a nás to obohatí, sme za to veľmi vďační. Ale aby som odpovedal na otázku, už takú dvojičku nehľadáme. Ak to príde samo, uvidíme…

1. apríla vychádza druhý album ‘Slnko je vo veži’. Kde ste ho nahrávali, ako dlho a kto všetko na ňom spolupracoval?

Nahrávali sme ho prvý januárový týždeň v Prahe, v štúdiu Jámor Ondřeje Ježka. Spolu s Ondřejom na nás „dozeral“ ešte Dano Salontay z Longitalu. Okrem toho, že sa obaja na albume producentsky podieľajú, každý i hosťuje v jednej z piesní. Album sa potom mixoval po zvyšok januára.

Fungujete už od roku 1999 a máte na konte dva albumy. Je to veľa alebo málo?

Keď to človek vníma tak, že je to jedna dekáda existencie, zdá sa to byť málo. Ale keď pominiem prvé roky formovania sa, zdá sa mi to v poriadku. Náš prvý album prišiel v dobe, ktorú sme vtedy vnímali ako „najvyšší čas“. Dnes viem, že prišiel tak akurát, keď sme naň boli pripravení. Ani s druhým albumom sme sa neponáhľali. Ale teraz sa vezieme na šťastnej vlne, pretože cítime, že sme ponúkli to najlepšie, čo v nás v tejto chvíli je.

Zajtrajším koncertom v prešovskej Christianii začína Vaše turné s kapelou Lublau, na ktorom spropagujete svoje nové albumy. Je to po prvýkrát, čo podniknete takúto rozsiahlu šnúru po Slovensku?

Áno, desať koncertov v priebehu dvoch mesiacov sme ešte nehrali. Dá sa povedať, že s Lublau ideme každý svoje turné, ktoré sa na siedmich koncertoch prelína a zvyšok si ideme po svojom. Krstiť album budeme v bratislavskom Randale 23.apríla a hosťom budú Hvozd a verím, že svoj part si príde odohrať i Dano Salontay.

Čo od tohto turné očakávaš?

Ja hlavne dúfam, že odohráme dobré koncerty z ktorých nám zostane dobrý pocit a že pomôžeme dostať náš nový album viac medzi ľudí.

Kam siahajú ambície Kolowratu?

Nemáme žiadny jasný plán. Existuje len tá ťažko pomenovateľná túžba po spätnej väzbe, akú má asi každý, čo niečo tvorí a verejne prezentuje. Ja sám si želám, aby nám tá šťastná vlna vydržala čo najdlhšie a stihla sa i pretaviť do tvorivej energie. Dúfam, že sa nám podarí ďalej skladať piesne, na ktoré budeme hrdí a hrať koncerty, na ktorých nám odozva publika dá ten potrebný boxer do pleca so slovami „hej kámo, robíš to dobre.

http://www.hudba.sk/rozhovory/2009-04-01-rasto-rusnak-kolowrat-citime-ze-sme-ponukli-to-najlepsie-co-v-nas-v-tejto-chvil

Rozhovor pre .týždeň urobili .juraj Kušnierik, .vladimír Potančok

Ján Boleslav Kladivo, držiteľ ceny kritikov Radio_head Award za album Rozhľadňa, je prešedivený vysoký muž medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou, ktorý vôbec nevyzerá na hrdinu šoubiznisu. Keď rozpráva o práci zvukára i o svojej muzike, nezabudne na konci zdôrazniť, že najdôležitejšou súčasťou hudby je ticho.
Tichým hlasom nám odpovedal na niekoľko otázok, ktoré by mali nezainteresovaným priblížiť hudobníka, zasluhujúceho si širšie uznanie. Jeho tvorba, či už pesničková alebo experimentálno-elektronická, je totiž v kontexte slovenskej hudobnej scény jedinečná a nezaraditeľná. Kladivova hudba stojí mimo obvyklých prúdov – voľne ukotvená v priestore medzi analógovým a digitálnym svetom, medzi mystikou a technikou, medzi popom a klasikou, medzi zázrakom a každodennou rutinou, trpezlivo a pokorne čaká na svojho poslucháča. A hoci jej autor pôsobí dojmom plachého introverta, priznáva sa, že spätná väzba ho teší, „lebo keď niečo človek robí, tak je dobré, keď to aj pre niekoho robí.“

.prečo si si vybral takýto zvláštny pseudonym?
Môj dedko bol klampiar. Mal dielňu, ktorá nebola odhlučnená, takže onedlho prišiel úplne o sluch. Ja som s ním občas bol a pozeral som ako kladivom tvaruje plech. Vtedy som ešte nevedel, že to, čo počúvam, je vlastne elektroakustická hudba.

.akú hudbu si mal rád v puberte?
S hudbou som začínal ako gymnazista – hrával som u nás na dedine veci ako Deep Purple alebo Neila Younga. Spravil som si booster na gitaru, mal som bubeníka a basgitaristu a skúšali sme to na bigbiťáckej aparatúre v Osvetovej besede v Hornej Strede, odkiaľ pochádzam. Pre nás to znamenalo splnený sen. Na dedinách a v malých mestách bolo v tom čase prakticky nemožné založiť si kapelu a len tak hrať. Odohrali sme iba jeden koncert v kulturáku, ani to vlastne nebol regulárny koncert, ale skôr verejná skúška a ešte navyše bez ohlásenia.

.ako si sa dostal v tom čase k takýmto hudobným vzorom?
Z dvoch zdrojov. Jedným bolo televízne vysielanie rakúskej stanice ORF 2 s názvom Ohne Maulkorb (Bez náhubku), kde som videl napríklad koncert Neila Younga. Vlastne som nevedel, kto to je, len sa mi to páčilo, tak som si to nahral (bola to pesnička Like A Hurricane) a hovoril som si, že to je super. Páčilo sa mi toho viac, napríklad aj Police alebo Queen. Najviac som však počúval rakúsku rozhlasovú stanicu Ö3, kde som raz zachytil aj Plastic People of Universe.

.plastici na Ö3?
Áno, bolo to tak. Na Ö3 hrali niekedy v roku 1976 alebo 1977 Pašie a ja som bol veľmi prekvapený, že z Ö3 počujem češtinu. Dovtedy som nikdy ich nahrávky nepočul. To bol pre mňa zážitok, lebo to nebola klasická pesničková forma, ale niečo kontemplatívne, na pomedzí vážnej hudby. Mal som šťastie, že sme doma mali rádio s tzv. západnou normou, ktoré chytalo aj rakúske stanice a stanica Ö3 sa dala chytiť ešte aj v Hornej Strede.

.potom si sa dostal na vysokú školu do Bratislavy. Prečo si si vybral práve elektrotechniku?
Na gymnáziu nás odrádzali od štúdia na humanitných smeroch, že sa tam nemáme šancu dostať. Chcel som robiť niečo s hudbou a tak som si vybral štúdium zvukovej a obrazovej techniky, ale to sa bralo až vo štvrtom-piatom ročníku a začínalo sa všeobecným smerom rádioelektronika.

.vtedy si začal namiesto rokenrolu hrať folk.
Keď som prišiel do Bratislavy, to najzaujímavejšie, čo sa tu v tom čase hralo, bol folk. Oslovil ma hlavne textami, lebo už od gymnázia som mal vzťah k poézii a folk sa mi jednoducho zdal zaujímavejší než rock. Mne sa slovenský rock nepáčil, bol na mňa príliš optimistický. V Prahe to bolo zaujímavejšie, ale k nám vo forme živých koncertov sa tá hudba dostávala len sporadicky. Napríklad taký Precedens, Garáž, Dybbuk - tzv. nová vlna - mi utkveli v pamäti ako vynikajúce kapely. Naživo však k nám prichádzali folkové hviezdy. Videl som Oldřicha Janotu, Vladimíra Mertu, ktorí boli kompozične a poeticky vyzretí a presvedčiví. Spravil som si vlastnú skupinu, ktorá sa volala Vykopávky. Boli to vlastne tri-štyri vokály a dve gitary, niečo na spôsob Spirituál kvintetu. Vykopávky neboli žiadna oficiálna kapela, neabsolvovali sme ani prehrávky, iba zopár koncertov po študentských internátoch. Bolo to niečo čím som skutočne žil, pretože škola ma nebavila.

.ty si sa potom živil ako zvukový majster v rozhlase. Takže by sa dalo povedať, že tvoje očakávania pred štúdiom vysokej školy sa naplnili?
Na vysokej škole sme sa praktické veci o zvuku neučili. V podstate som sa to naučil až v rozhlase a musel som sa to učiť sám. Vtedy, keď prišiel človek do rozhlasu za zvukovým majstrom, ten mal snahu nikomu nič neprezradiť, aby raz niekto náhodou nezaujal jeho miesto. Ale postupom času sa tam už našli aj zvukári, ktorí so mnou komunikovali a ktorí nemali problém vravieť o tajoch remesla.

.Čo je to za tajomstvo, ktoré ten starší zvukár nechce prezradiť mladšiemu?
Poviem to na príklade – keď je v štúdiu džezový orchester, tak výsledný zvuk závisí od toho, aký mikrofón sa dáva k jednotlivým nástrojom, ako ďaleko sa dáva, medzi čo sa dajú paravány, ako sa nastavujú korekcie a ako je to celé zmixované. Je to celá veda. Starší kolegovia vedeli rôzne finty, na vytvorenie dobrého zvuku však neexistuje nijaký jednotný recept. Každý zvuk, každý orchester, každý hudobný nástroj, dokonca i každá pieseň má v sebe vždy niečo špecifické, k čomu musíš nájsť kľúč. Samozrejme, že existujú univerzálne pravidlá, ale vždy sa snažíš nájsť ducha tej hudby. Keď sa ti to podarí, tak sa hudba vznáša, a keď nie, tak je z toho len zvuková masa.

.akú hudbu si v rozhlase nahrával?
V rozhlase som robil od roku 1989 a robili sme všetko – od ľudovej hudby, cez rock, džez až po klasiku. Tú som robil menej, lebo to bola lukratívnejšia záležitosť. Nahrávalo sa najmä pre Heymanna, zakladateľa firmy Naxos Records. Tento vydavateľ podchytil mnohé kvalitné východoeurópske symfonické orchestre a výhodne s nimi nahrával klasiku. To bol dobre platený džob, ku ktorému sa bolo ťažko dostať. Robil som nahrávky s rozhlasovým Tanečným orchestrom Slovenského rozhlasu, sekundoval som aj pri nejakej platni Richarda Müllera. Pekné zážitky mám z nahrávania so Šebanovcami v roku 1993 alebo 1994, pamätám si, aké to bolo prekvapenie, keď s ním prišiel Marcel Buntaj, a zrazu bicie zneli super aj bez špeciálneho nastavovania.

.robil si aj v Experimentálnom štúdiu Slovenského rozhlasu. Bola to tvorivejšia práca ako nahrávať rockové kapely?
Päť rokov som nahrával v rôznych štúdiách Slovenského rozhlasu a od roku 1995 do 2005 som pracoval v Experimentálnom štúdiu, ktoré sa preslávilo hlavne v 60. a 70. rokoch, keď tam nahrávali rôzni skladatelia, ako napríklad Jozef Malovec, Ladislav Kupkovič, Peter Kolman… Mnohí z nich neskôr emigrovali. Keď som tam nastúpil ja, robili sa hlavne rozhlasové hry na veľmi vysokej technickej i tvorivej úrovni. Ja som robil s niektorými skladateľmi experimentálne skladby, ale po príchode lacných počítačov sa väčšina stiahla domov.

.čím bolo Experimentálne štúdio zvláštne?
My sme síce nemohli ponúknuť lepšiu technológiu, ale mohli sme ponúknuť komunikáciu a skúsenosti. Málo ľudí to však využilo. Spolupracoval som napríklad s Milošom Betkom, ktorý spravil vydarenú experimentálnu skladbu Personal Relations. Robil som aj s Mirom Bázlikom skladbu Faustovo vykúpenie. Miro spracoval Bachove témy z Dobre temperovaného klavíra v špeciálnych sekvenciách, časových posunoch a s rôznymi farbami zvukov. Hrali sme to naživo v nitrianskej synagóge – to bolo šialené, čo sa tam dialo, podľa mňa tam musel prebudiť všetkých duchov. Filmy s priestorovým zvukom sú proti tomu len odvar – predstav si, že okolo teba behá jedna melódia, oproti nej beží druhá, idú cez teba vlny rôznych tokov… Okrem toho som robil ako technik pravidelnú reláciu o experimentálnej hudbe Ex Tempore.

.na konci 90. rokov si robil pesničky, potom si mal obdobie zvukovo-experimentálne a potom si sa znova vrátil k piesni. Prečo ten oblúk?
Moja prvá platňa Nahá sa často hrala okolo roku 1995 v Rádiu Ragtime. Ďalšia pesničková platňa Il ballo delle civette vyšla v roku 1999, bolo to v čase, keď vrcholila vlna techna a navyše Rádio Ragtime zaniklo. Táto platňa si však našla odozvu u redaktorov rádia Devín a Rock FM. V roku 2002 som vydal päťpesničkové EP pre vznikajúci label Slnko Records a potom som robil iba experimentálne skladby. Mňa vždy zaujímala aj abstraktná hudba, nielen pesničková výpoveď. Po prvých pokusoch s elektroakustickou hudbou sa mi podarilo nájsť mód, v ktorom som sa mohol dostať kompozíciou k pocitom, ktoré sa neviažu na bežnú emočnú pamäť. To je to, čo ma na tomto type hudby fascinuje dodnes. V čase, keď som začal robiť prvé experimentálne skladby, upadal záujem o pesničku a vrcholil záujem o elektronickú tanečnú hudobnú scénu. Mal som pocit, že robiť pesničky s textami je staromódne a že sa všetci potrebujú dostať do nejakého tranzu. Až v roku 2007 som nahral Rozhľadňu. Zdalo sa mi totiž, že sa vracajú časy, keď sú ľudia ochotní počúvať aj čosi poetické a krehké.

.tvoja hudba pôsobí upokojujúco, často hovoríš o meditácii…
S meditáciou nemám skúsenosti v ezoterickom zmysle. Skôr ide o stav, kedy sa počas bdelosti oddeľuje vedomie od všednosti a začne rozprávať o iných veciach. Existuje presah mysle nad okolnosťami - no a vtedy môžu prichádzať texty, či básne…

.čo pri skladaní tvojich piesní vzniká skôr – text alebo hudba?
Začínam častejšie textami a niektoré prídu rýchlo – tie texty už obsahujú nejakú melodiku a rytmiku. Ale niekedy sa mi stane, že text robím veľmi dlho. Na Rozhľadni som napríklad text pesničky Roadmovie, robil asi mesiac, lebo stále sa mi nepozdával a zakaždým som niečo na ňom opravoval. Človek vždy balansuje medzi tým, aby nebol príliš básnický, ani príliš banálny. Hudba prichádza za slovami, v ktorých akoby už bola zakódovaná a ja mám nájsť k nej kľúč.

.odkiaľ sa u teba berú texty, či názvy piesní v taliančine a latinčine?
K Taliansku mám vrelý vzťah, pretože je to krajina, z ktorej pochádza silná piesňová tradícia. V Taliansku vie väčšina ľudí spievať. A čisto, nehanbia sa - je to pre nich prirodzený prejav života. Teším sa aj zo starej vokálnej polyfónnej hudby, ktorá sa spievala v latinčine – pre mňa je to stále jazyk, ktorý nesie v sebe melodickú dôstojnosť a vznešenosť.

.aký je pre teba rozdiel medzi živým a štúdiovým hraním?
Štúdio s naozajstným klavírom dnes stojí veľké peniaze. Keďže si to nemôžem dovoliť, na Rozhľadni som nepoužil klasický drevený klavír, ako sa na prvé počutie môže zdať. Hrám na dynamickej klávesnici s pedálmi a zvuk nástroja si vyberám zo zvukovej banky. Klavírne sample sú dnes také verné, že si môžem vybrať starý klavír, ktorému vŕzgajú klapky a počuť zošliapnutie pedálu. Dnes sú preč niekdajšie spory o analógový či digitálny zvuk, ide len o to, či zvuk je presvedčivý, či výsledok má náladu alebo nie. Keď robím nahrávku, musím si dať hlavne pozor, aby som splnil určité kritériá – aby to nebolo smiešne, trápne, aby tam neboli intonačné a rytmické chyby, čiže musím rátať s tým, že každý človek si to môže posunúť dozadu, či vypočuť viackrát. A keďže mám skúsenosť zvukového majstra, vidím miesta, ktoré treba opraviť. Na javisku však hrám len na živom klavíri. Živý klavír umožňuje dialóg. Každý nástroj, tak ako človek, má svojho ducha, a keď ľudský duch začne s tým nástrojom komunikovať, vtedy sa dostáva do tvorivého stavu. Keď k tejto komunikácii v reálnom čase nedôjde, tak ma to nebaví a je to o ničom…. Ale keď sa mi to podarí, tak vtedy sa ľudia v hľadisku zrazu prestávajú rozprávať.

.akú hudbu počúvaš v poslednom období?
Teraz napríklad nový album Antony and the Johnsons, ktorý sa volá The Crying Light, ale veľmi mám rád Bjork, to je pre mňa „number one“. To je absolútne nedostihnuteľný vzor. Ona ma vždy prekvapí. Kráča stredoprúdovým popom a hýri pri tom autentickou invenciou a nápadmi.

.za svoj album Rozhľadňa si dostal Radio_head Award. Potešilo ťa to?
Keď som spravil Rozhľadňu, tak som zistil, že sa ľuďom páči. Stretávali ma známi a zrazu som počul chvály z rôznych strán. A tak som si hovoril, aha, asi sa to vydarilo. Ocenenie kritikov ma, samozrejme, veľmi potešilo. Táto súťaž má opodstatnenie, pretože veľa kvalitných vecí v našej kultúre je opomínaných a podceňovaných. Zviditeľnenie tvorcov nemainstreamovej kultúry môže obohatiť a inšpirovať mnohých ľudí, ktorý o povahe a podstate tejto tvorby nevedeli.

.čo by si urobil, keby zrazu tvoje piesne začali hrať na rádiu Jemné melódie?
Moje hebké a nežné melódie… (smiech) Čo by som vtedy urobil? Uvaril by som si kávu a pozeral sa z okna na naše melancholické sídlisko – čo má dnes nové. Díval by som sa, kam majú dnes všetci vlastne namierené.

Zdroj: http://tyzden.sk/sk/kultura/hlavne_je_ticho.php?searchstring=