Slnko Blog

Henrieta Ďurovová, http://zivot.lesk.cas.sk, 20. 4. 2010

Longital vznikol v roku 2004 v  Bratislave zo známej,  no personálne premenlivej skupiny Dlhé Diely.  Pesničkári  a výborní muzikanti Daniel Salontay a Shina,  vďaka ktorým sa slovenská hudba dostala až pod kožu zahraničného publika.

O vás dvoch je známe, že tvoríte pár aj v súkromí. Aký je spoločný život dvoch umelecky spriaznených duší, dá sa skĺbiť súkromie s hudbou?

Shi: Nevidím v tom problém, ideme jedným smerom a tak sa to nejako ukladá. Byť spolu 24 hodín denne nie je problém, pokiaľ netrváš na nejakých svojich egoistických požiadavkách ako má presne tvoj svet vyzerať a nechceš svojho partnera zmeniť na svoj obraz.

Da: Je to stále príjemné, inšpirujúce a … praktické. Každý z nás sa snaží vyvíjať a tým sa navzájom obohacujeme. A aj dopĺňame. Napríklad Shina veľa číta a ja veľa hrám, Shina super lyžuje a varí a ja vraj perfektne umývam riady

Zaujímavá je vaša  životná filozofia, že sa človek nemá rozbíjať na drobné, ale skôr sa zamerať na jeden cieľ, ktorý sa naplní. Tým vaším  je hudba? Ako ste sa k nej dostali?

Shi: Od malička som spievala, v škôlke som za to dostávala lízatka. Potom som pokračovala v ĽŠU hrou na klavír a trochu aj spevom, do  svojich štrnástich rokov. Tam niekde prišiel zlom, nechcelo sa mi už hrať všetky tie skladby, ktoré boli v škole povinné, tak som  odtiaľ odišla.  Začala som si brnkať na gitaru, čo mi však veľmi nešlo, ale začali ku mne „prichádzať“ pesničky a to bolo niečo. Objavila som nový svet, niečo, akoby sa  vyjadrovalo cezo mňa…  toto je celkom dobrý popis toho pocitu

. Chodia k tebe slová a melódie a ty sa ich snažíš zachytiť, tak aby sa nestratili. No a potom začneš mať pocit, že by si to všetko chcela ukázať - zahrať niekomu ďalšiemu.

Da: Ja som sa v hudbe našiel, keď som mal asi trinásť rokov, ale dlho mi trvalo, kým som si to pripustil, a seba aj okolie presvedčil, že to má zmysel, že to niekam povedie. Trvalo to aj dvadsať rokov a s tým rozbíjaním na drobné, s tým rozlievaním sa na veľa strán, úplne súhlasím. Shina mi raz na tú tému povedala “máš len jednu vodu”, máme o tom aj pesničku.

Ste považovaní za pesničkárov, teraz experimentujete, vo „Výprave“ ste  sa hľadali, v „ Glorii“ našli?

Shi: My sme vždy pesničkári boli aj zostali. „Výprava“ je pesničkový album, akurát trochu v neobvyklom oblečení. Skladby sú dlhšie, ale nie preto, že by sme to boli vtedy tak chceli. Skrátka sa tak vyvinuli a my sme zistili, že sa z nich nedá nič vypustiť, že všetky tie zvuky, melódie, vyhrávky, sóla, ktoré sú okolo obsahu - slôh a refrénov, tam musia byť, aby bol odkaz správne odovzdaný. A tak to bolo aj pri „Glórii“. Veľmi presne sme cítili, kedy to ešte nie je ono a kedy to zapadlo, a nechce to už nič viac.

Da: Pesnička je kráľovná a vo chvíli, keď ju tvoríme, alebo hráme na koncerte, neexistuje nič dôležitejšie než jej slúžiť.

Ako sa vám podarilo osloviť zahraničné publikum, spievate po  slovensky…

Shi: Majú snáď anglické a americké skupiny problém osloviť naše publikum? Myslím, že Slováci ako väčšina im nerozumejú aj tak ani slovo a aj tak ich denno-denne počúvajú z rádií a milujú. Dokonca ani mladí ľudia, ktorí sa po anglicky učia, väčšinou nevedia o čom presne tie pesničky sú - doslova. Česť výnimkám. Takže takto to funguje aj opačným smerom. Obsah sa prenáša emóciami, ktoré vznikajú pri hraní hudby a dokonca som čítala o nejakom vedeckom experimente, keď vedci vzali vzorku západných hitov, zobrali ich na nejaké odľahlé miesto, myslím v Afrike, a počúvajúci domorodci vôbec nemali problém presne označiť emócie, ktoré pesničky vyvolali, bez slov. Tým ale nechcem povedať, že samotné slová nie sú dôležité, napríklad pre mňa sú veľmi dôležité povznášajúce piesne, lebo tie ťa naozaj povznesú, na rozdiel od depresívnych, tie ťa skrátka stiahnu dole. Zdola hore sa dostáva pomerne ťažko:-)

Da: Ako sa nám podarilo osloviť zahraničné publikum? V Anglicku, Írsku a USA po anglicky, v Čechách po slovensky, vo Francúzsku po francúzsky, v Poľsku po poľsky, v Maďarsku po maďarsky, vo Fínsku po fínsky, v Rusku po rusky, v Taliansku po taliansky… Pesničky sú v slovenčine, ale ako každý správny cestovateľ  vie, je dobré sa prihovoriť v miestnom jazyku, to otvára srdce a niekedy aj rozosmieva. Takže medzi pesničkami sa diváci v zahraničí dozvedia niečo o ich obsahu alebo o okolnostiach ako vznikli, stručne a náznakovo.

V “čom” sa cítite v zahraničí viac doma ako doma?

Shi: Mne sa páči, že poslucháči tú našu hudbu vnímajú čisto, bez akýchkoľvek zaradení. Nevedia o nás nič a tak je to čistá hudba, ktorá prúdi do uší nezaťažených nejakými názormi z novín, časopisov, alebo napríklad absenciou hudby v komerčných rádiách. U nás si ľudia, podľa mňa, často myslia, že keď to nepočuli v rádiu, ktoré im hrá od rána do večera alebo v televízii, tak to nemôže byť dobré. To znamená, že odpoja srdce, nevnímajú to ako hudbu, ale ako svetonázor  - pre hlavu.

Da: Po koncerte v zahraničí sa nám bežne stáva že ľudia prídu za nami, chcú CD a pýtajú sa, či sme doma slávni. A my sa len usmievame a vravíme si veľká sláva - poľná tráva. Vo Francúzsku sa cítim viac doma ako doma vďaka syru a vínu, v Poľsku vďaka chlebu z jednej krakovskej pekárne, v Amerike vďaka french toast s javorovým sirupom, v Maďarsku zatiaľ  ešte neviem prečo, ale tiež to asi bude súvisieť s jedlom :))) V marci sme absolvovali zatiaľ najdlhšie turné, mesiac sme jazdili po USA a vzápätí sme pokračovali v Taliansku. Som veľký domased, no v jednom momente som si uvedomil, že sa na tej veľkej ceste cítim ako doma, že nemám pocit, akoby mi niečo v živote unikalo na nejakom konkrétnom mieste, ktoré volám “doma”. Po návrate do Bratislavy tento pocit vyprchal, ale teraz viem, že v každom z nás je kus nomáda a už sa teším na ďalšie cesty

.

Dnes sa  domáce kluby boja nízkej návštevnosti a veľa akcií robia zadarmo, alebo za minimálne vstupné. Vy ste vraj proti tomu, vstupné považujete za „istotu“, že do klubu  prídu ľudia, ktorí skutočne si chcú hudbu  vypočuť…

Shi: No neviem, kde to presne začalo, ale keď som prvýkrát počula, že hudba by mala byť zadarmo, tak mi všetko nebolo jedno. Ok, ľudia si môžu vypočuť a stiahnuť na internete, čo chcú, lebo to tam je a nikto za to nepýta peniaze, takto sa to vyvinulo.  Viete si ale predstaviť, že by ste chodili celý mesiac do práce a potom by vám povedali na konci mesiaca, že nič nedostanete, lebo vaša práca je odteraz zadarmo? No a to hovorím len o jednom mesiaci, muzikanti robia na jednej platni aj niekoľko rokov, nehovoriac o peniazoch investovaných do vzdelania

, nástrojov, skúšobní, štúdia atď. Z tohto sa vyvinula situácia, že hudba na našom území zostáva amatérskou, doslova - málokto si môže dovoliť robiť ju ako zamestnanie.

Da: Neviem, či sme výnimka, ale určite nás teší, že ľudia našu hudbu potrebujú a uvedomujú si, že ak si kúpia

CD alebo lístok na koncert, dávajú tie peniaze vlastne nám. Organizátori koncertov a aj mnohé skupiny si myslia, že gestom “zadarmo” získajú tzv. “kritické množstvo” poslucháčov, ktoré im v budúcnosti zaručí návratnosť takejto investície. Možno to funguje, ale len krátkodobo a niekedy to vedie  do špirály - núti umelcov robiť stále väčšie gestá a hľadať silnejších sponzorov. Naša filozofia je pomalý ale stabilný rast, bez zbytočných výkyvov, pekne v závetrí - niečo ako zenová záhrada.

V čom spočíva podľa vás problém klubov a toho, že zívajú prázdnotou?  Spohodlneli ľudia, alebo vyhľadávajú skôr niečo výnimočné?

Shi: Ťažko povedať, asi ich tam nič neťahá, alebo sú “prejedení” hudby Toto ale nie je celkom tak: niekedy sú kluby plné a niekedy prázdne, akurát, že nikto nevie ako to urobiť, aby boli plné vždy, ani organizátori, ani muzikanti. Niekedy urobíš úplne všetko, a aj tak to nepomôže. No ale vždy ešte môžeš hrať pre vesmír. Dobré emócie - a aj zlé - sa nestrácajú.

Da: Kiná už začínajú byť plné a tak dúfam, že ľudia čoskoro objavia, že dostať dávku hudby od živého človeka na pódiu v malom klube nablízko je životne dôležitý zážitok :). Predstavte si, že ste unavení z práce alebo z nejakej životnej situácie a po necelých dvoch hodinách umenia odchádzate uvoľnení, s úplne iným pohľadom na to, čo považujeme za skutočnosť, na seba a na svoje zdanlivé problémy. Aj to dokáže umenie a preto ľudia v čase

krízy plnia kiná a koncertné sály.

Aký je váš názor celkovo na slovenskú, českú hudobnú

scénu?

Shi: Na našich územiach vzniká vynikajúca hudba, ktorá je podľa mňa porovnateľná s tou západnou, myslím teraz alternatívnu scénu. No ak  nie sú peniaze na to, aby to  muzikanti prežili tu, ako by bolo možné vôbec ich ešte vyviezť von? Všimli sme si, že napríklad severské štáty neuveriteľne investujú do svojej hudby, podporujú svojich muzikantov, vyvážajú ich na všetky možné festivaly, showcase, veľtrhy. Sú to počtom malé národy, ale za tie roky, čo sa tomu venujú, už niekoľkí z nich dosahujú svetovú  rozoznateľnosť. Myslím Island, Nórsko, Švédsko, Dánsko…

Da: Je malá a pritom veľmi bohatá, rozmanitá a je zázrak, že ju ešte vonku neobjavili. Stačí, aby sa to podarilo jednému a ten by potiahol zvyšok. V prípade Islandu to má na svedomí asi Bjork. Doslova stačí, ak sa napíše, že tento hráč na banjo je z Islandu, a klub je plný a organizátori festivalov chcú túto atrakciu mať v programe

. Zo Slovenska skúšala preraziť  von Janka Kirschner, vo veľkom a cez medzinárodné vydavateľstvo, a dúfam že v tom bude pokračovať. V malom, čiže nezávislou cestou postupujeme my, a určite existuje množstvo ďalších zaujímavých projektov, ktoré majú svoju odozvu v zahraničí. Len sa tomu u nás nevenuje toľko pozornosti a prostriedkov ako ľadovému hokeju.

Venujete sa aj vydavateľskej činnosti, pod hlavičkou Slnko records vychádzajú  zaujímavé a nekomerčné diela. Ako sa dá zvládnuť v dnešnej dobe vydavateľstvo?

Shi: Vydavateľstvo sa zvláda samo, v tejto chvíli už ho viac menej držím hore hlavne mentálne:-) Hlavnú prácu vykonáva distribútorka, ktorá sa stará, aby albumy boli v obchodoch a aby ich tí, čo si ich objednajú cez stránku dostali načas. Na mňa zostáva vyberať, čo vyjde, robím to čisto intuitívne, musím cítiť, že tá hudba má perspektívu, že ma oslovuje, že muzikanti sú sami šikovní, nepotrebujú produkovať a vodiť za ruku, v podstate sú schopní všetko si zariadiť sami

. Vydavateľstvo funguje už len ako taká brána, ktorou prejdú, keď sú na to pripravení. To im pomôže. Ale čo si myslím, že im pomôže najviac, je moja dôvera. Nie, že by som bola niekto špeciálny, ale muzikanti vedia, že je tu jeden človek, o ktorého sa môžu naozaj vždy oprieť, a že im absolútne verím. A to nie je málo, to je aj v obyčajnom živote zázrak.

Akým spôsobom získavate  prostriedky na podporu alternatívnej hudby?

Shi: Albumy vydávame s čiastočnou podporou Hudobného fondu a zo svojich vlastných peňazí.  Vydávame albumy, ktoré sú žánrovo veľmi odlišné, napr. nezaraditeľný Longital, punk-folkové Živé kvety

, elektropopový Noisecut, pesničkárov Soňu Horňákovú, Zuzku Homolovú, Franka Wintera, alternatívno-rockový Kolowrat a Lublau, divoký akustický súbor piesní a tancov Tu v dome…  A to nie sú všetci, na www.slnkorecords.sk sa dajú vypočuť ukážky zo všetkých albumov. Spoločným menovateľom je určite výpoveď: všetky albumy (okrem Wintera) sú po slovensky, na tom väčšinou trvám, lebo si myslím, že ľudia, ktorí vyrástli na Slovensku a žijú a spievajú na tomto území sa najautentickejšie vyjadria vo svojom rodnom jazyku a keď toto nezvládnu, ťažko budú presviedčať niekoho v zahraničí.

Teraz sa opäť chystáte do zahraničia, kedy budete hrať doma?

Shi: Hráme striedavo v zahraničí aj doma, bez prestávky. Tento rok sme urobili na jar pokusnú cestu do USA a ináč sa motáme v tomto našom stredoeurópskom priestore: Česko, Slovensko, Poľsko, Maďarsko…

Da: V lete nás čaká UK (Wales), koncerty v Čechách a na jeseň snáď aj Dánsko. Doma v obývačke si hráme takmer denne a čakáme na ponuky :).

Ako sa vám podarilo nahrať skladbu k českému filmu Hodinu nevíš ? Inak, je veľmi  pekná….

Shi: Skladba Modrý plyn bola nahratá už skôr na album Výprava. Tam ju našiel režisér Dan Svátek a veľmi ju v tom filme chcel mať za každú cenu, aj keď sa k zvyšnému soundtracku moc nehodila. Nakoniec skončila pod jedinou milostnou scénou vo filme a myslím, že je tam práve vhod, ako také nadýchnutie. Film je triler a tak v ňom väčšinu času dych zatajujete:-)

Ako správni muzikanti, aj vy pravdepodobne doma neustále skúšate. Susedom vaše hranie po večeroch neprekáža ?:)

Shi: Po večeroch neskúšame, to väčšinou hráme koncerty. Skúšame doobeda, keď sú všetci v práci, len psy nám tu do toho vyjú…

Da: Ale susedov máme veľmi fajn, len tie psy keby lepšie intonovali…:)

http://zivot.lesk.cas.sk/clanok/7370/rozhovor-na-ceste.html

Svetlo
BÁLIK: Niekedy pri skladaní pesničiek sa dá postupovať ako Mičurin. Spojíte dva rozdielne nápady dohromady. Keď sme nahrávali Zlaté časy, Tomáš nahral taký jam, kde Lucia spievala: „Až príde ráno nové májové…“ Mal som v zásobe jeden riff, s ktorým som nevedel pohnúť. Sedeli sme s Luciou u nej doma. Z riffu vznikol refrén a Filipáč, Luciin manžel si začal pospevovať: Ráno májové. A bolo to! Ha! Niekedy hovoríme Filipáčovi, že je Sony. Kto videl film Výstrely na Broadwayi, tak vie, o čom hovorím!
PIUSSI: Máme (ne)výhodu, že žijeme s Filipom v jednej izbe, a tak všetko, čo s Bálikom vymýšľame a všetky slová, ktoré ma napadnú idú aj cez neho. Najprv to prežíval tak intenzívne, že sa mu tie slová aj snívali. Dúfam, že už sa upokojil. Niekedy si spievame novú pesničku, nové slová spolu a to je už čo povedať, ešte ich nepočul zvyšok kapely a my ideme unisono jak dvaja rapperi! Keď začal Filip ten popevok „až príde ráno nové májové“ spievať do akordov Svetla, Bálik už mal gitaru na pleci, zbalený, len tak zastal, zafrflal popod nos, vrátil sa, usadil, vybral gitaru a bolo. Sony to zrežíroval!

Spúšť
BÁLIK: To je vlastne jediná pesnička na albume, ktorá je úplne nová. Všetky ostatné vznikli z rôznych nápadov, ktoré sme pri Zlatých časoch nedokončili. A nakoniec dala meno celej nahrávke. Milujem ju…láska na prvý pohľad, pretože vznikla z ničoho za necelú hodinu.
PIUSSI: To, že pesnička vznikne takto, je akési vznietenie vlákien v našich hlavách. Je to veľká vec, je to inšpirácia. Sú za tým roky nášho spoločného hrania a schopnosti načúvať momentálnemu zažatiu lampy v hlave toho druhého a sledovať ho. Ísť za ním. Sme ako štvorruký klavirista v takej chvíli, ktorý vymýšľa za chodu! Ak si niekto myslí, že to je len tak, nech si to skúsi! Tí, čo nás podozrievajú z nejakého lacného kotenia pesničiek za posledné obdobie, sú na omyle. Ja myslím, že sme ako maliar, ktorý zrazu čosi zásadné povie pár ťahmi štetca. Je to požiar v hlavách! Niekedy ma až taká mierna triaška chytí, keď to takto príde. Nič nie je odfláknuté, je to sila. Mocná sila. Človek žije potom z tej pesničky pár dní. Nič nepotrebuje, len si ju hrať. Môže padať slota okolo.

Mesto
BÁLIK: Pocta New Yorku, hudobná pohľadnica. Téma a prvé slová vznikli na zvukovej skúške v New Yorku tesne pred koncertom. Boli to vlastne prvé tóny, ktoré sme tam zahrali. Pesnička bola na svete už pred Zlatými časmi, ale mala divný refrén, tak sme sa na ňu vykašlali. Niekedy potrebujete veci nechať odpočívať, odložiť ich niekam do kúta a nechať vykvasiť. Človek sa naučí zahadzovať nápady, keď sa s nimi nedá pohnúť, no niektoré sa vypýtajú späť do života, aj keď možno sú už v smetnom koši tesne pred vysypaním.
PIUSSI: Keď sme sa očarení vrátili z New Yorku, zahrali sme s Bálikom Filipovi refrén, ktorý bol po anglicky. Boli tam vymenované ulice a čísla blokov, kde sme bývali v New Yorku a motali sa. „Sony“ len prevrátil oči. Časom sme sa zas udomácnili v našich končinách a tiež nám to už prišlo divné, spievať po anglicky! Tú angličtinu u slovenských kapiel inak voláme „okrasná“. Ale z NYC sa človek musí vrátiť trochu uletený, to inak nejde.

Reálny život
BÁLIK: Whisky mi napísal vyčítavý mail z Indie, že prečo sme nedali Reálny život na Zlaté časy, ale my sme jej nevedeli nájsť flek. Nepasovala nám tam. Na Spúšti si ale pekne tróni.
Piussi: Pôvodne som mala predstavu, že to bude song songov - o živote ako takom, ohromný, so širokým záberom, ako sa len dá. Ale hneď to vhupslo do týchto konkrétnych koľají. Vletel mi tam tento príbeh. A už sa z neho nedalo von. Tak či tak – verím tomu, že pesnička povie to podstatné akoby „spoza slov“ a na tých konkrétnych slovách ani tak nezáleží. Sú to len karty, s ktorými hrá.

Pocit zbitých psov
BÁLIK: Určite najstaršia pesnička na albume. Spomínam si, že sme ju vymysleli ešte pred 12+1, v ten istý deň, keď sme zložili aj Stratení v hádkach. Bol to dosť plodný deň, nie? No zatiaľ čo Stratení v hádkach šli rovno na platňu, Psy sa stali neposedným dieťaťom, ktoré nie a nie skrotiť. Nahrávka pochádza zo sessions na Zlaté časy, Tomáš dokonca chcel, aby sme ju šupli na album, ale mal som pocit, že nemá na to. Napríklad refrén Ó, ó, ó mi pripadol ako zbor ochkajúcich mníchov bez šťavy. No Tomáš ju zázračne prebral k životu jedným zo svojich kúzelníckych trikov.
PIUSSI: Som rada, že sa pesnička zachránila. Bálik furt nad ňou krútil fúzami. Ja myslím, že to je naše pravé „eastern country“. Presne si pamätám, ten moment, keď som chodila po meste a nikde nikoho, len občasní kovboji postávali na zastávkach, nasratí, zamračení – dôverne známi spoluobčania. Akoby človek dostal studeným, mokrým vechťom, keď sa vám stretnú oči.

Zabudni
BÁLIK: Pôvodne sa volala Uspávanka. Tesne pred nahrávaním Zlatých časov sme boli v skúšobni a na konci skúšky Kubo začala hrať na zvláštnom zvuku dva akordy a Lucia začala spievať: „Spi, sladko spi..“. Doma som k tomu zložil refrén, no slová k nemu prišli až niekedy na jeseň. Len ticho som sa modli, aby ich Lucia vymyslela, bola by veľká škoda, keby nevznikla. “Ééé, Lucia vymyslela si už ten refrén?” to bola moja vtieravá otázka jesenných dní.
PIUSSI: Ja som čakala na moment. Zrazu prišiel - v trolejbuse. Zrak mi padol na Frešov billboard, ktorý mal celkom vyklované oči. Bolo to čosi také brutálne, akoby to vyklovali dáke vrany. Ľudia – vrany. To bol ten moment, keď zbadáš obraz a už vieš. Ale inak je tá pesnička ovplyvnená ohromne silnou knihou, ktorú som vtedy čítala: Ján Rozner: Sedem dní do pohrebu. Pri jej čítaní človek chodí našimi ulicami a nie je si vôbec istý, či tento pokoj, v ktorom žijeme nie je len veľmi dočasný.

Karavana mraků
BÁLIK: Krylov song sme hrali už v časoch Slobody. Keď sme ju dali na jednom koncerte v Pardubiciach, tak po vystúpení prišiel za mnou jeden chlapík a hovorí: “Ty vole, to je nejaká pesnička od Michala Tučného!?.” Neveriacky som na neho pozeral. Ty vole, to je Kryl! Teraz na mňa neveriacky pozeral on. Karavanu mraků som si zamiloval od prvého momentu, keď som ju ako tínedžer počul. Kryl ju hrá oveľa rýchlejšie, no naše aranžmá má bližšie k pesničkám amerických The Band, no zároveň je to eastern country music!
PIUSSI: Raz sme sedeli v Stoke a Maťko Lauko, ktorý v ten večer brigádoval za barom, púšťal iba Kryla. Dal na bar sviečky a oznámil, že je 21. Augusta, okupácia ruskými tankami, to znamená Krylovo výročie. A celý večer znel Kryl. To bol parádny večer! Keď sme s Bálikom počúvali Karavanu, pozeráme na seba a hovoríme si: Toto je najkrajšia pesnička! Úplne sme od dojatia nedýchali. Ja sa strašne teším, že sme tú pesničku nahrali takto – naživo, akoby bola zaznamenaná jej večná – krylovská krása a naša čaptavá – živokvetová krása naraz v čase. Je to nádhera. Milujem to, ako Bálik hrá sólo a Tomáš Sloboda mu slajdom odpovedá. Pre mňa je to taká radosť, ako keď ktosi zachytí reálnu skutočnosť vo filme. Je to kapela v čase.

Shina. Speváčka, textárka, hudobníčka. Zakladateľka a majiteľka vydavateľstva Slnko Records. Pri pohľade na ňu mám chuť parafrázovať Ivu Bittovú a napísať, že Shina je proste divná slečinka. V tom najlepšom slova zmysle. V jednej z piesní svojej kapely Longital spieva: Konečne si letel, tak ako si vždy chcel…Práve tento text mi vnukol nápad urobiť tento nie celkom tradičný rozhovor…

Nikdy si nebola známa a nikdy si nebola vplyvná… Slnko records a Longital. Dá sa povedať, že ty už známa a vplyvná si. Akou cestou si musela prejsť, kým si to dosiahla?

Ja si tak nepripadám, môžem kľudne po meste chodiť električkou aj peši a motať sa kde chcem a nikto nevie, kto som. Mohla by som sa natlačiť do televízie, ale nikoho nezaujíma, čo si myslím, našťastie. Ďalej je ten text ale oveľa zaujímavejší : tvoj hlas je pretkaný silou, čo doňho dáš, keď ju máš. A dostať sa k tej sile, to je práca. Nemyslím tým silný hlas, ale skôr to čo spieva Lucia Piussi: slabým hlasom povedz silné vety. Musíš sa k tým silným vetám dostať, dostať sa k poznaniu, ktoré je v tých vetách silné. Musíš sa prepracovať k tomu, že nech si akákoľvek, máš tu svoje presné miesto, na ktoré sa musíš postaviť a na tom mieste stáť, svoju rolu zahrať perfektne - aj keby to bol záporný charakter.

Kúsky všetkého bývalého sa dnes vo mne skladajú… Páliš za sebou mosty?

Nepálim, ale upratujem a to veľmi poctivo, nemôžem povedať, že som v minulosti nechala niečo nevyriešené. A to sa spája aj s materiálnymi vecami. Zistila som, že keď sa motám na mieste, neviem čo ďalej, je dobré vyhodiť pár starých vecí a urobiť miesto novým. Poupratovať byt, napríklad, ale poriadne. Zbaviť sa vecí už len preto, že jednoduchý život sa menej zamotáva. Kedysi som dostala dobrú radu: Peniaze treba míňať, aby mohli prísť ďalšie. Tak niečo v tomto zmysle, týka sa to aj všetkého ostatného. A keď raz uzavriem nejaký vzťah, nikdy sa k nemu nevraciam.

Zostal smútok, čo sa nedá zniesť… Čo ti pomáha, keď si smutná?

Už nebývam smutná, nejako ma to prešlo.

Konečne si letel, tak ako si vždy chcel… Tvoje túžby. Splnené i nesplnené.

Mala som veľkú túžbu dlhé roky dostať hudbu, čo mi hrala v hlave do tohto sveta. Keď sa mi to podarilo, bolo to pri pesničke Keď vták Peng, dobre si to pamätám, mala som pocit, že som všetko dosiahla. Taký pocit pokoja, trhnutie a ticho. Trvalo to ale iba chvíľu, zostalo vo mne ešte veľa rôznych ambícií a tie ma ženú ďalej, musím im slúžiť, kým sa ich nezbavím, už akýmkoľvek spôsobom, dosiahnutím, rozpustením. Musím sa im venovať, lebo v nich je energia pohybu, ten pohyb ťa privádza do situácií, ktoré musíš zažiť, vedie ťa k ľuďom, ktorých musíš stretnúť, musíte si splatiť navzájom účty…  To je práca, čo tu mám.

Dnes som loď osamelá…

Toto je pre mňa silná téma, Osamelosť cítim stále, ale nie takú, že by okolo mňa nikto nebol, alebo by som mala núdzu o ľudí. Skôr ten spôsob, akým sa pozerám na svet, je zvláštny a keď to začnem používať, vidím, ako sa ľudia bránia, ako to nechcú počuť. V tom sa cítim sama, čo sa týka živých ľudí okolo mňa, ale zase nachádzam množstvo spriaznených duší v knihách, napríklad ľudia, ktorí sú ďaleko alebo dávno mŕtvi, ale náš vzťah je stále živý. V drôtoch to šumí, svetielka blikajú, správy prichádzajú.

Na nič nečakáme, zbavení hraníc vyrazíme… Tvoje vlastné hranice. Kde sú? Podľa čoho/koho si ich určuješ?

Dlhé roky som sa cítila veľmi obmedzená a mávala som aj pocity nedostatočnosti, že nikdy nič poriadne neurobím, že nedôjdem ani tam, kde už iní boli. A to je taká blbosť, s týmto zápasí veľa ľudí. Neuvedomujú si, že si sami stanovujú ciele, sami stanovujú hranice, sami tvoria svoj život. Sami sa rozhodujú, že budú nešťastní a chudobní a potom naozaj sú. Dávajú si nízko latku a stále dokola ju preskakujú. Napríklad muzikanti. Obľúbená nízko položená latka je: tým sa neuživíš a ja musím živiť rodinu, nemôžem sa venovať hraniu. Toto sa ale nedá oklamať, každého to dobehne a to v rôznom veku,  všetko čo mali urobiť a neurobili, napríklad nevyužili svoj talent, ktorý im bol daný na rozvíjanie.

Ani slobodná, ani uväznená, vezmem si len to, čo mám vnútri… Čo máš vnútri?

„Vnútri” je všetko. Vonku vidíme len odraz toho, čo je vnútri. Keď chcem vedieť ako som na tom, pozriem sa okolo seba, akých ľudí stretám, do akých situácií sa dostávam, všetko čo potrebuješ vedieť máš takto stále so sebou.

Netrvám na tom, čo som trvala predtým, otváram všetky dvere, čo boli pre mňa zavreté… Zmeny v tvojom živote. Vítaš ich?

Určite, ja si ich plánujem a potom vyrábam. Zmeny aj tak nastanú, akurát, keď si  k nim otočená čelom, vidíš ich prichádzať, môžeš sa pripraviť a využiť ich. Keď cúvaš a nechceš vidieť, stále do niečoho narážaš a čuduješ sa, aké náhody a aké hrozné veci sa ti dejú. Sú hrozné len preto, lebo keď ich nevidíš a vrazíš do nich, ublížiš si, potom sa urazíš - prečo zase ja? - a nakoniec sa ľutuješ.

Tak dlho sme žili v predstavách… Naivita, dobrá alebo zlá vlastnosť? Si naivná?

Neviem či je to naivita, čo mám. Napríklad ľuďom naozaj dôverujem, všetkým, ale dávam si pozor. Nepestujem si predsudky a keď nejaký nájdem, snažím sa ho rozpustiť.

A teraz už vieme byť slobodní… Čo pre teba znamená sloboda?

Mať pre seba všetok svoj čas a naložiť s ním podľa toho ako chcem,potrebujem.

A keď si neveríš, ako by som ti mohla pomôcť… Boli chvíle, keď si o sebe pochybovala? Keď si neverila, že to, čo robíš má zmysel?

Pochybnosti sú potvory, je najvyššie umenie zbaviť sa ich úplne, pracujem na tom.

Keď srdce velí choď a hlava vraví stoj… K čomu sa prikláňaš ty?

Srdce vždy vie, kadiaľ vedie cesta, hlava mu väčšinou bráni pustiť sa ňou. Niekde som počula, že na ceste srdca sa nedá zablúdiť. Tak to je presné. Ak máš vzťah so svojim srdcom vyrovnaný (vyladený), stačí sa vždy spýtať: Idem správne? Odpoveď je vždy jasná, akurát málokto ju naozaj chce počuť a málokto sa podľa nej riadi. Hlava vyrába pochybnosti.Toto delenie je také zvláštne, lebo nikto naozaj neverí, že by v srdci mohlo niečo také byť ako rozhodovacie centrum, a ani sa to nemyslí doslova. Skôr je to niečo, čo by sme asi mohli nazvať myseľ, ktorá má svoju plusovú časť a mínusovú. Alebo dobrého a zlého. Alebo toho, čo ťahá hore a toho, čo láka dole. Tu hrá srdce vždy toho správňáka, ktorý vyhráva. Znamená to, že keď svoje rozhodnutia robíš podľa srdca, to, čo najviac chceš, po čom naozaj túžiš  naozaj dostaneš, s podmienkou, že sa pre to rozhodneš,venuješ tomu všetku svoju energiu, nenechávaš si zadné vrátka, a tak ďalej.

Anjel môj, vždy pri mne stoj, tíš ma, vezmi si môj nepokoj… V čo veríš?

Verím, že všetko, čo som zasiala, jedného dňa zožnem, či dobré alebo zlé, a budem sa s tým musieť zmieriť, nech to bude čokoľvek.

Je nám nadelené, na čo si pomyslíme… Ty a sila myšlienky.

Nuž toto sa všeobecne podceňuje. Myšlienky, to, na čo celé dni myslíme, to, čo celé dni hovoríme, to sa stáva našou realitou. Keby sme boli schopní aspoň jeden deň sledovať všetky svoje myšlienky a reakcie s odstupom, všetko sa o sebe dozvieme. A dozvieme sa aj všetko to, čo sa nám ešte len stane. A z textov spevákov, ktorí ich spievajú mnohým ľuďom sa dozvieme, čo sa udeje im. My speváci spievame svoje pesničky aj tisíckrát pre seba, pre druhých, je v tom strašná sila, môže nás vyniesť hore, alebo zhodiť úplne dole. Je tlaková níž … Jedna z najoblúbenejších piesní nášho národa, spevák, ktorý pravidelne klesá na svoje dno. A tisíce mu v tom pomáhajú a potom sledujú svoje klesanie.

Z dvoch polovíc celá ja, z dvoch polovíc celá ty, z dvoch polovíc celá… Shina a jej druhé ja. Existuje?

Už sme sa toho dotkli. Sú vo mne dve, jedna čo všetko vie a druhá, čo všetko môže urobiť. A tieto dve ideálne musia spolupracovať. Tá čo je dole stále hystericky volá tej hore (ešte že sú mobily) čo mám teraz robiť ?! ako sa mám rozhodnúť?! No a tá horé tichá a kľudná posiela dole správy, ale sama nemôže nič urobiť, može len počkať na otázku a odpovedať. Keď sa to dole zle vyvíja, posiela zhora rýchle depeše, potkýňa ma, kašle vo mne, nechá ma čo to zmeškať, strká mi do ruky časopisy, knihy sa otvárajú na zaujímavých miestach - skrátka snaží sa upútať moju pozornosť - no a keď sa ženiem bezhlavo ďalej a nepočúvam, pripúta ma k posteli (choroba je ideálna) a tam sa upokojím a zrazu jasne ten jej tichý hlas počujem.  A potom si zase spolu šteboceme, posielame sms-ky …

Často sa na teba dívam, myslím si, si ten, s ktorým pôjdem ďalej… Ako vidíš svoju budúcnosť?

Jasnú, svetlú, takú akú si sama urobím, ona je už v dnešnom rozhodnutí zakódovaná.

Čítajte viac: http://slinska.blog.sme.sk/c/213808/Shina-Verim-ze-vsetko-co-som-zasiala-jedneho-dna-zoznem.html#ixzz0aPTy66tI

ZLATÉ ČASY:

LUCIA: Túto pesničku sme vymysleli namiesto osudného koncertu v klube Lúč, ktorý sme pre chorobu zrušili. Lepil sa na mňa zápal priedušiek, ktorým som trpela chronicky. Bola som zúfalá, že je to tu zas. To ležanie v chorobe je vždy rovnaké. V takých chvíľach si človek spomína na tie hodiny, ktoré strávil v posteli chorý ako decko, kým sa iné deti hrali vonku. Tá pesnička je pre mňa o tom, čo máte, len o tom neviete, kým nemusíte ležať v posteli.

BÁLIK: Táto pesnička je jedna z tých, ktoré sa jednoducho stanú. Viem, že keď sme ju s Luciou vymysleli, tak ma to dosť prekvapilo. Cítil som sa dosť psychicky zle, ani sa mi nechcelo niečo vymýšľať, pretože vtedy nemáte veľmi rozprávať. No občas stačí zahrať zopár tónov, nápad začne pomaly rásť, získavať na sile a Zlaté časy boli o hodinu na svete. Hudba je neuveriteľná. Keď zaznie, tak sa človeku uľaví.

AGNES: Pre zmenu aj veselo o veselom a nie len veselo o smutnom , ako to raz nazval náš kamarát. A má to niečo do seba. Možno sa raz ukáže, že finančná kríza ma pozitívny vplyv na dušu.

HLAVOLAM:

LUCIA: Jedna z pesničiek, ktorej slová sa zaspievali samé. To sú také chvíle, keď sa to deje, že pozeráme na seba s Bálikom a ja mám pocit, že Bálik jastrí oči a uši a vidíme spolu niečo, čo ešte ani nevieme dať do slov. Ja som len médium, ja ešte iba musím to čosi vytiahnuť na špagáte z vlastného hrdla a trochu to bolí. A zároveň je to vzrušujúce, obaja sme trošku vyklepaní z toho – čo sa to deje s nami. Rodí sa pesnička. Sama od seba. Len krútime potom hlavami! A potom sme unavení a šťastní ako keby sme vykopali kanál!

BÁLIK: Skoro všetky nové pesničky vznikli u Lucii. Pôvodne k nej prídem a vždy má nejaký nápad v zálohe, ale väčšinou to dopadne tak, že vznikne niečo nečakané. Spomínam, si že som si len tak začal hrať jednoduchú melódiu a Lucia na mňa, pozerá a pýta sa ma, že čo sú to za krásne nové akordy a ja že obyčajné trampské G, D, C. Väčšinou tie najobyčajnejšie veci, sú tie najkrajšie.

AGNES: Táto pesnička je pre mňa pohladenie na dušu. Uvedomila som si to  keď som po nahrávaní dokolečka počúvala premix. Myslím, že ju Lucia s Bálikom priniesli a s ľahkosťou sme ju hneď zahrali spoločne, to je výnimočné. Je to taký ten metličkový rytmus, že si zrazu pesnička fičí sama a len odfukuje ako taký vláčik. a to je vzdy dobre!

ODVAHA:

BÁLIK: Sranda, skoro všetky pesničky vznikli neplánovane. Samotných nás to dosť prekvapí, čo z nás vypadne! Túto sme vymysleli v kuchyni. Luciin frajer odišiel večer na tri hodiny do práce a keď sa vrátil, bola na svete. Trochu sme sa s ňou v skúšobni trápili, stáva sa, že niečo vymyslíme a potom si lámeme hlavu s kapelou, jak to zahrať, ale keď sme ju prvýkrát zahrali na koncerte, myslím, že to bolo v Moravskej Třebovej približne pre päť ľudí, ktorí tam vtedy boli, vedel som, že máme niečo špeciálne. Niekedy mám pocit, že veľa piesní, ktoré Lucia vymyslí, sú o mne, ale za ten čas som sa naučil byť nesťahovačný, ha!

LUCIA: Tak to sa teda smejem, že Bálik si myslí, že by toto mohlo byť o ňom, hahaha, tak to by ma ani vo sne nenapadlo! Všeličo ti chýba možno, ale odvaha rozhodne nie, hehe!

AGNES: Odvaha sa nám páčila od začiatku. Hneď sme ju všade chceli hrávať, aj keď finálnu podobu  dostala až na zvukovke pred jedným koncertom v Randali. Pamatám si, že nejakí ľudia už nás tam oňuchávali pred koncertom a my sme práve na pódiu dostali slinu tú pesničku vyriešiť. podarilo sa, na druhý deň už bola v playliste a odvtedy ju hráme stále.

LÁSKA:

LUCIA: Text je vyhrabaná básnička zo začiatku 90. rokov., Blaho Uhlár ju zrazu niekde našiel a oskenovanú mi ju poslal. Zrazu sa vynorila,absolútna láska tých čias… Idylka dnešných dní je takáto: Bálik sedí v kresle, ktorý patrí môjmu psovi . Je celý od chlpov, ale to mu neprekáža. Hrá na gitare. Môj frajer leží v posteli, počúva, má hrozne rád, tieto Bálikove nové riffy, ja si niečo popod nos mrnčím a nič moc z toho nelezie. Ale je nám dobre. Filipáč na posteli zaspí a zatiaľ sa pesnička vyrojí. Zrazu ten refrén príde. A my už budíme Filipáča, „počúvaj, počúvaj, máme refrén!!!“

BÁLIK: Niekedy si človek predstaví pieseň, akú by chcel vymyslieť (sníval som o takom vše objímajúcom lennonovskom songu), ale vie, že nepríde len tak, že si na ňu musí počkať. Stalo sa mi to už viac krát, takže viem, že ona príde, skôr či neskôr.

AGNES: Možno to prekvapí, ale s touto pesničkou sme sa na skúškach dosť potrápili. Niekedy keď počúvame pesničku so španielkou, vyzerá všetko také  jasné, potom sa do nej pustíme spolu,  zrazu to niekde zaškrípe a začne sa kolotoč hľadania. Ale stále neviem, či je to už ten Bálikov vše objímajúci lennonovský song alebo na neho ešte čaká.

KÝM ŤA MÁM, TAK SA MÁM:

LUCIA: Niektorí ľudia si myslia, že dobré pesničky vznikajú len zo smútku. Myslím, že to je blbosť. Pesničky vznikajú z chuti skladať. Šťastie je dobrá téma. Môže niekoho podráždiť, alebo aj ovlažiť. Také banálne a pritom také silné môže byť!

BÁLIK: To je naša Obladi-oblada. Niektorí fandovia ju už na nete zavrhli, že je oproti iným našim skladbám plytká. Ale pre skladateľa pesničiek je dôležité, koľko rôznych ľudských pocitov dokáže do svojej hudby zahrnúť. Výnimočne je život skutočne la, la, la. Kým ťa mám je pre mňa je ako keby ste skrížili Ramones s Velvet Underground. Dobré zdroje, dobrá pesnička!

AGNES: To je radostný song. Je tam geniálny rytmus, čo znamená ten úplne najjednoduchší, ale zároveň najozajstnejší aký existuje - to bude ten Bálikov Velvet. Keď sme ju nahrávali, tak sa nás tam zišlo asi desať a všetci sme vyspevovali La la la la a Tomáš nás len povzbudzoval, nahrával a spieval tiež.

LOVESONG:

LUCIA: Raz som tak išla po meste a napadlo ma, že musíme vymyslieť pesničku, kde sa bude spievať o ňom, o mužovi, o vysnenom človeku z mäsa a kostí, v tretej osobe, že to bude super! „ON robí to a to, ON je taký a taký, ON mi dáva to a to…“ Bude to oslava muža od ženy. Bude to podobné ako keď rytieri skladali pre svoje vyvolené básne. Len sa úlohy vymenia. Bude to poklona najväčia! Už som si mädlila ruky a vravela si, jedno aká pesnička to bude – rýchla či pomalá, len počkám, kým Bálik zahrá také akordy, že to „ON“ tam vpláva ako loď do prístavu. To človeka napadne idúc po ulici a ono sa to potom vyplní. Zvláštna vec, to skladanie pesničiek…

BÁLIK: Pôvodne si človek hrá doma nejaký motív a hovorí si, že by z toho mohla byť aká malá pesnička. Udsunie ho nabok, pretože má aj iné nápady, o ktorých si myslí, že sú „geniálne“. Ale nakoniec sa presadia tie nenápadné. Lovesong znel na začiatku ako malá hracia skrinka, ktorá dnes hrá ako orchester.

AGNES: Pesničky s husličkami sú pre mňa vždy výnimočné. Vnímam v nich takú zraniteľnú krásu a v Lovesongu o to viac. Prvý krát sme ho zahrali na akcii k výročiu Novembra, takej komornej akcii, kde sa možno viac očakával nejaký náš protestsong. Cítila som, že o to silnejšiu nasadil všetkým korunu, človek nemá byť pripravený.

TAK TO JE:

BÁLIK: Len veľmi málo našich pesničiek vznikne v skúšobni. Spomínam si, že sme skúšali niečo u Lucie doma a čím ďalej sme sa snažili, vždy to bolo horšie a horšie, ale náramne sme sa pri tom bavili. Hrali sme to neskôr na skúške až to nakoniec dopadlo, že sme zahodili úplne všetko a všetci spievali Tak to je! Pôvodne som si myslel, že z toho bude jednoduchý vtipný rokenrol, ale Lucia z toho urobila Dona Giovaniho. Podarilo sa mi ju zastaviť pri piatej slohe!

LUCIA: Už keď som sa vracala zo záchodu naspäť po železných schodoch do skúšobne na strechu, počujem, že fíha, nejako zrýchlili! Ani som nespoznala, že to čo kapela hrá, je nejaký náš nepodarok s Bálikom, len hrozne zrýchlený. Hrali hrozne nahlas a s takou chuťou, to ma vždy nadchne, keď vidím ako má Agnes tie iskričky v očiach a taký ten jej uličnícky výraz, jak do toho mláti a všetci s ňou. Tak si vravím: To chce refrén jak sviňa! No lenže vymysli… Niet času! A tak vzápätí chytíme prvý výkrik čo letí skúšobňou a s ohromnou chuťou všetci ziapeme: TAK TO JE, JEEEE, JEEEEE!!! Ziapeme jak blázni, ale čo je ako? Nikto nevie! Ale strašne je nám dobre! Pesnička je na svete, už keď je chuť ju urobiť!

AGNES: Ha, zas jedno živé striebro. Pesnička vznikla  síce v skúšobni, ale druhé narodenie nám pripravila priamo v štúdiu. Neboli sme rozhodnutí, či ju vôbec nahrávať, nemali sme jasnú predstavu ako ju  zahrať a zrazu BUM-BAC, bola tam, sa tam nanominovala bez najmenšieho zaváhania. S Luciou sme mali dokonca tajnú túžbu vypáliť ju rovno ako prvú na album. Tento nápad bol však naším umiernenejším krídlom neskôr zametený pod domácu rohožku.

S MAGOROM:

LUCIA: Keď sme prvý krát nasadili Magora na vlak, netušili sme, že ho o tri dni nájdeme sedieť na schodoch Artfora o deviatej ráno, v pravej básnickej forme, hoci bez akejkoľvek batožiny. Magor strávil noc kdesi na Palisádoch a sediac tam, driemkajúc na schodoch pred akousi vilou, prišiel k nemu slušný pán, majiteľ vily a spýtal sa ho, či niečo nepotrebuje. Magor mu kultivovane vysvetlil, že ho vo vlaku okradli („Nebudu přece říkat, že jsem tak blbej, že mi ujel vlak, když jsem v Bystrici chlastal na stanici borovičku!“) a pán sa o chvíľu vrátil i so stokorunáčkou. A tak Magor, najväčší český básnik a pijan nambr van, celú noc úsporne, pomaly prepíjal stokorunáčku v bratislavských podnikoch. („Nesnáším to pomalý chlastání hodiny a hodiny u jednoho piva!“) Keď už svitalo, prechádzal mestom, až našiel Artforum. Tam, na schodoch prečkal, kým otvoria neďaleký bufet a za „pětku“ (10 SK) si kúpil štyri rožky. „Já jsem cukrovkář. Já občas musím něco sníst.“ Tri a pol rožka zjedol Magor sám, zvyšného pol rožka rozsypal holubom. „Já holuby miluju. Holubi jsou boží.“ Keď nám to s Kubom oproti v Budvarke rozprával, mal taký spokojný výraz v tvári, že keď si na ten jeho priam pyšný výraz spomeniete, musíte ho mať radi, aj keď vám už raz na diaľnici v stokilometrovej rýchlosti chcel vystúpiť z auta kričiac „kořalkuuuu!“… No a vtedy v Artfore, druhý krát, keď sa nám Magor takto vrátil, sme sa spriatelili naozajstným putom bratskej lásky. Tuším ešte povedal, ako Indián na záver: „Mně pánbůh ochraňuje, protože dobře ví, kdo ho skutečně miluje.“ Magor je ako dieťa, ktoré vás strašne trápi, serie, je nazabitie, ale tie najčarovnejšie chvíle s ním predčia všetky iné, slušné, vychované, dobré deti. Človek naňho nikdy nemôže zabudnúť. My si naňho spomíname vkuse.

BÁLIK: Ten nápad sme mali ešte od 12+1, ale kľúč k nemu sme získali až poslednú zimu. Magor je prírodný živel, stretli sme sa s ním osobne a boli to scénky hotové do filmu. Keď sme ho viezli našou dodávkou na Pohodu, tak chcel pivo alebo kořalku, ale boli sme na diaľnici, nemohli sme zastaviť na pumpe a tak nahlas spieval: Zas je to všetkým jedno, na trenčianskej skale visí rímske hovno. Magor je jedna z mojich najobľúbenejších pesničiek.

AGNES: Túto pesničku hrám veľmi rada, má pre mňa niečo magické.  Pri prvom stretnutí ma Magor zabil vetou, ze za komoušov bolo lepšie, takže potom som sa už nedivila vôbec ničomu. Je pravda, že tú ideu mala Lucia už dlhšie, ale to čakanie stálo za to a ja veľmi žerem, ako to napísala.

ČIARA:

LUCIA: Text sú len dva riadky z básne bratislavského básnika, ktorý umrel ani nie tak dávno a jeho kamaráti ktorí prišli na kar zaplnili celú Stoku… Bol medzi nimi aj Dušan Hanák, aj básnik Andrej Stankovič a mnohí iní. Tie dva riadky básne, ktorá už neviem ako sa volala, možno Vypadni z rovnej čiary, ma uhranuli. Sú to len prvé dva riadky z dlhej básne, ale lepší text v živote nenapíšem… Všetká česť pamiatke Gusta Dobrovodského, ktorý okrem iného tiež povedal: „Zatiaľčo muži boli na love, ženy robili kokotiny v jaskyniach.“

BÁLIK: Určite najstaršia pesnička na albume. Vymysleli sme ju s Luciou v roku 2000 alebo 2001 na časť básničky Gusta Dobrovodského. Potom sme na ňu zabudli a oprášili až teraz. Dokonca som si nevedel spomenúť na časť akordov (čo sa mi skoro nestáva, pretože všetky naše pesničky si nepamätá moja hlava, ale prsty), ale tie postupne prišli. Je zvláštne, že sa človek vracia k veciam, ktoré nechal za sebou, ale ak si vypočujete ten text, tak ten bude platiť na veky!

AGNES: Pamatám si túto pesničku len z čias, keď sme ju skúšali ešte v Stoke, ja som hrala krátko a hrozne sa mi páčila. potom sa niekam vyparila, prišli nové. Je to ďalšia z pesničiek, ktoré sme chceli nahrať len tak, keď už budeme mať tie  ”stežejní” vo vreci. Nahrali sme ju akusticky z foteliek, v ktorých sme v štúdiu pili kafé…

V OKU KONDORA:

BÁLIK: Tá pesnička dostala skutočnú podobu na streche našej skúšobni. Čakali sme s Luciou na kapelu a hrali si na gitaru. Časť textu už bola na svete, ale hudobne to moc nesedelo. Tam hore pod čistým nebom sme na to prišli. Človek sa naučí zahadzovať nápady, pretože v sebe vyprázdnite miesto a potom rýchlo prídu ďalšie. Len treba byť pripravený a nepremeškať ich. Vďaka patrí aj Tomášovi Slobodovi a jeho čarovným ušiam a šikovným rukám.

LUCIA: Áno, Kondora sme vymysleli tak, že sme sedeli na streche s výhľadom na Karpaty a račianske kopce a lietal nám nad hlavou dajaký malý dravec, čo ma prekvapilo. Vtedy mi Bálik povedal, že nejaké také malé dravce nasadili do mesta ako prirodzených nepriateľov proti holubom na strechách. Že ich tie dravce vytláčajú z centra… A potom z toho vznikol ten kondor, no… Toto poslúži všetkým ako dôkaz, ako ženy preháňajú, do riti!

AGNES: Toto je špeciálna pesnička. Myslím, že je z albumu najmladšia a vôbec som nevedela, že na jej začiatku bol len nejaký holub, ktorý osiera mestské strechy. ešte, že ženy preháňajú. Pre mňa má obrovský náboj, všetci spievame všetko, takže sa ide absolútne naplno a vždy sa po nej cítim akoby ma naozaj vynieslo niekam do výšky a na konci zas vyšťavenú a šťastnú vyplulo na chodník (teraz mi to pripomenulo film V koži johna Malkovicha, jak ich to vyplúvalo na tú diaľnicu, .. také niečo).

SMÚTOK JE DLHÁ CESTA

LUCIA: Pamätám sa len, že som zaspala poobede, že bolo leto, mala som otvorené na pavlač a keď som sa zobudila, tak sa mi v hlave zaspievala tá veta: „Smútok je dlhá cesta“. Nie som si istá, či mi neostala v hlave z knihy, ktorú som čítala, kým som zaspala, či som ju z tej knihy neukradla. Je to možné, bola to dajaká kniha, tuším dokonca psychologická, ktorá radí, ako prekonať smútok. Ale s tou melódiou som sa zobudila a snažila som sa ju zapamätať. Dajako čaptavo som si našla akordy a potom doplnila ďalšie slová. Lenže nám strašne nešla hrať. Ďuro sa vždy smeje z môjho rytmu, keď niečo vymyslím, že to znie kotlikársky. Aj s kapelou to tak znelo. Blbo. Bola úplne mdlá ako dajaká neforemná bagandža, útulná, ale zakríknutá, slabá, neduživá… Niečo v nej svietilo, ale príliš matne, nevýrazne. Až raz, dávno potom, ju Bálik dajako prekopal, dal jej ten dobrý basový „hlavsovský“ rytmus. Je to zvláštne. Človek sa jej nechce vzdať, tej pesničky a ona ho odmieta, nefunguje to. Ale ona sa vás nechce pustiť, mrcha, jedného dňa sa vráti. Ak má dobré srdce!

BÁLIK: Tak tú sme zložili ešte pred nahrávaním Bez konca. Človek občas niečo vymyslí, ale potom to nevie zahrať. Stále to neznie dobre, akoby ste museli do takýchto pesničiek dozrieť alebo dospieť.

AGNES: Asi jediná pesnička, pri ktorej sa mi občas stane, že sa započúvam natoľko že zabudnem, točíme ďalšie kolečká a zrazu si len uvedomím Bálika, ako na mňa hádže veľavýznamne pohľady, ze už je teda dosólované a že končímeeeeee…

Lidové noviny, 8. října 2009  6:00, Antonín Kocábek

Slovenské duo Longital si cestování za posluchači užívá. Během října se baskytaristka Shina Lo a kytarista Dan Salontay chystají projet celou Českou republiku. Zbytek kapely si vozí v kufru.

Turné, na kterém se teď nacházíte, není v místních podmínkách úplně obvyklé. Sedmnáct koncertů během necelého měsíce je dost. Co vás k tomu vedlo?

Shina Lo: I když jsme loni vydali nové album Gloria, hráli jsme pak poměrně málo. Letos v březnu jsme začali honit našeho nového manažera, že bychom rádi odehráli aspoň devadesát koncertů – také protože se tím živíme. Když člověk pracuje ahraje ve svém volnu, tak mu třicet vystoupení stačí, ale my jsme v jiné situaci. Vše se nakonec odvíjelo od brněnského koncertu ve Staré pekárně, který se dohodl už v květnu, a druhým základním kamenem byla účast na festivalu Move v Praze, na který jsme byli pozváni, když jsme hráli ve Francii v Bourges.

Podle jakého klíče jste vybírali místa, kde budete hrát?

Dan Salontay: Dost často někam přijedeme a já přesně vím: Ano, tady to je přesně ono. Na mnohých místech jsme už byli a víme, že to tam funguje a je to prostor, kam se chceme vracet. Splnili jsme si vlastně sen – během krátké doby projet celou Českou republiku křížem krážem.

Jste pověstní tím, že se na koncerty dopravujete i s nástroji vlakem. Ještě vás to neomrzelo?

Shina Lo: Nás to prostě baví. Teď jsme ještě navíc vymysleli kombinaci letadlo – vlak. Ráno jsme sedli v Bratislavě na Sky Europe, když ještě existovali, za hodinu a pů jsme byli v Paříži, pak přestoupili na TGV. Za další dvě tři hodiny je člověk kdekoliv ve Francii. Lidé nám to moc nevěří, ale nám to cestování vlakem připadne hodně pohodlné. 
Dan Salontay: Předběhli jsme dobu, takové to měření karbonové stopy. My tu naši máme velmi krátkou.

Zmínili jste své koncerty v zahraničí. Jak se za našimi hranicemi projevuje krize?

Shina Lo: Vše je trochu utlumené, situace se přece jen změnila. Ale i přesto jsme letos hráli v Polsku, Maďarsku, Rakousku… Ve Francii jsme vystupovali na prestižním festivalu v Bourges, kde se hrají speciální sety pro profesionály, agentury a pomotéry festivalů. Právě proto, že letos ubylo koncertů, se můžeme plně koncentrovat na Slovensko a Česko.

Jak hodně vás Longital vytěžuje? Žádné vedlejší projekty nechystáte?

Shina Lo: My jsme si hned na začátku řekli, že se soustředíme jenom na Longital. Že je dobré nedrobit síly a sustředit se na tu jednu věc. Když se na cokoliv člověk soustředí plnou silou, tak to nemůže nepřinést výsledky. Takže jsme se rozhodli se nepouštět do žádných jiných věcí, pokud nebudou přínosné pro kapelu. Dvakrát jsme například dělali hudbu pro Divadlo Continuo, ale brali jsme to vlastně zároveň jako přípravu na další desku. Teď máme jednu písničku ve filmu Hodinu nevíš, ale tu si jen vybrali, ta nevznikla přímo pro film.

Další album zatím neplánujete? Dříve jste je vydávali až nezvykle brzo po sobě…

Shina Lo: Už jsme přešli na dvouletý interval. První dvě desky jsme vydali hned první rok, to byl přetlak, pak další tři byly po roce, od Výpravy jsme zjistili, že je teď lepší dát všemu čas. Chvíli trvá, než písničky vyzrají. 
Dan Salontay: Také rok trvá, než písnička na koncertech nabere energii. Pak má svůj vrchol, po kterém jako by odchází. Ty z Glorie ho mají právě teď. Některé starší věci Shina kvůli tomu ani už nemůže zpívat – už jsme prostě jinde, text je o něčem, co už není aktuální. 
Shina Lo: Občas je v nich něco, co je už prožité. Nechci se k tomu vracet. Naštěstí nejsme nijak tlačení k tomu hrát nějakou sbírku hitů. Takže osmé řadové album bude až příští rok. Už se to pomalu sbírá.

Jaké bude?

Shina Lo: Ono je vždy nejdůležitější najít základní leitmotiv, nit, která se nahrávkou povine. Když tohle máme, pak už to jde rychle.

Dan Salontay: Pro mě je například poslední Gloria návrat ke klidnějším začátkům, k období, kdy jsme si říkali Dlhé diely. Při nahrávání jsem se snažil tam ponechat emoce v takovém stavu, v jakém přicházejí.

Pokud vím, tak jste považováni za průkopníky v používání jedné elektronické “hračky”. O co se přesně jedná?

Dan Salontay: My jsme elektroniku nejdřív používali čistě pasivně – pouštěli jsme si smyčky a rytmické struktury z minidisku a do toho hráli. Díky Divadlu Continuo nás okolnosti donutily ke kvalitativnímu skoku. Chtěli po nás věci, které byly nad naše technické možnosti, například crossfade, přechod z jedné skladby do druhé. Takže jsme přešli na laptop. A aby ten počítač byl víc než jen médium, ze kterého se něco pouští, aby to byl hudební nástroj, potřebuje nějaký kontroler.
A úplně náhodou jsme ve Vídni objevili jednu věc – vypadalo to jako taková ta Magická tabulka, kde se maluje kroucením knoflíků. Nevěděl jsem vůbec, co to je, ale ihned jsem se do toho zamiloval. Na internetu jsem pak zjistil, že to je dotyková obrazovka Lemur Jazz Mutant, na které si člověk vytvoří určité libovolné vizuální objekty, kterých se pak dotýká a oni reagují na ty dotyky tím, že třeba spouštějí nějaké procesy nebo generují zvuky. A člověk si sám nastaví, jak to má reagovat. Samozřejmě tím, že oba hrajem na kytary, nemůžeme to používat naplno, ale třeba Bjork aktuálně na koncertě už používá jen dva Lemury a dechovou sekci, tak tam je možné vidět, že to je úplně nový pohled na technologii. A další plus je, že to na pódiu vypadá moc hezky, vzbuzuje to zvědavost, lidé se na to chodí podívat zblízka.
Zpětně mi to ovlivnilo i hru na kytaru. Namaloval jsem si na Lemurovi kytarový hmatník a začal na něj hrát jako na kytaru. A pak jsem si ale uvědomil, že zatímco na kytaře člověk jedním hmatem zahraje jeden tón, na Lemurovi není problém jedním hmatem zahrát třeba deset tónů. Pořád jsme ale jen na začátku – počítám, že využíváme z těch jeho možností tak 15%.

Zároveň to ale znamená, že si vystačíte jen ve dvou. Začínali jste ovšem jako čtyřčlenná kapela. Nestýská se vám po dalších spoluhráčích, po lidském faktoru?

Dan Salontay: Měl jsem takový sen. V něm se ke mně naklonil Herbie Hancock a řekl: “Tohle je tvůj zvuk” a ukázal na cosi, co vypadalo jako malá tuba. Na internetu jsem našel, že se to jmenuje Eufónium. Takže jsem si ho koupil. Proto také na Glorii je poměrně dost dechových nástrojů. Ano – dovedu si představit, že by s námi hrál nějaký dechař. Nicméně jsme takto už nejen naprosto sehraná dvojka, ve fungování i na cestách.
Ten náš způsob, hraní i cestování, kdy už dávno to není jako u jiných skupin a nejde jen o to odehrát, rychle do auta a domů, je náš způsob života. A nevím, jestli je vůbec reálné někoho najít, kdo by do toho všeho zapadl. Umím si také představit v sestavě laptopistu. A jeden takový i je, chystáme se spolupracovat, už jsme spolu i vystoupili, jen on žije v Londýně. Je to syn Slováka a Řekyně, který neumí slovensky, máme ho prostě v záloze. Ale necháváme všechno otevřené.

http://www.lidovky.cz/longital-chapou-koleje-jako-soucast-sveho-zivota-fbx-/ln_kultura.asp?c=A091007_153623_ln_kultura_jk

Soňa Glosová pre birdz.sk, 16. 6. 2009

Piatkový program festivalu Wilsonic odštartovala kapela Noisecut, ktorej sa v poslednej dobe začalo veľmi dariť. Vydali recenzentmi vysoko hodnotený album BLIIIZKO, na ktorom spolupracovali so svetoznámym českým producentom. Album im tiež priniesol ocenenie Radio_Head Awards. Noisecut klasicky ukázali, že sa stále a stále zlepšujú. Elektronika prerývaná gitarami, profesionálnym prejavom speváčky a originálne melancholické texty dokázali svojou hudbou odohnať aj veľký dážď, ktorý ich prekvapil na začiatku vystúpenia.

Kapela Noisecut funguje v zložení, v akom ju poznáme teraz, od roku 2003. Štvorica talentovaných hudobníkov sa prezentovala už tromi albumami, avšak sami tvrdia, že s tým posledným sú najviac spokojní a ich kapela po hudobnej stránke dospela a vzdala sa pre nich zbytočných experimentov. O kapele, úspechu a dlhej ceste na výslnie sme sa porozprávali so speváčkou Bet-Maj Sepjou tesne po koncerte, a dokonca nám aj povedala zaručený recept na úspech!

Posledných pár mesiacov bolo pre vás veľmi úspešných. Nový album, víťazstvo v Radio Head Awards alebo klubové turné na Slovensku aj v Čechách. Podeľ sa s receptom na úspech
Treba tak asi 10 rokov makať na sebe v garáži :-). My hráme už veľmi dlho, ešte predtým, než som prišla do Noisecutu, tak so mala inú kapelu, a chalani tiež hrajú už od roku 1997. Nie sme teda géniovia, ktorí sa narodia v dreveniciach a za rok sú svetoznámi, aj keď niekedy sa aj takí narodia. Jednoducho, stále sme sa snažili zlepšovať a posúvať hranice a pri treťom albume sme už približne vedeli, čo chceme, prešli nás časy bezúčelných experimentov. A samozrejme, hlavná vec je, že nás to baví. Materiál, ktorý sme mali pripravený na tretí album nám pomohol pretriediť aj producent Ecson Waldes z Prahy, s ktorým sme spolupracovali. Práve toto podľa nás veľmi zavážilo, s albumom sme stále veľmi spokojní a tešíme sa z neho.

Práve na treťom albume sú podľa mňa veľmi vydarené texty. Hoci často ide o melancholickú tému, tak vôbec nepôsobia gýčovo, ako sa niekedy stáva. Ako texty vznikajú?
Naozaj sa snažím vážiť každé slovo, v slovenčine sa totiž veľmi ľahko môže stať, že to začne znieť ako klišé. Texty píšem už dosť dlho, a nie som taký textár, ktorý si sadne nad text a napíše ho. Vždy sa s textom trošku trápim a musím nájsť cestu ako nápad zo seba dostať von. Snažím sa písať tak, aby som s tým bola spokojná, a aby sa to zároveň dalo aj spievať. Často má niekto síce super text, ale ten nie je vôbec spevavý a niekedy sa zas niečo super rýmuje, ale je to úplný nezmysel. Takže, je asi treba naučiť sa spájať tieto veci.

Môžete sa pýšiť koncertmi, kedy ste ako predkapela hrali s IAMX alebo Nine Inch Nails. Čo to pre kapelu znamená, keď sa zrazu objaví na pódiu spolu so svojimi hudobnými vzormi?
Je to určite fantastický pocit, priala by som to každej kapele, pretože je to obrovská škola. Človek má možnosť zažiť profesionálny tím ľudí, úplne profesionálny zvuk a manažment okolo kapely a show. My sme sa pri nich cítili ako nejakí amatéri z garáže. Možno si na tom svojom piesočku myslíme, že tu máme nejaké super kapely, ale pri týcho obrovských eventoch si človek uvedomí, že takýto šoubiznis u nás vôbec nefunguje. Takže je to samozrejme obrovská skúsenosť z profesionálneho hľadiska. A vôbec nieje ľahké postaviť sa pred ľudí, ktorí čakajú na inú kapelu, to býva dosť veľká skúška. Sú to všetko výzvy a treba ich prekonávať. Ja si myslím že kapely takto dorastajú. Aj u nás to bolo tak, že to pomohlo profesionalite a celkovej organizácii kapely, pretože toto sú strašne dôležité veci.

Prejdime ešte k Wilsonicu. Všeobecne sa chápe ako festival, ktorý dáva šancu hviezdam svetového formátu alebo aj začínajúcim perspektívnym umelcom. Čo si nenecháš ujsť ty?
No, mne je ľúto, že som tu nemohla byť už včera, lebo boli Showcases, kde hrali zaujímavé maďarské aj slovenské kapely. Ale už o hodinu bohužiaľ cestujem do Nemecka, takže veľa toho nestihnem, čo ma veľmi mrzí, pretože Wilsonic je naozaj výnimočný festival.

Kapelu čaká dlhé festivalové leto, kedy si zahrajú veľa koncertov na Slovensku, ale aj v Čechách. Dúfame, že Noisecut bude na festivaly celé leto prinášať slnko a prekonávať dážď, ako sa im to podarilo v piatok na Wilsonicu.

http://www.birdz.sk/maslo/noisecut-konecne-vieme-co-chceme/16737-clanok.html

Vít Kouřil pre Sedmá generace (apríl 2009)

Se svojí kapelou Živé kvety nedávno vpadla do českých médií jako meteorit. Společně s kytaristou Peterom Bálikom píše přímočaré rockové písně, ze kterých mrazí na těle i na duši. Na pódiu vzpíná ruce a se zavřenýma očima vydává z hrdla naléhavé zvuky. Někteří komentátoři jí přezdívají slovenská Patti Smith, jiní jí kvůli hlasové “jinakosti” nemůžou přijít na jméno. Se zpěvačkou a textařkou (a bývalou herečkou divadla Stoka) Luciou Piussi jsme si tento mailog domluvili po strhujícím brněnském koncertu ve Staré Pekárně, napěchované pamětníky undergroundu, batůžkáři/mošničkáři a slovenskými studenty.

S jistou licencí se dá biblicky říct, že prvních sedm let Živých kvetov bylo hubených, a dalších sedm let naopak tučných. Neříkala jste si mnohdy, že to všechno vlastně nemá smysl?

Skôr sa nám to zdalo s Bálikom dajaké zakliate. Až sme sa smiali, že to nie je možné! Že všetko, čo postavíme, sa nám zrúti. Vedeli sme, že niečo robíme zle, ale nevedeli sme čo. Niekedy sa nedarí a nedarí a potom sa zas niekedy darí a darí a nikto nevie prečo… Raz som sa tak v tých časoch, kedy sme strašne túžili hrať a robiť vlastné veci a nič z nás nešlo, posťažovala Jirkovi Oličovi, s ktorým sme sa kamarátili a ktorého sme obdivovali, a on mi povedal: “Keď to nejde, tak to skrátka nejde. Netráp sa s tým. Ale keď sa to ozve a pôjde to, tak vtedy to nesmieš pustiť!” Olič je múdry Indián. Pamätám, ako mi to povedal. Uprene a vážne. Len som tak preglgla.

V jednom rozhovoru jste uvedla, že jste v začátcích hráli špatné skladby. Podle čeho poznáte, kdy je skladba dobrá?

Nevedeli sme to chytiť za správny koniec. Dobrá skladba je ako čarovná guľa. Čím viac do nej hľadíš, tým viac vecí ukazuje. Žiari. Môžeš si ju hrať na jednej španielke do aleluja, stále hreje, sála. Slabá skladba ťa vyčerpá a unaví. Silná ťa nabije. Treba sa len naučiť kruto hádzať cez palubu a počkať si. Na to skutočné a pravé.

Jsou písně, které už jste vnitřně přežila, a i když třeba byly populární, už je nemůžete hrát?

To je fakt zaujímavé, že dobrá skladba ťa neunaví ani po rokoch. Tá realita za ňou časom vybledne, ale tá skladba ostane. Mnohé sme zahodili, prestali hrať, pretože skrátka neprešli časovou kontrolou…

Ke které písni máte obzvlášť niterný vztah?

Uf, je ich veľa. Tie čo prežijú, tie sú veľmi vzácne a potom tie čerstvé šteňatá, z tých sa človek vytešuje. Teraz si hrávam na gitare stále tie nové: Kým ťa mám, tak sa mám, S Magorom, Odvaha… Tie ale okrem nás ešte nikto veľmi nepozná! Ale čoskoro ich nalodíme na loď…

Vedle milostných písní zpíváte texty, v nichž hojně kritizujete sociální a politické poměry. Můžete ve zkratce říct, proti čemu, respektive za co bojujete?

My nekritizujeme ani sociálne ani politické pomery. Ani za nič nebojujeme. To sú také buditeľské, nešťastné termíny, čo sa zrazu s nami vlečú. My iba spievame o tom, čo je naokolo a nerobíme cenzúru - toto ešte áno, toto už nie. Prečo aj? Pozriem z okna – vidím že dokopali človeka. Tak nepoviem ako Karel Gott, že tam je málo spevavých samohlások v tej vete, nie? To, za čo sa angažujeme, sú len otvorené oči a uši, žiadna politika v tom nie je.

Dobře, ale když například zpíváte “zas je to všetkým jedno”, že “najväčšie úniky peňazí sú priamo v štátnom sektore”, nebo když vybízíte “nech je silný náš spev jak lev, nech otriasa ich pravdami”, tak v tom politiku, respektive bojovnost najdeme. Myslím ale, že na tom není nic a priori závadného, naopak ty písně mohou fungovat jako vakcína proti všeobecné depolitizaci a lhostejnosti.

Že sú najväčšie úniky peňazí priamo v štátnom sektore, je tiež len holý fakt. Ja tým nevyzývam, aby ľudia hádzali dlažobné kocky, chápete. My netužíme nikoho k ničomu burcovať. Len sa snažíme pravdivo spievať o veciach, čo naozaj sú tu. Že to tu takmer nikto nerobí – že sa spieva len to gottovské “ííí” a “áááá”, je choroba tých umelých tekvíc spievajúcich z našich rádií, ktoré sa tu pestujú, a ľudia ich už prijali ako normu. A my voči tej zdegenerovanej pesničke vyzeráme “zvláštni” a angažovaní. To je to smutné!

Politicky a sociálně angažované kapely patří na Západě zpravidla do levicového tábora, což se o vás zřejmě říct nedá. Necítíte to jako paradox?

Sváťa Karásek to vystihol, keď povedal, že v niečom je taký ľavicový ako žiadny ľavičiar a v niečom taký pravičiar, že sa o tom pravičiarovi ani nesnívalo… Povedal to lepšie samozrejme, ale v takom zmysle, že ani s jednými ani s druhými nezdieľa tábor.

Aktivně vystupujete na různých veřejných akcích, podpořila jste například protest proti výstavbě skládky odpadu v Pezinku. Jak to s ní vlastně dopadlo?

Najnovšie tam ľudia fyzicky stoja a bránia tomu, aby im tam sypali odpad a oni to sypú vyslovene cez nich. Je to strašné! Celé mesto je proti tej skládke, zmobilizované, ťahá sa to na Najvyššom súde a je to proti tým mafiánom, ktorí za skládkou stoja, hovno platné.

V článku podporujícím nedávnou prezidentskou kandidátku Ivetu Radičovou jste napsala, že vám františkánští mniši říkají: “máš viac viery ako my všetci do kopy”. V co věříte?

Tým som chcela len demonštrovat, akí sú títo františkáni otvorení: neprivlastňujú si vieru. Naopak. Berú člověka takého, aký je a majú ho radi bez toho, aby ho obracali na svoj obraz. Ja verím v dobro, ktoré nás presahuje, a verím v zlo, voči ktorému musíme zvádzať boj. Verím, že žiadna energia sa nestráca. Verím, že máme dušu, že život je zázrak. Napriek tomu sa považujem za “neznaboha”, pretože nežijem nábožným životom. Lenže povedzte to františkánovi, že sa neviete napríklad modliť a on vám povie: “A čo si robila teraz celý koncert? Keby som sa vedel tak modliť ako ty!” Ja verím v týchto frantíkov! Dodajú vám viery.

Na koncertech teď hrajete i řadu nových písniček, jednu z nich jste věnovali Ivanu “Magorovi” Jirousovi. Blíží se tedy nahrávání další, už sedmé desky? Jaká bude?

Tentokrát ju nahrávame postupne. Už máme za sebou jedno náhrávacie “sešn”, v priebehu mája pôjdeme do ďalšieho. Už sa to aj dajako rysuje, ale možno dáme ešte tretie kolo. Bude to šťastná platňa – už teraz má pár šťastných pesničiek ako už dávno nie.

Jak se vám v březnu hrálo s undergroundovou legendou DG 307 v newyorském Českém centru?

Bolo to napínavé. Tá sála má totiž niekoľko obrovských krištáľových lustrov, je úplne nová, čistá, žiadny klub. A strieľali sme do tmy. Až po koncerte sme zistili, že sme zasiahli nejakých ľudí… No ale zoznámili sme sa s Pavlom Zajíčkom, dokonca sme bývali na jednej chodbe a vymieňali si každý deň zážitky, chodili s ním fajčiť na strechu… Tak to sa ráta, taká spoločnosť!

Pracujete v knihkupectví Artfórum, kde píšete knižní anotace. Kterou knihu byste z poslední doby doporučila?

Konečne vyšla kniha zobraných spisov Timravy – to je skutečný génius. (Timrava je pseudonym slovenské spisovatelky Boženy Slančíkové, žijící v letech 1867–1951, pozn. red.) Kto miluje napríklad americkú prozaičku Flannery O’Connor, nech si prečíta Timravu. Bude šokovaný. To nie je žiadna zaprdená slovenská klasika. To je strašná sila! Tak kruto pravdivé, až to dych vyráža.

Vzhledem k názvu vaší kapely se zeptám: kupujete a dostáváte ráda řezané květy?

Vidíte, na to si ja vôbec nepotrpím, v tom som hrozná. Mne sú kvety fuk. Všetky. Prvý krát mám v živote doma kvetináč a aj tak je to bazalka.

Mimochodem, proč se jmenujete Živé kvety?

Asi ma to napadlo pod vplyvom Štrpkových textov v Ursinyho pesničkách. Ten názov sa mi zdal úžasný. Bálik povedal, že je to dobre debilný názov, ale že na názve nezáleží. Ale aj s odstupom času sa mi páči to spojenie. Je v ňom niečo samozrejme-nesamozrejmé.

Vaše bubenice Agnes Lovecká se nedávno odstěhovala na venkov a pracuje na rodinné farmě. Neuvažujete, že byste se přestěhovala do “miest, kde nie je signál”?

Zatiaľ ma to veru nenapadlo. Najradšej by som bola, keby sa z Bratislavy stal New York a my by sme tam boli doma. Chodili od jedného klubu do druhého a pravidelne tam hrávali a nemuseli ani príliš cestovať. Len tak – z jednej časti mesta do druhej. To by sa mi páčilo najviac.

Aké dni sú pred vami?

Dúfam, že vidím dobre: Radostné! Reálny život

http://www.sedmagenerace.cz/index.php?art=clanek&id=456

Marian Jaslovský: “Netúžim byť kustódom múzea slovenskej hudby, chcem niečím prispieť do jej súčasnosti”

Text: Juraj Cagáň pre hudba.sk

Mimoriadne aktívny hudobník so širokým záberom a poľom pôsobnosti, producent, publicista, autor biografií Deža Ursinyho, Jara Filipa a Vargovho Collegia, držiteľ slovenskej Grammy v roku 2000 za publicistickú činnosť, ďalší z kategórie „ľudí hromadného výskytu“ – Marian Jaslovský.

Zoznam kapiel a projektov, na ktorých si v minulosti spolupracoval, je siahodlhý a je v ňom zachytené takmer celé žánrové spektrum slovenskej hudobnej scény. Na ktoré z nich spomínaš najradšej?

Take One bol v roku 2001 môj comeback k živému hraniu po nejakom čase a veľká túra za slobodou. Gitarista Vlado Minda je nesmierne zaujímavý hráč, škoda, že sa stiahol. A zároveň to bolo poznanie, že inštrumentálne fusion nie je pre mňa. No a potom Virtual Intercourse s basákom a spevákom Martinom Žiakom, kde to už bolo o groove. Hovorili sme tomu alternatívny funk, bolo to v čase, keď ešte slovo „alternatívny“ nebolo prefláknuté. Predtým som prežil desať krásnych naozaj rockových rokov so skupinou Slniečko/Punto a Rybacé hlavy . Samozrejme, úžasné to bolo s Dežom Ursinym. No a potom moja vlastne prvá vlastná skupina – Quasimondo - tá pôvodná zostava je vlastne tiež už minulosť a ľudia s láskou spomínajú napríklad na naše vystúpenie na minuloročných „džezákoch“. Ale ja nie som moc na spomínanie, skôr na budúcnosť.

Meno ako Dežo Ursiny nemôžeme len tak nechať bez povšimnutia. S Dežom si hrával, v magazíne InZine si zverejnil rozhovory o Dežovi od ľudí, ktorí ho dobre poznali a v roku 1997 si vydal biografiu ‘Pevniny a vrchy’, ktorá vyšla v dvoch nákladoch a predalo sa je okolo 5000 kusov. Aký bol teda Dežo hudobník, aký to bol človek, v čom tkvela jeho výnimočnosť?

To je veľmi ťažká otázka, na ktorú som sa snažil dal odpoveď na tristo stranách, a ešte by som mohol kľudne napísať tristo ďalších. V rámci svojej hudby to bol veľký originál, človek s veľmi hlbokým ponorom. Sústredený tvorca, ktorý nekorčuľoval po povrchu. Byť sám sebou je hláška, neskutočne prefláknutá v reklamách, ale on sám sebou naozaj bol. Nikdy sa nepodobal na nikoho. A toto dával aj ľuďom, ktorí s ním hrali. Riadil sa tým, že treba ísť po význame vecí, nie po ich dizajne. Škoda že nežije, rád by som s ním konzultoval to, čo robím teraz.

V roku 2002 Ti vyšla ďalšia úspešná kniha ‘Jaro Filip – človek hromadného výskytu‘, pred dvoma rokmi zas biografia mapujúca históriu žijúcej legendy Collegium Musicum. Máš v budúcnosti v pláne vydať nejaké ďalšie podobné biografie, alebo si myslíš, že týmito troma knihami si popísal všetko to podstatné z novodobej histórie našej hudby?

Neplánujem už písať podobné knihy, už dorobiť Collegium bolo utrpenie. Baví ma hudba, nahrávanie, skladanie, produkovanie. Mám doma štúdio a stále niečo robíme a stále prichádzajú nové nápady a projekty. Písmeniek mám dosť, keď robím pre SME, kde som zamestnaný. Píšem tridsať rokov, to sa človek aj unaví a prestane mať pudenie niečo dôležité oznamovať svetu. Ale sme dohodnutí s Mekym Žbirkom, že mu napíšem ako ghostwriter autobiografiu, ale to pri jeho vyťaženosti tak skoro nebude. Mojou ambíciou nie je zmapovanie novodobej histórie našej hudby. Netúžim byť kustódom múzea slovenskej hudby, chcem niečím prispieť do jej súčasnosti.

V rokoch 1999-2001 si editorsky pripravoval deväť pozoruhodných albumov, ktoré vychádzali ako príloha časopisu Watt. (napr.: Šeban,Buntaj-Rózsa-Milión bohov, Jonáš & Jakabčic – Live, Klee - Čo ti dať?, … ) Pomohol si teda dostať medzi ľudí hudbu, ktorá by inak asi vôbec nevyšla alebo keď, tak len s veľkými potiažami. Zmenila sa u nás odvtedy situácia, je podľa Teba dnes jednoduchšie vydať album?

Tie cédečká vychádzali ako príloha audiofilského časopisu Watt, dnes by to asi nebolo možné. Vydať album je jednoduché, ale ak chce človek fyzický nosič, na to treba buď peniaze alebo vydavateľa. Našťastie sú tu Slnko Records, Hevhetia Records alebo vydavateľstvo Hudobného fondu, ktoré vydáva džez. A je tu MySpace, či Facebook, čo je pre kapely neuveriteľne užitočná vec. Z predaja albumu sa aj tak nedá zarobiť, tak prečo ho nedať zadarmo na web a neskúsiť zarobiť na koncertoch? To je trend na celom svete.

Poďme teda k súčasnosti. Keď si to tak zoberieme, tak človekom hromadného výskytu nebol len Jaro Filip, ale si ním teraz aj ty. V ktorých skupinách a projektoch momentálne pôsobíš?

Ono to je podstate jeden gang, rodina, ktorá sa rôznym spôsobom štrukturuje, vetvy jedného stromu. Začalo to mojou vlastnou skupinou Quasimondo. Podarilo sa dať dokopy vynikajúci tím – klávesistu Rolanda Kánika, basáka Petra Muca Rusňáka, gitaristu Petra Penthora. Našli sme speváčku Silviu Gieciovú. Rapper Lyrik dotiahol rappera Beneho a ten beatmakerov Peka a Karaoke Tundru. Skamarátili sme sa aj so speváčkou Habbiel. Z tohto podhubia vznikol aj projekt Modré hory, kde som nahrával živé nástroje a robil výstupnú kontrolu. Lyrik po sľubných koncertoch a niekoľkých nahraných skladbách s Quasimondom a vychvaľovanom albume Modrých hôr išiel riešiť svoje veci, ale zvyšok ostal pokope a od týchto ľudí sa odvíjajú projekty, ktorých som súčasťou a denne som z toho šťastný. Skupinu Quasimondo tvoria všetci, momentálne je trochu v mrazáku, prioritou je dokončenie albumu.

Silvia Gieciová je frontmankou skupiny Silvia Fourporation so všetkými hudobníkmi a ešte aj bubeníkom Ľubom Ežom Ambrózaiom, Bene robí slovenské texty, Roland je producent. S Benem máme zasa vlastný poetický projekt Defragmenty bez beatov, loopov a BPM, a s Benem, Rolandom Kánikom zasa QuasiTrio, ktoré už obohatil aj Peter Rusňák. S Karaokem mám zasa temný elektronický projekt Cabaret Noir Combo, ktorý funguje hlavne štúdiovo, ale už sme hrali aj koncert a bolo to vzrušujúce.

S Benem robíme vlastnú talkshow Celkom iný beat v divadle GUnaGU a s ním aj s Pekom sme nahrávali hudbu do hry Som hot dog v tom istom divadle. Naša robota sa tak páčila hercovi, spevákovi a nádejnému rapperovi Viktorovi Horjánovi, že si u nás objednal celý album. Na ten sa veľmi tešíme. No a na jeseň príde na rad Beneho sólový album, kde sa zasa stretne kopec ľudí.

No a potom je tu skupina Appendix, rockový crossover, ktorá minulý rok skončila aktivity, ale basgitarista a textár Lukáš Fila a mimoriadny spevák a gitarista Juraj Benetin robia nové pesničky. Do kapely sme prizvali aj – koho iného ako Rolanda Kánika. Bubeník je zatiaľ otvorený, demo nahrávky urobí Emil Frátrik.
No, hádam by stačilo. (smiech)

Toľko projektov a podujatí v jednom časopriestore musí byť náročné na zber inšpirácie. Kde ju hľadáš?

Zasa až tak veľa toho nie je. Väčšina z tých projektov sú tímové, ja som strašne rád členom tímu, a nielen preto, že nie som sám ťažným koňom – hlavne nepatrím medzi bohorovných ľudí a rád konzultujem. Takže ak dá, povedzme, Peko alebo Karaoke Tundra dobrý beat, tak to je potom najlepšia inšpirácia na dohrávanie živých nástrojov a ja ich hneď počujem a potom už len nahrám, čo počujem. Alebo počujem v hlave groove, keď kráčam domov. A bubny podľa mojich provizórnych dorobí Peko, v tomto je lepší ako ja. Alebo mi Bene povie, o čom bude text, a sme už takí zohratí, že keď spravím hudbu, tak vyhlási, že presne takto ju počul v hlave. To sa stalo v prípade Chémie v soundtracku hry GunaGU ‘Som hot dog’, ktorý je zadarmo na stiahnutie na www.gunagu.sk.

Ale ja na inšpiráciu veľmi neverím. Nehovorím, že nie sú zlé dni, ale v tých normálnych by človek mal byť schopný kvality aj bez výhovoriek na nejakú tetu inšpiráciu. Ale priznávam, že pred večerným nahrávaním po celom hektickom dni je pre mňa dobrou inšpiráciou pohár dobrého červeného. Alebo aj dva.

Aký veľký je Tvoj inštrumentálny arzenál? Vždy, keď ťa niekde vidíme hrať, prekvapíš nejakým novým nástrojom alebo zvukom…

Klasika je flauta, altsaxofón a tenorsaxofón. K tomu pribudli aj nejaké klávesové synťáky, syntetizátorové moduly a klávesové MIDI kontroléry. Môj miláčik je momentálne nový prírastok - Akai EWI 4000s, dychový syntetizátor, ktorý pomáhal vyvíjať velikán Michael Brecker. Má vlastné zvuky a ďalšie sa neobmedzene dajú ťahať z počítača a modulov. A, samozrejme, bezproblémové je s ním aj použitie normálnych gitarových šľapiek, takže sa možnosti rozširujú, a tiež samozrejme nejaké takéto efekty mám.

No a milujem sériu kaoss od Korga – Kaossilator, čo je frázový syntetizátor, kde sa zvuky vytvárajú šmýkaním prsta po touchpade, a kaoss pad, kde sa takýmto spôsobom pracuje s parametrami efektov. Kaosspady mám dva a kombinujem ich. Ďalšie možnosti dáva notebook s virtuálnymi syntetizátormi a efektmi a Ableton Live používam ako looper, ktorý mi opakuje nahratú frázu, takže môžem postupne nahrať všetky nástroje.

Z Tvojich slov vyplýva, že žiješ a tvoríš v jednej veľkej plodnej a priateľskej komunite hudobníkov. Dá sa z toho vyvodiť, že vzťahy na našej nazvime to „alternatívnej scéne“ sú také nezištné ako popisuješ?

To sa spýtaj nejakej kapely, čo robí alternatívu. My to nie sme. Veď sme boli s Quasimondom na Eurovízii! S hudbou neprezentujeme to, akí sme umelci, cítime sa byť entertainermi. Bavíme sa a teší nás, keď sa bavia aj iní.

Pravdupovediac, keď ste sa s Quasimondom pár mesiacov po vystúpení na Bratislavských jazzových dňoch objavili v Eurovízii, pre mnohých ľudí to bolo dosť prekvapujúce. Ako ty, človek zainteresovaný, hodnotíš túto súťaž, ktorá má u nás nemálo kritikov?

Išli sme sa tam ukázať. Pesnička nebol žiaden zlepenec spichnutý týždeň pred dedlajnom. Stojíme si za ňou. Boli sme tam, aby sme sa pripomenuli, že sme. Viac menej bez roboty a v primetime. A vážení ľudia nám hovoria, že to patrilo k najlepším veciam, takže to splnilo účel.

Toto oddelenie „alternatívy“ a „komercie“ je pre mňa nepochopiteľné a hudobníci, ktorých milujem sú mimo tohto triedenia. Je George Clinton, Maceo Parker, Bootsy Collins alebo Prince umelec alebo komerčák? Alebo J.A.R.? Keď nám o hite ‘Nedeľné blues’, ktoré si celé kluby spievali unisono, lebo to poznali z MySpace, povedali, že je to príliš komerčné pre FM Radio, už som sa len smial. Asi to bude tým, že to bolo zemité, žiadna para, a že nie sme abstinenti. (smiech)

Spomínal si, že s Quasimondom pripravujete album, oživujete Appendix a popritom pracuješ s Benem na viacerých projektoch. Zdá sa, že sa v najbližšej dobe nebudeš nudiť…

Tomu ver. Momentálne sa chystáme doraziť ten album Quasimondo a začať hrať s veľkým bandom naživo. Popritom nám Roland Kánik robí vo svojom štúdiu poriadne demo nahrávky, aby sme mali čo ukazovať, lebo sa patrí začať poriadne hrať – baba, ktorá krásne spieva a hrá si na klavíri skvelé pesničky s kvalitnou kapelou medzi rockom a soulom, také tu ešte nebolo. Napokon, malá jednohubka je už na Myspace. Medzitým určite dokončíme Cabaret Noir Combo, čo je vážny úlet a milujem to. V piatok som domixoval skladbu Fineflow s Habbiel, tak si ju môžete pustiť na www.myspace.com/cabaretnoircombo.

No a v lete príde rad na „komerčný“ projekt Viktora Horjána, na ktorý sa veľmi teším. Keď u mňa Viktor nahrával skladbu Som hot dog na soundtrack do GUnaGU, skoro mi brucho prasklo od smiechu. No a na jeseň príde na rad Beneho sólový album. A medzitým tie komorné Defragmenty a Appendix, ktorý sa už nebude volať Appendix, ale nejako inak. A dúfam, že bude čo najviac živého hrania, lebo to je ten pravý orgazmus.
http://www.hudba.sk/rozhovory/2009-06-01-marian-jaslovsky-netuzim-byt-kustodom-muzea-slovenskej-hudby-chcem-niecim-prisp

Štěpán Bolf, 19.05.
Košická skupina Kolowrat právě vydává své druhé album Slnko je vo veži, které pokřtí v sobotu na strahovské Sedmičce. V rozhovoru s jejím zpěvákem a textařem Rastěm Rusnákem byla řeč o natáčení nové desky, textech, Košicích nebo vydavatelství Slnko Records.

Jedna z nejzajímavějších současných slovenských kapel, košický Kolowrat, právě vydává svoje druhé album „Slnko je vo veži“. Na to, jestli název desky koresponduje s názvem jejich domovského bratislavského labelu Slnko Records jenom náhodou, jsem se jejich zpěváka, textaře, v civilu archeologa Rasťa Rusnáka neptal. Bylo totiž spoustu zajímavějších témat k rozhovoru před pražským křtem desky, který se chystá na tuhle sobotu 23. května na strahovskou Sedmičku.

Kolowrat Jaký ty vnímáš rozdíl mezi Kolowratem kolem desky „Vrány sa vracajú“ a kolem aktuální „Slnko je vo veži“? Co důležitého se kolem kapely v tomhle mezidobí cca tří let podle tebe odehrálo?

Určite vnímam nejaký posun, ale je to len výsledok prirodzeného vývoja, žiadne väčšie skoky u nás nenastali. Sme starší, o trochu viac zohratí, možno trochu kľudnejší. Väčší krok nastal až tesne před nahrávaním „Slnka“, keď sme neplánovane pribrali ďalšieho gitaristu Pajkyho. Pajky zapadol skvele, našiel si jasné miesto a jeho prítomnosť ovplivnila viacero procesov v kapele. Aj vďaka tomu vnímame to, čo nás čaká, ako niečo celkom nové a nepoznané a tešíme sa na to.

Srovnej prosímtě proces vzniku „Vrány sa vracajú“ a „Slnka“.

Nahrávanie „Vrán“ bolo celé v našej réžii. Album sme nahrávali doma v Košiciach a v podstate sme si ho i produkovali sami. Nad mixovaním sme presedeli hodiny a stále tam akoby nebolo to, čo sme tam chceli mať…, ale nedokázali sme to zmeniť, ani vykomunikovať si to so zvukárom. Pred nahrávaním „Slnka“ sa už dosť angažovalo naše vydavateľstvo a bola tam jasná snaha posunúť to kvalitatívne ďalej oproti predchádzajúcemu albumu. Šina doporučila pražské štúdio Jámor a Dano Salontay s nami šiel i do štúdia a spolu s Ondřejom Ježkom sa podieľal i na produkcii albumu. Samotné nahrávanie bol pre nás celkom iný level… všetko šlo hladko, bez stresu… na každý problém sa našlo jednoduché riešenie a Ondřej si všetko s ľahkosťou kočíroval. Celý tento januárový „výlet“ do Prahy bol pre nás veľmi príjemný štart do nového roku.

Jak moc se cítíte determinovaní tím, že jste „kapela z Východu“, konkrétně z Košic? Myslím tím v první řadě, jak tenhle fakt ovlivňuje fungování kapely, možnosti koncertování… a pak taky samozřejmě to, jak to ovlivňuje o čem a jak Kolowrat hraje a zpívá… ?

„Východ“ je najmä tu na Slovensku dosť démonizovaný, najmä cez média, ktoré sa neustále zameriavajú len na rómske osady, slabšie sociálne vrstvy, problémové veci. Potom sa ľahko stane, že keď sa niekde povie „Košice“, prvé čo ľudí napadne je Luník IX, pretože ten vídajú v správach. Ale ten Luník drvivá väčšina ľudí tuto v Košiciach rovnako vidí iba v tých istých správach a tiež si pritom hovoria: „bože, ako môžu tí ľudia takto žiť“. Lenže vždy keď niekam cestuješ, ľudia sa ťa pýtajú, čo nové na Luníku IX, ako by si bol na to odborník, len preto, že si Košičan… je to niekedy unavujúce. Košické reálie v našich textoch sú o niečom inom. Vychádzajú zo zážitkov, ktoré sme vstrebali my, nie ktoré servírujú média. Naša každodenná realita, to sú skôr obrázky šialeného pracovného stresu, ktorý ťa pohltí a nechce pustiť… veď o tom je tak polovica piesní na našom novom albume.

Kolowrat Někdo obdivuje Kolowrat v první řadě kvůli textům. Mám pocit, že na nové desce jsi šel ještě dál a některé obrazy a obraty v textech člověk těžko zapomene. Jak důležité jsou pro tebe texty a jak moc se jim věnuješ?

Pre mňa boli texty vždy veľmi dôležité. To je to, čo vnímam ako prvé aj pri iných interpretoch a podľa čoho ich potom posudzujem. Nikdy som si nevážil interpreta, či pieseň, ak mala banálny text, ak bol text iba výplň, vata. Nemusia to byť len geniálne obraty z ktorých máš zimomriavky, text môže byť i jednoduchý, môže mať iba pár slov… pokiaľ k nemu interpret pristúpil so srdcom, ako k dôležitej súčasti piesne, tak to tým srdcom ako poslucháč rozoznáš. Ak to tam nie je, je to len vata.
Naše texty boli vždy dosť „ukecané“, málokedy dokážem nájsť úspornú formu, ako niečo vyjadriť. Rozprávať málo, ale povedať veľa je veľké umenie…, k tomu by som sa rád prepracoval (smích). Textom sa venujem málo, adekvátne k tomu koľko málo voľného času mi zostáva. Útržky z nich, ku mne prichádzaju samé kedykoľvek, neočakávane ako záblesky a ja si ich zapisujem. V hlave sa mi to potom vždy s niečím spája a pomaly sa to buduje k sebe. Vo chvíľach voľna to potom dopracujem a je to. Žiaľ je to pomalý proces, chvíle voľna sú už dávno „úzky profil“. To je aj dôvod, prečo Kolowrat nechrlí piesne jako na bežiacom páse.

Někde jsem četl, že i v kapele řešíte, zda nejsou texty moc temné či depresivní, ale mě takové nepřipadají, ani na „Vranách“. Spíš jsou realistické a tím možná pro někoho až kruté, třeba „Už to nie je čo bývalo“. A v těch nových jako je „Mikádo“ nebo právě „Slnko je vo veži“ cítím hodně naděje. Jak to vidíš ty? Na co a na koho v textech nejčastěji reaguješ?

Nie, neriešime, či nie sú až príliš temné, či depresívne… riešime skôr, prečo to tak ľudia vnímajú.. lebo ani nám také nepripadajú… alebo aspoň mne určite. Vidím to rovnako ako ty. A vždy som to tak videl. Nikdy ma nenapadlo, že by niekto mohol naše texty vnímať ako depresívne… žiadna depresia v nich nikdy nebola.
Často riešim seba a to čo sa deje okolo mňa, to sa týka viac nového albumu. Ale rád pozorujem ľudí a vidím za nimi ich príbehy… skutočné či imaginárne, do ktorých potom vkladám svoje videnie sveta. A stále ma dojímajú príbehy osobného hrdinstva obyčajných ľudí v hraničných situáciach. Takéto naše texty sú na prvom albume (Búrka, Už to nie je čo bývalo) a nesú so sebou istú mieru pátosu, ktorá sa s našou tvorbou spája, aj keď v tomto ohľade sme sa už pohli iným smerom.

Kolowrat Jak vnímáš Kolowrat v kontextu slovenské scény? Kdo se současných slovenských kapel je vám blízký a proč? Které slovenské kapely z minulosti vás třeba ovlivnili nebo je považujete za autority, které respektujete a proč (jsou-li takové…)?

Nechcem, aby to znelo nafúkane, ale my sme nikdy nečerpali zo slovenskej hudobnej scény, dokonca sme slovenskú hudobnú tradíciu ani nepovažovali za nasledovaniahodnú. Vždy sme počúvali skôr americkú a britskú hudbu, takže myslím, že ak nás niečo ovplyvnilo, bol to skôr tento druh pesničkárstva. Takže z toho dôvodu sme sa doma vždy cítili ako exoti a dlho sme mali snahu hľadať a nájsť nejakú spriaznenú kapelu, čoho výsledkom boli koncerty s kapelami Med, Živé Kvety či Posledné decembrové dni. S „Kvetmi“ i s „Decembristami“ sme dobrý priatelia a vážime si ich.

Jste jednou z kapel na Slnko Records. Jak vnímáš tenhle label? Co koexistence v tomhle okruhu kapel a umělců Kolowratu přináší? A proč ty myslíš, že si Slnko vybralo vás do svojí „rodiny“?

My sme boli s Peťom (pozn. Peter Lorko, kytarista Kolowratu) v časoch našich začiatkov dosť obrátení do Čiech, najmä ako čitatelia Rock a popu. Labely ako Indies a Black Point sme vnímali ako tie, ku akým by sme vždy radi patrili. Na Slovensku sme nič také nepoznali. Ale keď sme zaregistrovali existenciu Slnka, naša pozornosť sa už sústredila iba naň. Malo pre nás rovnako vysoký kredit a bolo slovenské. Šina, ktorá labelu šéfuje je múdra žena, ktorú si veľmi vážime a sme hrdí, že nás do Slnka vzala. Chcem veriť, že si nás vybrala preto, že verila, že jej ten vysoký kredit nepokazíme (smích).

http://www.freemusic.cz/clanky/6726-kosicke-realie-v-nasich-textoch-su-o-niecom-inom.html

5.5.2009 | Filip Drábek

Rozhovor s bratislavským duom Longital o hudbe, znameniach a okultnom spojení s Francúzskom

To bude dobrá nahrávka, s tým mľaskaním, hovorí Šina pri večeri na Dlhých Dieloch do diktafónu. Môžem vám to poslať, aby ste si to vysamplovali, navrhujem, na čo Dano zareaguje: To sme už skúšali. Napríklad zvuk chrúmania kalerábu. Šina má dobrú ozvučnicu, tak ju treba nahrávať. Longital, kedysi známi pod menom sídliska, na ktorom bývajú, vydali pred pár mesiacmi platňu Gloria a a takmer vzápätí na to i remixový album Revoyaged. Aj o tom bola reč s hudobnou i partnerskou dvojicou, Šinou a Danielom Salontayom, ktorá na scéne pôsobí takmer desať rokov a vedie vydavateľstvo Slnko Records. Mimochodom, to, ktoré v nedávnej ankete Rádia_FM – Radio_Head Awards 2008 získalo obe hlavné ceny.

Svoju novinku Gloria označujete ako pozitívny album. A je to z nej aj počuť. Prečo je to tak?

Šina: Písali sme ho s pozitívnym úmyslom a povedali sme si, že spravíme album, ktorý je pekný, radostný a povznášajúci. Ten výsledok to odrzrkadľuje. Počas nahrávania sme si stále zapaľovali sviečky a čakali sme, kým z nich tá Gloria vylezie, aby nám pomáhala. Je to jej album.

Je teda predošlý album Výprava temný?

Šina: Nie. Necítila som Výpravu ako temný album, ale asi na tom aj niečo bude. Boli sme asi v takom rozpoložení, že sme nevedeli, kam nás to bude viesť. Vyrážali sme na cestu. Nie náhodou sa volá Výprava. Teraz sme ale niekam prišli a niečo sme našli. Výprava sa však neskončila.

Dano: Keď sme robili Výpravu, mali sme veľa materiálu a pospisovali sme si, čo budeme nahrávať. Tesne pred nahrávaním som si uvedomil, že to nestíham dať dohromady, ak budem musieť robiť zvuk, aranžmány, mix… Takže som odložil niekoľko svojich vecí nabok. Šinine skladby boli textovo aj hudobne v jednej línii, tie moje sa tam skrátka nezmestili.

Šina: Každý album má vopred svoj tvar, ktorý už niekde existuje ako matrica. Ak tam človek chce dať niečo, čo tam nepatrí, tak ho to jednoducho nepustí. Preto niektoré kapely nahrávajú album rok, dva, osem, pätnásť.

Gloria sa mi zdá farebnejšia a živšia ako Výprava…

Dano: Výpravu sme programovo robili tak, aby sa dobre hrala na koncertoch. Gloriou sme sa tak neobmedzovali a dostali sme tam zvuky, ktoré by tam inak neboli. Úplne som prepadol zvuku tuby a klavíra. Snívalo sa mi, že Herbie Hancock mi ukázal nástroj a ja som si ho potom hľadal v encyklopédii nástrojov. Zistil som, že to je euphonium alebo barytón, najvyšší z tubovitých nástrojov. Zohnal som si nahrávku toho nástroja a cez Lemur Jazz Mutant (elektronický nástroj s dotykovým dispejom, ktorý Longital používajú pri nahrávaní i koncertoch) som ju použil pri našom nahrávaní. Technologicky sme sa posunuli ďalej. V týchto veciach je mojím vzorom Miles Davis, pretože to je človek, ktorý každú chvíľu menil kapelu aj zvuk. Keby stále hral to isté do sedemdesiatky, tak by to bola nuda a nikto by dnes o ňom nevedel.

Šina: Mimochodom, keď sa nám pokazil pred pár rokmi CD prehrávač, tak jediný album, ktorý bol ochotný hrať, bol Davisov Kind of Blue. Potom Dano vežu rozobral a jedinú vec, ktorú zahral, bol zase Davis. A to iba raz.

Máte vonku aj remixový album Revoyaged. Aký je to pocit počúvať svoju vlastnú zremixovanú skladbu?

Dano: Najlepší. Niektoré remixy by som počul najradšej ešte predtým, ako sme nahrali Výpravu.

Šina: Remixy nás posunuli do polohy, ktorú sme si ani nevedeli predstaviť. Ľudia robiaci remixy nám ukázali potenciál skladby. Keď sme ich počúvali, tak som si občas hovorila: Fíha, to sme my? Počúvam seba ako celkom iného človeka. Ako keby som sa ocitla vo veľkom obchode s oblečením a niekto by ma tam obliekal. Potom sa budem vidieť ako iný človek, budem vedieť, že som to ja, ale nebudem to úplne ja. Veľmi nás to posunulo, lebo sme zistili, koľko polôh môžeme mať.

Hráte veľa vo Francúzsku. Ako ste sa tam dostali?

Šina: Vďaka napojeniu Francúzov na českú alternatívnu scénu. V deväťdesiatych rokoch prebehlo veľa alternatívnych umelcov cez túto časť Európy a mnohí z nich si medzičasom založili svoje agentúry a festivaly. My máme v Čechách manažérku, ktorej sa podarilo umiestniť nás na najväčšie festivaly nezaraditeľnej hudby. Čo sa týka Francúzska, preskočili sme niekoľko levelov. Keby sme boli normálna francúzska kapela, tak máme asi oveľa väčší problém zúčastniť sa takýchto podujatí. Oni tam potrebujú niečo zvukovo iné, pretože prezentujú ľudom zaujímavé veci. A tak sa veľmi venujú východnej Európe. S Francúzskom máme okultné spojenie. Tesne predtým, ako sme išli hrať do Štrasburgu, našla som u nás na smetiaku tento obraz (Šina ukazuje obraz starého Štrasburgu). Také veci sa stávajú. Človek si povie: Nechám to tam, keď mi niekto posiela znamenie?

Dano: Stalo sa nám veľa vecí, ktoré sme neplánovali. Pred tromi-štyrmi rokmi sme si pozerali v jednom francúzskom časopise festivalovú prílohu a krúžkovali sme si, na ktorých miestach by sme radi hrali. Potom nám ten časopis zapadol na spodok knižnice. Teraz v lete sme ho vytiahli, pozreli sme sa na mená tých festivalov a asi na štyroch sme za tie roky naozaj vystúpili.

Šina: Počas posledných dvoch rokov sa nám udiali veci, na ktorých sme pracovali vnútorne. Je skvelé, že nás zavolali na festival Big Chill, ale museli sme sa na to pripraviť. Pred rokmi sme krúžkovali v časopise a naše podvedomie si hovorilo, že budeme hrať vonku. Zistili sme, že takéto veci fungujú.

Sú tam ľudia zvedaví? Prídu na úplne neznámu kapelu do klubu?

Dano: To nezávisí od poslucháčov, ale ovplyvňuje to promotér a majiteľ klubu. Pretože ak má klub dobrú kapelu, musí nájsť špecifickú cestu k ľudom a prezentovať to tak, aby tam ľudia prišli. Na festivaly, na ktorých hráme, chodia ľudia, čo chcú objavovať. Vidíme to aj na našich koncertoch v Bratislave, kde hráme raz za pol roka, sú tam tí skalní a inak sa to publikum stále obmieňa. Publikum sa neopakuje, nie je to ako na Živých kvetoch, kde si môžeš urobiť menný zoznam návštevníkov a odfajkovať si ich na každom koncerte.

Šina: Cítime sa vo Francúzsku ako Alenka v ríši divov, keď vidíme, že sme na veľkých plagátoch, že sme v bulletine napísaní ako nejaká senzácia zo Slovenska.

Dano: Alebo nám predavač vo vlaku druhý deň po koncerte povie, že nás videl v televízii a páčilo sa mu to. Nesťažujem sa, ale slovenskej scéne by pomohlo, keby si Slováci cenili slovenské kapely rovnako ako zahraničné.

Šina: Celé je to o prezentácii. Napríklad Mišo Kaščák vám o ôsmej večer dá na hlavné pódium na Pohode Matthewa Herberta s orchestrom a donúti ľudí tam ísť. A je jedno, či odídu, ale vedia, že promotér im neprinesie hlúposť. A toto je cesta, ktorou by sa to tu mohlo vydať. Lebo keď o tom nikomu nepovieš, tak ti na koncert ani nikto nepríde.

Dano: Je ešte niečo dôležité medzi nebom a zemou, čo by si sa chcel spýtať?

Zmysel života?

Dano: S hudbou je život lepší.

Šina: Ja si myslím, že o hudbu vôbec nejde. Hudba môže byť napríklad aj zámienka na to, aby sme sa niekam vybrali.

Dano: Niekedy si kladieme otázku, čo tu robíme? Napríklad hrali sme v Štrasburgu na klezmerovom festivale. Dodnes neviem prečo.

Šina: Raz sa to ukáže. Jedným zo zmyslov je stretnúť veľa ľudí, od ktorých sa musíš veľa učiť. Každý má talent na niečo iné, vďaka čomu sa k tým ľuďom dostaneme. To znamená, že ty sa musíš dostať k nám, lebo musíš s nami urobiť rozhovor a my musíme ísť niekam na koncert a stretnúť tam pár desiatok alebo stoviek ľudí.

Dano: Zmysel života je stretnúť ľudí a dostať sa do situácií, v ktorých sa veľa naučíš.

Šina: A keď sa toho naučíš veľa, tak môžeš zomrieť.

http://www.inland.sk/hudba/hudba-je-zamienka-na-to-aby-sme-sa-niekam-vybrali.html

13.5.2009 | Jana Šlinská

Doma na poličke má vlastnoručne vyrobenú rádiovú hlavu. Vo svojich textoch nás púšťa k sebe veľmi blízko. Deň za dňom spieva vo svojej domovskej kapele Noisecut, ktorá vznikla ešte kdesi v minulom tisícročí, postupne sa menila a s príchodom speváčky získala svoju tvár. Slovom Bliiizko je pomenovaný aj ich ostatný album, ktorý získal cenu poslucháčov Rádia_FM ako najlepší album roka. Napriek tomu ich všetky ostatné slovenské rádiá ignorujú. O tom, prečo je to tak, ale aj o tom, ako sa im hrá po slovenských kluboch a vydáva pod najväčším nezávislým labelom v našej krajine, hovorí Bety Majerníková alias Bet-Maj Sepja.

Kapela Noisecut vznikla v roku 1997, vtedy však fungovala ešte bez teba. Aký je rozdiel medzi starým Noisecutom a novým, v ktorom už máš svoje pevné miesto?

Musím sa priznať, že som to chalanom trochu upratala a prepašovala som si do ich muziky trochu svojich tém, sentimentu a emócií. Ovplyvnili sme sa navzájom. Ak by každý z nás robil hudbu sám, robili by sme pravdepodobne niečo úplne iné. Noisecut je náš spoločný kompromis, je to hranica, ktorú každý z nás ešte dokáže akceptovať. Práve to ma na tejto kapele baví, pretože nemám pocit, že by sme podliehali jednému silnému vzoru. Inak, v aute si občas púšťame starý Noisecut. Ten z minulého tisícročia.

Širšia verejnosť vás začala vnímať albumom Deň za dňom, ktorý ste vydali pod hlavičkou Slnko Records. Predtým ste však vlastnými silami vydali Landscapes. Čo vedie človeka k tomu, aby vyrobil vlastnoručne 200 kusov albumu tak, ako si to spravila vtedy ty?

Landscapes je moja srdcovka. Obdobie, v ktorom vznikal, bolo pre našu kapelu zásadné. Ujasnili sme si mnohé veci – čo chceme a ako to chceme robiť. Patrilo k tomu aj obrovské nasadenie, ktoré je vždy spojené s tým, keď si úplne neznáma kapela chce niečo vydať sama. Bola by som veľmi rada, keby nám to nasadenie, keď človek niečomu verí a robí to bez ohľadu na okolnosti, čas a peniaze, vydržalo čo najdlhšie.

Slnko Records, teda Šina a Daniel Salontay, sú známi tým, že svojim kapelám nehovoria do toho, ako má vyzerať album, propagácia a podobné veci. Prejsť však pod oficiálny label muselo byť pre vás dôležitým krokom. Čo sa tým zmenilo?

Zásadná vec, ktorá sa zmenila, bolo to, že nás akceptoval niekto výrazný, že sme sa zaradili medzi ľudí, ktorých prácu sme rešpektovali. Človek môže svojej tvorbe veriť, ale spätná väzba, či už od komunity alebo publika, je pre kapelu dôležitá a stimulujúca. V Slnku je nám fajn. Šina a Dano si svoje kapely vyberajú starostlivo a potom im dôverujú natoľko, že nemajú potrebu kontrolovať materiál, ktorý vzniká.

Staršie veci od Noisecut sa mi zdali zvukovo nevyvážené a slabšie. Ostatný album Bliiizko je krokom vpred. Ako nastal vývoj?

Boli to naše vlastné kritériá, ktoré sme potrebovali zvýšiť. Landscapes aj Deň za dňom sme nahrávali na kolene v Lososovej chalúpke v Pukanci a celé nahrávanie bol jeden veľký výlet. Nahrávať a robiť zvuk je profesia sama osebe, a preto nám všetkým bolo úplne jasné, že nové CD chceme robiť v dobrom štúdiu s niekým, koho práca nám vyhovuje.

Bolo ťažké nájsť kompromis medzi vašimi predstavami a predstavami českého producenta Ecsona Waldesa?

Ecson je zaujímavý človek. Okrem toho, že má dobrý hudobný názor, dokáže svoje postrehy a nápady kapele predkladať bez toho, aby vznikali zbytočné mrzuté pocity. Samotný autor je niekedy taký pohltený vo svojej vlastnej produkcii, že stráca schopnosť svoje dielo reálne ohodnotiť. Ecson išiel po podstate, v princípe nám prečistil štruktúry, odstránil vatu a snažil sa podporiť momenty, ktoré boli pre neho najzaujímavejšie. Pracoval veľmi racionálne, ku každému zásahu pristupoval s veľkou istotou. Chvíľu sme sa báli, že nám tento prístup môže ochladiť výraz albumu, ale z dnešného pohľadu mám pocit, že nám paradoxne podporil atmosféru, ktorú sme chceli na albume dosiahnuť.

Zvuk a produkcia tvoria dôležitú zložku albumu. V jednej recenzii vám však vyčítali, že ak by sa kapele Noisecut vypol prúd, väčšina výnimočnosti by sa stratila.

Ak by sa vypol prúd, tak by z nás naozaj nič neostalo. Je to samozrejme vec názoru, ale čo sa týka dobrého zvuku a produkcie, po dvoch CD vyrobených na kolene sme sa ako kapela nutne potrebovali posunúť minimálne v technickej kvalite. Tá, spolu so zvukom a produkciou, je absolútnou súčasťou nahrávky, a teda je ťažko rozprávať o tom, aké by to bolo, keby tam tieto veličiny nefigurovali.

Silnou stránkou kapely sú tvoje texty. Osobné, niekedy až intímne. Ako vznikajú?

Ako textárka sa mením a vyvíjam. Pri každom albume vznikali texty trochu inak. V minulosti mi išlo viac o samotné slová, štruktúru viet, slovné spojenia a slovné hračky. V súčasnosti ma čím ďalej, tým viac zaujímajú pocity, ktoré dokážu slová vyvolať. Možno je to len dočasné. Uvidíme. Viem, že niektorí ľudia sú zaskočení tým, že otvorene pracujem s témami svojho intímneho sveta a celkom čitateľne vybaľujem svoje pocity. Ale keď človek presne vie, o čom spieva, tak potom to zaspieva úplne inak a mne išlo na albume Bliiizko práve o to, aby to bolo uveriteľné, aby to nebol balast.

Čo si myslíš o iných slovenských textároch a celkovo o slovenskej scéne?

Ja to vidím tak, že podceňujú hodnotu a silu textu, podceňujú (alebo preceňujú) jazyk, v ktorom tvoria, a tým pádom sa zmierili s veľmi nízkymi kritériami slovenského textu. Mám pocit, že mnohé kapely sa programovo vzdávajú originality v snahe priblížiť sa svojim vzorom. O vypelichanom a nudnom slovenskom mainstreame ani nebudem hovoriť. Ale máme tu zopár ľudí a kapiel, ktoré ma bavia, ako napríklad Ján Boleslav Kladivo, Nové mapy, Longital, Čisté tvary, Modré hory, Diego a aj noví slovenskí interpreti ma občas veľmi príjemne prekvapia. Máme tu dosť talentu a energie, žiaľ, podmienky sú tvrdé a nie každý vydrží v potrebnom nasadení.

Po vydaní albumu ste vyrazili na turné. Sú v slovenských kluboch dobré podmienky?

Od prípadu k prípadu. Vždy záleží na ľuďoch, ktorí okolo klubu robia, tí vytvárajú atmosféru samotného klubu. Určite je pre kapelu príjemnejšie hrať v zabehnutom klube s dobrým zvukom a vychovaným publikom. Máme už aj zopár takých klubov, z čoho sa teším. Mrzí ma, keď niečo také zanikne z dôvodu malomestskej predstavy o kultúre, ktorá vládne na Slovensku. Smutným príkladom je napríklad minuloročný zánik Kulturparku v košických Kasárňach.

Vaša hudba zapadá do škatuľky elektronický pop. Ako sa pretvára elektropop do koncertnej podoby?

Počúvanie nahrávky sa značne líši od zážitku, ktorý človek dostáva na koncerte. Nahrávka je o detailoch a nuansách, koncert o energii. Skoro pri každej pesničke robíme aj koncertnú verziu. Tie zmeny nás bavia a robíme ich aj v prípadoch, že nás nejaká pesnička už začína na koncertoch nudiť. Niekedy mám pocit, že to, čo je na našom CD elektropopom, znie na koncerte ako „electrorock“.

Nedávno ste získali cenu poslucháčov Rádia_FM – Radio_Head Award. Aký je to pocit, preberať vlastnoručne vyrobenú cenu?

Riaditeľ Dušan Vančo začal plánovať tieto ceny už minulý rok a logicky oslovoval ľudí spriatelených s Rádiom_FM. Keďže som výtvarníčka, na návrh a výrobu oslovil mňa, s čím som rada súhlasila. Jednak preto, že rada spravím niečo pre toto rádio, ale aj preto, že to bola pre mňa výtvarná výzva. V tom čase nikomu z nás nenapadlo, že by sa to mohlo vyvinúť tak kuriózne. Cenu mohol vyhrať napríklad aj samotný Dušan alias Foolk, ktorý vydal minulý rok skvelý album Red Pills For Daddy. Je to radosť aj záväzok, hlavne pre mňa, lebo teraz musím vyrobiť kópiu ceny pre každého člena kapely.

Vaša hudba nie je až tak ťažko stráviteľná, napriek tomu vás dlhodobo hráva len Rádio_FM. Zmenilo sa niečo po získaní ceny? Začali vás hrať aj iné rádiá?

Na Slovensku existuje viacero paralelných hudobných svetov, ktoré sa navzájom nerušia a neprekrývajú. Ten, v ktorom fungujeme my, má iba jedno rádio a tým je Rádio_FM. Takisto cena, ktorú sme vyhrali, rezonovala len v tejto rovine. A nám je tam dobre, hrá tam dobrá hudba, je tam skvelé publikum a dobrá spoločnosť.

Ty si vyštudovaná výtvarníčka v odbore šperk. Čo je vlastne tvoja práca?

Výtvarný šperk sa značne líši od toho, čo sa bežne označuje slovom šperk. Vo svojej tvorbe používam mierku, remeselné zručnosti, technológie, sčasti aj materiály používané zlatníkmi. Používam ich však v súlade so svojím výtvarným zámerom či výpoveďou – pracujem v solitérnych kusoch a malých sériách. Momentálne pôsobím na Vysokej škole výtvarných umení v ateliéri SML_XL, ale samozrejme sa venujem aj vlastnej tvorbe, vystavujem, prednášam. Časť mojej tvorby je možné vidieť na mojej stránke.

Bet-Maj Sepja verzus Bety K. Majerníková?

Niekedy láska, niekedy nenávisť, permanentný stret záujmov, termínov a deadlineov.

http://www.inland.sk/recenzie-kopia-1/kapely-sa-programovo-vzdavaju-originality.html

Rozhovor pre  InZlin pripravila Jana Bílková

Jaké bude vaše zlínské vystoupení? Předpokládám ze zdejšímu publiku představíte výše zmíněné CD.

Dano: Znie to neuveriteľne, ale v Loft 577 to bude náš historicky prvý koncert v Zlíne. Vždy keď som sa podíval na mapu Čiech tak som nechápal ako je možné že sme ešte nehrali v kolíske československého letectva ☺ Budeme hrať hlavne z Glorie, na záver vždy hráme našu veleskladbu Na mori z Výpravy, ale ak nás publikum nebude chcieť pustiť, tak určite rozbalíme niečo z predchádzajúcich 6 albumov.

Vaše poslední deska Gloria je opěvována ze všech stran. Nicméně jak napsal Vlasta Redl je možná příliš velké sousto pro rádia. Je to tak, nebo praxe ukázala naopak otevřenost rádií?

Shi: S rádiami je to zapeklité, zdá sa, že tam o hudbu ako takú alebo otvorenosť k nej a jej kvalitám nejde. Dramaturgovia v rádiách majú svoje komerčné záujmy  a zároveň si myslia, že hudba, ktorá prináša niečo nové alebo nezvyklé môže bežných poslucháčov odradiť. Ona ich však pozýva byť pozornejšími, narábať s okamihom, keď pieseň počúvajú tvorivejšie, privádza ich samých k sebe a to je v podstate nebezpečné. Je ale množstvo iných ciest ako môžu poslucháči objavovať hudbu, nie sme na rádiách závislí.

České kapely mluví velmi pozitivně o slovenském publiku a rádi tam vyráží hrát. Jak to funguje naopak? Máte rádi spolupráci s českými interprety, organizátory a publikem?

Dano: Českí organizátori, novinári, rádiá a dokonca aj televízie nás objavili paradoxne skôr než na Slovensku. Prvých pár rokov sme u Vás hrali viac koncertov ročne než “doma”. Slovenské texty majú pre Čechov zvláštne čaro a pre nás je to zase príležitosť vyvetrať sa mimo slovenský kontext. Myslím že podobne to funguje s českou muzikou na Slovensku. Na koncertovaní v zahraničí je cenné to, že ľudia reagujú bezprostredne na hudbu a nie na ilúziu vytvorenú šikovnou mediálnou kampaňou. Hrávame aj v iných krajinách Európy, ale v Čechy sú výnimočné v tom, že tu máme svojich verných poslucháčov ktorých už poznáme z videnia alebo dokonca aj osobne. Mnohí s našou hudbou žijú už ôsmy rok a odporúčajú naše albumy a aj ďalšie kapely zo Slnko Records svojim blízkym. Takýto spôsob budovania publika je pre hudobníka najväčšie šťastie. A ešte jedna dôležitá vec. Vyrastal som na českej muzike, od klasiky cez jazz, fusion,  českú novú vlnu, brnenskú alternatívu, až po súčasnosť kedy už osobne môžeme stretnúť na pódiu takých ľudí ako sú Floex, Květy, Miou Miou, Bratři Orffové, Čankišou, Oswald Schneider, Načeva,  -123 min a veľa veľa ďalších.

Vystupujete v řadě zemí snad po celém světě, můžete namátkou zavzpomínat na některá pro vás zajímavá místa?

Shi: Najviac nám asi zmenilo život Francúzsko a je to ako dobre namiešaný drink, všetko tam tak nejako zapadá do seba: chute, vône, prístup, prijatie, poslucháči, krajina. Hrali sme koncert na ostrove v stredozemnom mori s výhľadom na rozsvietené Marseille, od mora fúkal vietor, okolo plávali 5-poschodové lode do Afriky a chvíľu sme sa museli sami seba pýtať, je to naozaj alebo sa nám to celé sníva? Na konci sme hrali už spomínanú pesničku Na mori, ktorá končí mohutným špliechaním mora, ozajstné more splynulo s tým naším…

Jak vnímáte zahraniční publikum, zaujala vás některá jejich specifika? Rusko, Polsko, Švýcarsko,..?

Dano: Čechy sme už vychválili. Naše cesty za publikom vedú po železnici alebo vzduchom a hudba je len časť komunikácie, ťažko sa to oddeľuje od celkového zážitku. Vezmime to teda doradu a heslovite, prvá vec ktorá nás napadne:
Rusko – drsný život, hudba ľudom pomáha zabudnúť, emócie tečú prúdom ako vodka až do katarzie (a do rána)
Poľsko – hrdé publikum s vycibreným vkusom a ušami otvorenými pre slovenčinu, na druhej strane slabá infraštruktúra a disciplína organizátorov.
Švajčiarsko – prevláda individualita a racionalita, hudba sa vníma ako samozrejmý doplnok ku dobrému životu, hlasná vrava na koncerte je bežná vec, lepšie sa hrá vo frankofónnych kantonoch
Fínsko – treba hrať rýchlo, kým je publikum triezve ☺
Rakúsko – jednotlivci vnímajú, ale sú tu stále kultúrne predsudky voči chudobnejším príbuzným z monarchie, cesta sem vedie asi len zo západu, najlepšie cez UK, Írsko.
Anglicko – obrovská konkurencia a pretlak kapiel na publikum, kto nejde rovno “na bránu”, takmer nemá šancu, na druhej strane je to práve anglické fandovstvo čo “vyrobilo” futbal aj popmusic
Írsko, Wales – Potomkovia keltov sú v spojení s niečím čo sa ináč ako hudbou nedá vyjadriť. Veĺmi blízka mentalita stredoeurópanom.
Francúzsko – je pre nás zasľúbená zem, publikum s otvorenými ušami pre exotickú hudbu a neznáme jazyky
Maďarsko – publikum vždy vďačné aj za moju polámanú maďarčinu ktorou sa snažím oznamovať názvy pesničiek, milujú orientálne motívy hrané slákom na gitare

O vaší kvalitě svědčí řada interpretů a kapel, se kterými jste spolupracovali, či spolupracujete. Můžete namátkou vyjmenovat některé z nich, které spolupráce pro vás byly obzvlášť zajímavé a z jakého důvodu?

Dano: Glen Hansard z The Frames. Ich hudobné spojenie s Markétou nás omráčilo už v ich prvých krehkých začiatkoch (písal sa rok 2002, na nenápadnom koncetre The Frames v Bratislave sa zjavilo na pódiu malé dievča a zaznela pieseň Star star). Za úplne nový pohľad na našu vlastnú hudbu a posun pri využívaní elektroniky na pódiu vďačíme divadlu Continuo s ktorým sme spolupracovali na projektoch Kratochvílení a Zatmění. Zaujímavá bola spolupráca s Floex na projekte Živá Partitura v Bratislave, čo sa ťažko popisuje, ale sú z toho zábery na youtube. Nápad spriatelenej kapely Miou Miou remixovať našu skladbu spustil vlnu remixov ktorých sa nazbieralo vyše 50 a práve vychádza výber z nich v podobe albumu Longital Revoyaged. Na oplátku sme im my urobili remix na ich čerstvý remixový album. Nedávno som strávil týždeň v pražskom štúdiu Jámor u Ondřeja Ježka pri nahrávaní košickej kapely Kolowrat. Veľmi som túžil spoznať tajomstvo “Ježko” zvuku ktorý obdivujem na OTK a ďalších projektoch čo nahráva. Samozrejme som tajomstvo neodhalil, ale v tej spleti káblov a voľne roztrúsených nástrojov a zariadení som si uvedomil to, čo je už dávno známe v prírode a aj v aplikovanej teórii chaosu: nepredvídateľnosť, nepravideľnosť a neusporiadanosť je základom všetkého životaschopného. Asi už prestanem robiť komínky ☺

V návaznosti na předchozí otázku mě zajímá, jaké nové projekty připravujete, co chystáte?

Shi: Pravdu povediac, nič neplánujeme, takže sme otvorení všetkým ponukám z vesmíru. Teraz sme v období, keď sme nahrali novú platňu a ešte je aj pre nás stále nová, ešte stále sa ju “učíme” hrať, pustili sme sa na nej do niekoľkých dôležitých tém, ktorých spracovanie by vystačilo aj do konca života, dúfam, že to nebude trvať tak dlho☺ Navyše teraz vychádza remixová platňa z Výpravy a tak aj poslucháči dostávajú novú dávku hudby. Pre nás je teraz dôležité hlavne veľa hrať, to je proces, ktorý je živý v každej chvíli, prúdi najviac energie a nás v každej chvíli testuje, ako sme na tom. Na koncertoch sa nedá použiť nič, čo by situáciu uľahčilo a to je vzácne.

Máte za sebou řadu úspěchů, kterého si vážíte nejvíc?

Dano: Najviac ma dostalo keď po koncerte v Čechách prišiel za nami poslucháč a okomentoval našu pieseň Červená modrá o rozpore medzi srdcom a rozumom slovami: “srdce umí kouzlit ale rozum tomu nechce věřit”. Najväčší úspech je, keď pesnička začne žiť svojím životom a dá ľuďom viac, než si autor dokáže predstaviť.

Shi: Mojim osobným zámerom pred rokmi bolo dostať na svetlo všetku tú hudbu a slová, ktoré ku mne prichádzajú a zároveň žiť v súlade s týmto novým povolaním, to znamená robiť len to a najlepšie ako viem. A samozrejme zarobiť touto prácou dosť peňazí, aby som to prežila. To všetko sa splnilo a teraz cítim v sebe silu pomôcť aj ostatným, ak majú pred sebou niečo podobné. Navyše, mimoriadny pocit šťastia mám, keď zistím, že správa-odkaz, ktorú som mala odovzdať prostredníctvom hudby sa dostala k adresátovi – niekedy to môže byť jeden jediný človek.

Kapela vstoupila do svého osmého existenčního roku, za tu dobu jste se stali hodně populární a stále postupujete dál. Máte nějaký konkrétní cíl, kterého byste chtěli dosáhnout?

Dano: Hovorí sa u nás, že velká sláva = poľná tráva. Máme ale pocit zodpovednosti voči svojej hudbe, ktorá je určená pre ľudí a preto nám záleží na každom jednotlivcovi, čo príde na koncert. To sme sa naučili od Glena: hrať aj pre ľudí čo stoja v poslednej rade. Tento rok cítim jediný cieľ: pri hraní na koncerte absolútne splynúť s hudbou a gitarou, nech sa okolo nás deje čokoľvek. Nepochybovať, nerozptyľovať sa, veriť a slúžiť hudbe, ktorá dokáže urobiť život lepším. Hudba, ktorá dostane všetko od nás, sa postará o ostatné. Takýto pocit sme mali pri nahrávaní Glorie a teraz ho musíme preniesť na pódium.

Je těžké prožívat hloubku vašich písní znova a znova na vašich koncertech?

Dano : Neviem posúdiť aký silný zážitok majú poslucháči. Chcem aby ľudia na koncerte zažili pocit, ktorý máme vo chvíli keď naša hudba vzniká. To je tá živá voda, ktorá je na prvých záznamoch nápadov na minidisku a ku ktorej sa niekedy vraciame, aby sme si oživili ten vzácny okamih, keď pesnička letela okolo a my sme ju zachytili. Je to prenosné a je to veľká vec keď sa to na koncerte podarí.

Jak vypadá váš život? Stanovujete si nějakou „pracovní dobu“ kdy tvoříte a slaďujete, nebo jste typ bohémských hudebníků? Lze ve vašem případě oddělit soukromí?

Shi: Naša pracovná doba je 24 hodín denne a to aj keď spíme (koľko nápadov prichádza práve cez sny!), ale netreba tomu rozumieť ako práci, do ktorej každý deň musíte na nejaký čas zájsť a vykonať niečo. Veľa času nám zaberá hlavne ladenie sa a nemyslím nástroje, udržiavanie rovnováhy, spojenia, počúvanie ticha, z ktorého sa hudba vynára. Sú to také nenápadné činnosti, ktoré sa nedajú podeliť na súkromie a prácu. A z tohto celého občas vytryskne nápad, ktorý treba zachytiť, zapísať, nahrať. Potom prichádza čas, keď zistíme, že tých nápadov je veľa a treba ich poukladať do nejakej zmysluplnej formy. Vtedy to už vyzerá viac ako ozajstná práca a musíme si urobiť rozvrh práce a stanoviť termíny a byť zodpovední v ich dodržiavaní. A na konci celého cyklu je cestovanie a koncertovanie. A všetko toto sa neustále premiešava v čase a splýva dokopy.

Jsou se zvukem vaší kapely spjatá slova jako multižánrový a experiment. Na jaký experiment se ještě chystáte, popřípadě s kým?

Dano: Celý náš terajší život je experiment, a preto môže aj naša hudba znieť nepripravenému poslucháčovi dobrodružne a objavne. Každý deň sa snažíme úprimne klásť otázku ako ďalej, a skôr či neskôr dostávame potrebnú odpoveď. Najdôležitejšie je byť schopný túto odpoveď prijať, správne pochopiť a urobiť ten správny krok do neznáma. Na každej ceste v hociktorej chvíli môžete stretnúť niekoho-niečo, čo vám úplne zmení život.

Tomáš Polívka pre www.metoo.cz

Bratislavské (či spíše „Dlouhodílské”) duo Longital vydalo album remixů skladeb ze své předposlední desky Výprava / Voyage, symbolicky pojmenované Revoyaged. Jakkoliv často bývají remixová alba vařením z vody, v tomto případě podobné nebezpečí nehrozí. Pro nadnárodní projekt se sešla kupa materiálu a pečlivým výběrem vznikla kolekce nápaditá, sevřená, zachovávající náladu původních písniček a přesto přinášející mnoho nových pohledů. Bude zajímavé sledovat, kam až Revoyaged doputuje. Už teď má kladné ohlasy i za Vekou louží.

Krom vlastních projektů a kontinuálního koncertování však Longital nezanedbávají ani vlastní hudební vydavatelství Slnko Records a práci pro kolegy. Mezi čerstvými tituly vyniká album někdejší slovenské SuperStar Kataríny Koščové. Na první pohled to vypadá jako nepravděpodobná srážka svou světů, „alternativního” a „popového”. Katarína ovšem dávno setřásla prvoplánově komerční stín televizní reality show a věnuje se muzice na pomezí šansonu a jazzu, kterou ocení i nároční posluchači.

Pro album Revoyaged se vám sešly remixy z osmi zemí, ale na desce nakonec převládají remixy česko-slovenského původu, krom jednoho z Anglie. Proč? Slovenské a české byly lepší, nebo byly nějaké problémy s vydáním?

Dano: Vysvetlím históriu vzniku albumu, z ktorej vyplynie odpoveď na túto otázku. S nápadom remixovať našu skladbu prišiel Jára Tarnovský z Miou-Miou a remix sa veľmi vydaril. Potom napadlo nášho menežera Eleka usporiadať remixovú súťaž a vyhlásiť ju cez slovenské Rádio_FM, pražské Rádio 1 a MySpace. Výrazné zastúpenie českých a slovenských remixérov vyplýva z vplyvu zapojených rádií a z toho, že sa tu o nás vie. V súťažnej časti sme počúvali remixy bez toho, že by sme vedeli detaily o autoroch. Zber remixov a komunikáciu mal na starosti Elek, nepátrali sme po pôvode remixov, záležalo nám len na hudbe. Prišli remixy zo Slovenska, Čiech, Rakúska, Írska, Švajčiarska, Francúzska, Nemecka. Mimo súťaže sme oslovili v Anglicku Andreja Baka (spolupracoval s Nicolette od Massive Attack, Natalie Imbruglia a Kylie Minoque), v Čechách Floex a Honzu Muchowa, na Slovensku Karaoke Tundra. Honzovi sa bohužiaľ skomplikoval kalendár a tak jeho plánovaný remix nevznikol. Veľmi sme sa potešili, keď po vyhlásení top remixov sa odtajnili známi muzikanti a naši priatelia Foolk a Ondrej Galuška z Eggnoise, ktorí sa zapojili do súťaže pod krycími menami J. V remixérskej komunite sa väčšinou autorstvo remixu ponecháva pôvodnému autorovi, čo zjednoduší vydanie takéhoto albumu. My sa našim remixérom snažíme odvďačiť v naturáliách a v ochote podieľať sa na ich projektoch, ako napr. album Miou Miou / Electronique.

Vzniklo 50 remixů, na albu jich je 15. Zveřejníte i některé další? Třeba jako download?

Dano: V našom „top” výbere bolo 17 remixov, 2 z nich sme museli oželieť lebo sa už nezmestili na CD. Ale nebudeme už zverejňovať žiadne doplnky, dali sme si prácu zostaviť album tak, aby to bol kompaktný soundtrack ku dobrodružnej výprave, či už autom, vlakom, alebo len tak v predstavách za zatvorenými očami…

Budete v nabídce remixování pokračovat i v případě posledního řadového alba Gloria? Nebo šlo o jednorázový projekt?

Dano: Počkáme na ohlas tohoto albumu, už teraz ale vieme, že začínajú naň reagovať noví ľudia, a aj médiá, ktoré by si naše radové albumy veľmi nevšimli. Napísal nám dokonca promotér z USA, ktorého album uchvátil. Čo nás láka na pokračovaní je možnosť spoznať zaujímavých muzikantov, ktorí nám tým umožňujú nový pohľad na našu vlastnú tvorbu, a z týchto spojení na diaľku môze vzniknúť priama spolupráca. Vlastne už vznikla - Andrej Bako si snami prišiel zahrať svoj remix naživo na bratislavský krst. V Prahe prišli album pokrstiť Floex a Ondřej Galuška a spoznali sme na ňom pražského producenta, ktorý si hovorí Vlad a ktorého nádherný zasnený remix otvára CD. Vlad prejavil záujem pokračovať v remixovaní z albumu Gloria, takže to vyzerá na dobrodružný seriál!

Vydavatelsví Slnko Records vydalo nedávno desku Kataríny Koščové. Výbornou, která kvalitou určitě zapadne do vydavatelské politiky Slnka. Album je navíc velkoryse pojato i po „fyzické” stránce. Samotné CD totiž posluchač najde vložené v originálně ilustrované knížečce - sbírce básní. Ale jak k téhle přece jen trochu nečekané spolupráci došlo? Katarína si Slnko Records sama našla?

Shina: Áno, oslovila ma priamo, celý projekt hudba-básne-obrazy v jednom balení mala pripravený už pred rokom, pesničky hotové, práve ich nahrávala, ale nezmenila by na nich ani notu, aj keby som bola chcela. Vedela už presne čo chce, na mne bolo súhlasiť. Určite je vydanie tohto albumu jedna z najprínosnejších vecí, ktoré sa nám obom mohli stať, Katarína potrebuje nájsť nové kvalitné publikum a my sa chceme priblížiť ľuďom, ktorí o nás ešte nevedia, ale hudbu Slnka budú mať určite radi. Navyše ako hovoríš, je to výborná platňa - a to ja môžem

http://www.metoo.cz/5949/longital-vydali-dalsi-soundtrack-kdobrodruzne-vyprave