Slnko Blog

29.5.2011 – webnoviny.sk – SITA

Speváčka odohrala koncert na 11. ročníku European Jazz Festivalu.

Katka KoščováFoto: SITA/Mirka Dobošová

BRATISLAVA 29. mája (WEBNOVINY) - Slovenská speváčka Katarína Koščová tento týždeň vystúpila na 11. ročníku European Jazz Festivalu, ktorý sa koná v Aténach. V gréckej metropole sa predstavila spolu s džezovou The Illusions trio a svojim klaviristom Danielom Špinerom. “Atmosféra festivalu bola skvelá. Bola som prekvapená, aké množstvo ľudí prišlo, aj napriek tomu, že v tom čase boli v Aténach demonštrácie. Chcela by som sa veľmi pekne poďakovať Hudobnému centru a Slovenskému veľvyslanectvu v Aténach, že nám umožnili zúčastniť sa takejto výnimočnej akcie,” uviedla 29-ročná rodáčka z Prešova.
Katarína Koščová si našla svoju cestu napriek tomu, že v roku 2005 zvíťazila v súťaži Slovensko hľadá SuperStar a najprv mala namierené na popovú dráhu. Na svojom treťom albume Nebotrasenie (2009) sa priblížila k džezu a šansónu. Svoje vytúžené miesto si našla na klubových pódiách a džezových festivaloch. Už dnes sa predstaví na Jarných Bratislavských Jazzových Dňoch v Nitre, kde okrem nej vystúpia aj speváčka Vanda a rakúska kapela Hot Pants Road Club. Neskôr ju čakajú koncerty v Košiciach a Českej republike.
Agentúru SITA informoval speváčkin manažér Michal Pivovar

Zdroj: http://www.webnoviny.sk/kultura/katarina-koscova-sa-predstavila-v-at/357832-clanok.html

17.5.2011 – i-lemon.sk – Jana Šlinská

Kapely Kolowrat a Kvety Nikotínu odohrajú na prelome mája a júna päť spoločných koncertov. Začínajú 19. mája v Nitre, potom navštívia Bratislavu, Banskú Bystricu, Košice a Prešov.

Kapely sú spriaznené ľudsky i hudobne, rozhodli sa teda tento fakt využiť. Vysvetľuje Rasťo Rusnák z Kolowratu: „S chlapcami z Kvetov Nikotínu sme si ľudsky skvele sadli, sú to fakt dobrí ľudia a my ich máme radi. Už predtým sme spolu pár koncertov hrali a vždy sme si vraveli, že by sme toho mohli pospájať viac. Teraz na jeseň sme sa ale dohodli, že to na jar uskutočníme a nakoniec sa to vyladilo na päť spoločných koncertov.“

foto: Zdenko Hanout

foto: Dávid Doroš

Kolowrat má na konte dva albumy (Vrany sa vracajú a Slnko je vo veži), na turné predstaví kapela program vyskladaný zo starších piesní, ku ktorým však pribudli aj novinky. „K dvom novým piesňam, ktoré sme hrali už v januári, pribudla ďalšia. Posledné týždne sme pracovali na viacerých pesničkách naraz, ale iba jednu sa nám podarilo dotiahnuť. Škoda. Ale aspoň jednu novú môžeme hrdo odprezentovat,“ hovorí Rasťo. Kapela chystá aj nový album, no ide na to pomalšie ako by chceli. „Práve v súvislosti s prípravou turné sme si uvedomili, že po skončení turné by sme mali koncertovanie celkom pustiť z hlavy a venovať sa fakt iba novým piesňam, aby to začalo pribúdať o čosi rýchlejšie.“

To, čo sa kapele podarilo dokončiť, je ich prvý oficiálny videoklip, a to ku skladbe Mikádo, ktorá sa nachádza na aktuálnom albume Slnko je vo veži.

Klip režíroval Gejza Dezorz, známy režisér a principál Dezorzovho lútkového divadla, kameru obstaral Ivo Miko. „S Gejzom sme sa rozprávali o klipe už v čase albumu Vrany sa vracajú, ale tak ako veľa vecí v živote, aj toto bolo len tak voľne nahodené do času a priestoru a čakalo to, kým sa všetka tá vzdialenosť, zaneprázdnenosť a povinnosti vyladia tak, aby sme sa mohli stretnúť a dať niečo dokopy. Natáčanie bola jednodňová, nízkorozpočtová vec a myslím, že sa Gejzovi podarilo z toho umiesiť jeden pekný klip. Máme z neho radosť,“ hovorí Rasťo a na otázku, či nie je zbytočné točiť klipy odpovedá: „Určite je to zbytočné, ak od toho čakáš nejaký komerčný benefit. Z tohto hľadiska ale kapely ako sme my, ani nemusia robiť hudbu. Ale je príjemné mať aj nejaký vizuál k svojim piesňam, takže ak máš naporúdzi ľudí, ktorí ti s tým vedia pomôcť, bola by škoda to nevyužiť. My to berieme ako takú čerešničku a ak sa taká spolupráca podarí aj v budúcnosti, pôjdeme do toho znova. Aj keď sa na tom vlastne dá iba prerobiť, nie je to strata peňazí.“

Termíny koncertov:

19. máj 2011 NITRA, Frankie Rock Club

20. máj 2011 BRATISLAVA, U Óčka

26. máj 2011 BANSKÁ BYSTRICA, Club 77

3. jún 2011 KOŠICE, Tabačka

4. jún 2011 PREŠOV, Christiania

Kolowrat nájdete tu:

kolowrat.sk

facebook.com/Kolowrat.sk

foto na titulke: Zdenko Hanout

Zdroj: http://i-lemon.sk/index.php?log=clanok&uid=259

27.10.2010 – ohudbe.sk - Peter Stračina

V Starej pekárni v Brne zahrali v rámci spoločného turné dve slovenské skupiny The Ills a Kolowrat. Inštrumentálna melanchólia, a "pozeranie sa na šnúrky" v podaní The Ills a následne silné texty životných príbehov s energickou hudbou Kolowratu. Pre takýto dvojkoncert sa lepšie miesto ako tmavá ale útulná "pivnica" v Brne nenájde.

Mladé slovenské kapely tak ukončili jesenné turné, počas ktorého od 24. septembra do 23. októbra navštívili Trenčín, Nitru, Prešov, Košice, Michalovce, poľský Krakow, Bratislavu, Prahu a Brno.

Kapela The Ills tento mesiac vydala svoj debutový album To Wish Impossible Things, ktorý je dostupný na voľné stiahnutie na stránke www.ills.bandcamp.com. Shoegazeové kvarteto najbližšie vystúpi 8. decembra v Bratislave na Zimnom Žákovic Open.

Zdroj: http://hudba.zoznam.sk/spravy/2010-10-27-kolowrat-a-the-ills-ukoncili-turne-v-brne-fotoreport

2.10.2010 - Musicpress.sk – Stanči Karellová

Bolo to v apríli, vlani, keď Slnko vydalo dlhoočakávaný druhý album Kolowratu Slnko je vo veži. Pri tejto príležitosti sa kapela spolu so svojimi predskokanmi The Ills vydali na turné po slovenských Kluboch. Hned prvou zastávkou bol trenčiansky Lúč.  Divácke zastúpenie nebolo velmi početné, polovicu publika tvorili (vrátane mna) kamoši Illsákov, taký príjemný chilloutový piatok. Viac vo fotoreporte.

Foto: http://www.musicpress.sk/fotoreporty/kolowrat-the-ills-v-klube-luc-fotoreport-od-stanci

The Ills, Čisté tvary, Noisecut, divadlo Meteorit, Bratislava, 2. december 2009

Juraj Kušnierik pre .týždeň

Koncert v bratislavskom divadle Meteorit sa začal vystúpením mladej bratislavskej kapely The Ills, ktorá je zjavne inšpirovaná post-rockom a prístupom k hudbe výstižne označovaným slovom „shoegazing”, teda pozeranie sa na vlastné topánky a nie smerom k publiku. Hrali pomerne dlhé inštrumentálne skladby, ktoré mali skôr vytvárať atmosféru, než zaujať hudobným nápadom. A to sa im aj darilo. Malo to energiu, naliehavosť a zvláštnu krásu. Nevadilo, že bicie zneli ako v neozvučenej skúšobni a že celý zvuk sa zlieval do jedného prúdu. Keď sa v niekoľkých pesničkách k štyrom chlapcom pridala rakúska speváčka, bolo to fajn, ale stratilo to tú zaujímavú zahmlenosť.

Čisté tvary, už roky ignorujúc módne trendy, kráčajú po svojej ceste a postupne sa dopracovali k pátosu nie nepodobnému napríklad islandským Sigur Rós. Ako keby každá zaspievaná veta niesla v sebe hlboké posolstvo, ktoré len iniciovaný poslucháč dokáže dešifrovať. Keď to všetko správne zafunguje, tak je to veľká sila. Stačí však, aby niečo nebolo v poriadku a človeku sa chce zívať a esemeskovať. V divadle Meteorit to dopadlo pomerne dobre. Celý koncert Tvarov bol zaujímavý a vzrušujúci, no zimomriavky prišli až v poslednej piesni, v ktorej hosťoval Boboš Procházka. Až jeho temný spev a drásajúca harmonika dodali hudbe Čistých tvarov priam neznesiteľnú intenzitu. Až tak, že ľudia, ktorí dovtedy posedávali a polihovali na zemi (v divadle Meteorit je na dlážke koberec!) vstali a začali sa hýbať v uhrančivom rytme.

Vstali a už si nesadli, pretože večer vrcholil vystúpením skupiny Noisecut. Bola to lavína krásy, hudby, obrazov a obrovskej energie. Zdá sa, ako keby mala Bet-maj Sepja z koncertu na koncert silnejší a ostrejší hlas, ako keby Losos, Japonec a M zo svojich nástrojov z koncertu na koncert dokázali dostať intenzívnejšie zvuky. Rocková tvrdosť, elektronická farebnosť a sugestívny spev vytvárajú zázračnú zvukovú drogu, ktorá človeka s čistou hlavou a otvorenými ušami dokáže v okamihu preniesť do iných svetov. Môžete skákať a tancovať, alebo bez pohnutia stáť, dívať sa a počúvať. Noisecut je vo vrcholnej forme a preto je informácia o tom, že sa idú presunúť do štúdia a dávať dokopy nové veci, veľmi dobrou správou. Nezachytiť aspoň niečo z tejto divokej energie na zvukový nosič by bolo hazardovaním s talentom.

Zahmlená atmosféra The Ills, zimomriaky pri Čistých tvaroch a hudobná extáza s Noisecutom. To je na jeden večer viac než dosť.

.týždeň .číslo 40/2009, .vladimír Potančok, 3. október 2009

Petržalský Klub Za zrkadlom odštartoval novú jesennú sezónu koncertom dvojčlennej skupiny Longital a tria Martin Burlas, Ján Boleslav Kladivo a Peter Zagar.

Longital presne na tom istom mieste zhruba pred rokom krstil vtedy ešte čerstvý album Gloria. Tentoraz priniesli novinku traja rytieri smutnej postavy za laptopmi. Ich spoločný album, ktorý sa volá V rozpakoch, vydáva v týchto dňoch vydavateľstvo Slnko records, a podľa dojmu z prvého počutia na ňom spáchali spoločnú rituálnu komerčnú samovraždu. Cez mohutný trojitý príliv melanchólie iba občas zabliká svetielko nádeje či iskierka skrytého humoru. Áno, toto je hudba, ktorú by ste mali počúvať len vtedy, keď sa chcete dostať von z poriadneho splínu a vybiť pritom klin klinom. Nie je to nič pre ľudí, ktorí hľadajú jednoduché odpovede na zložité otázky. O charaktere opusu veľa napovedia už názvy jednotlivých skladieb: Váha, V rozpakoch I a II, Rozbitý tvar I a II, či Close Contact – Highest Risk. A naozaj – počas tých dvadsiatich minút, ktoré som stihol zo živej prezentácie albumu zažiť, bol kontakt medzi muzikantmi a publikom iba kúsok od bodu mrazu. Možno aj preto zanechali v duchu názvu svojej platne trochu rozpačitý dojem. Inou kapitolou je samotná hudba, ktorá má napriek zdanlivej nekomunikatívnosti svoje vysoké kvality a svojbytnú estetiku. Milovníci ušľachtilej clivoty si prídu na svoje.

Oslava medzinárodného dňa hudby pokračovala po krátkej prestávke koncertom hosťujúceho dua Longital (ex-Dlhé diely). Skladajúci, spievajúci, hrajúci a miestami tancujúci muž a žena čiže Dano Salontay (prevažne gitara) a Shina (prevažne basgitara), si na rozdiel od svojich predskokanov kontakt jedného s druhým i s publikom zjavne užívali. Piesne z albumu Gloria prešli od vlaňajšej premiéry mnohými aranžérskymi posunmi a premenami a bolo zjavné, že obaja autori sa v ich spoznávaní dostali poriadne ďaleko. Miestami to pôsobilo dojmom, ako keby až po roku obrusovania na koncertoch prišli Dano so Shinou na to, čo vlastne zložili a aký to má pre nich význam. Celú šou, ktorá vlastne odštartovala dvojmesačnú šnúru po Česku a Slovensku s malou zastávkou vo Viedni, spríjemňovali i drobné vylepšenia v „pódiovom stvárnení“ jednotlivých piesní. Najväčšiu ozvenu určite spôsobilo hromadné pochodovanie skupinky vybraných divákov na pódiu počas songu Už len raz. Neviem, ako je to možné, ale z Longitalu srší z roka na rok väčšia radosť z hrania i z hrania sa. Poslucháči však popri pódiových žartíkoch dostali aj takú obrovskú  porciu naozajstnej hudby, že ju mali problémy všetku stráviť. Možno to bolo spôsobené aj tým, že oproti minulým rokom chýbalo na koncerte Longitalu premietanie vídžeja, ktoré tých lenivejších viedlo určitým konkrétnym smerom, kadiaľ sa pri interpretácii počutého majú uberať. Tentoraz si musel každý poslucháč k longitalovským piesňam vymyslieť alebo predstaviť vlastný príbeh. A tak by to asi malo byť stále – veď svetlo majáka na kopci vidíme všetci, no doplávať k nemu musíme svojím tempom a štýlom.

http://www.tyzden.sk/casopis/2009/40/svetlo-na-kopci-tunela.html

Juraj Mironov

Sobotná tragédia na Pohode hlboko zasiahla všetkých v skupine. Lucia má v dnešných novinách stĺpček (ktorý po týchto udalostiach prepísala celý nanovo - pozrite nižšie). Pozrite si aj Bálikov komentár pod ním. Veľmi radi by sme aspoň symbolicky vyjadrili podporu celému organizačnému tímu na čele s Mišom Kaščákom, a to zrieknutím sa celého nášho honoráru. Poteší nás ak tak spravia aj ďalšie kapely, pre ktorých festival znamená to, čo pre nás.

Lucia Piussi pre http://komentare.sme.sk/c/4940359/napriek-tragedii.html

Hneď po tragédii na Pohode, len čo sme sa zúbožení  z toho, čo sa stalo, vrátili domov, napísal mi kamarát Robo Kirhoff: „Hrôza. To je až nepredstaviteľné. Aké zvláštne, že zlému sa darí bez prekážok a dobré stíhajú takéto rany.“

Vystihol to presne. Mám hlavu v smútku, ako všetci, ktorí vedia, čo je skutočný zázrak festivalu Pohoda a akou strašnou silou je zrazu pokorená celá jeho krása. Je strašné to všetko. Sekundy, ktoré tomu mohli zabrániť, vietor, ktorý nikto z meteorológov nečakal, je strašné čítať správy o zranených. A viete čo je ešte strašné? Poznať pár z tých ľudí, čo festival organizujú a vedieť, čo tí ľudia majú asi teraz v hlavách.

Akoby to všetko, celá tá ich obeť pre ideál Pohody, toho sviatku slobody, tolerancie a lásky, bola zrazu márna, priam vražedná! Je hrozné čítať lynčovné odkazy od slovenských psov spoza anonymných internetových ohrád a je nemožné  v tejto chvíli potešiť niekoho z rodičov zranených.

Ale v sobotu, keď sme tam stáli, zboku na hlavnom pódiu, na pravé poludnie, keď to ešte ani nevyzeralo na dážď, zatiaľ čo maďarskí filharmonici spolu so slovenskými opernými sólistami hrali naplno ako jedna banda, pre tisíce tancujúcich, radostných, krikľavo farebných ľudí pod tým obrovským pódiom, bola som hrdá na festival Pohoda viac, ako som hrdá povedzme na Tatry, hoci som sa o jeho existenciu tiež vôbec nezaslúžila!

Pretože v tejto smutnej krajine, kde si pár mocipánov robí s národom čo chce, urobiť festival, ako je Pohoda, sa rovná zázraku! Malo to predsa všetko zmysel a má to zmysel aj teraz! Napriek tomu nešťastiu, ktoré sa stalo. Po našom koncerte, ktorý sa musel skončiť predčasne, sa to začalo. Videla som, ako sa trhá plachta na tom obrovskom „cecku“ Marlboro a prvýkrát som sa preľakla.

Utekali sme sa skryť do stanu v zákulisí ČSOB arény, kde ešte po diskusii O moci bezmocných sedeli Števo Hríb a jeho hostia, opodiaľ pofajčievala Kosa z nosa a pri nezáväznej debate, pár minút pred katastrofou, v ktorej vietor nadvihol stan, v ktorom sa ukrývalo tisíce ľudí, františkán brat Filip len tak prehodil: „Pánboh dopúšťa, ale neopúšťa.“

Úplne ma udreli tie slová. Ani neviem prečo. V tom radostnom predkatastrofickom popíjaní vína, v tej sekunde predtým, než sa začala panika, v tom zázraku každoročného stretnutia na Pohode, festivale, ktorý ako žiadny iný ctí človeka. Bez ohľadu na tragédiu, ktorá sa stala.

http://komentare.sme.sk/c/4940359/napriek-tragedii.html

Chvíľu sme dúfali, že je to len fáma - Peter Bálik pre www.sme.sk

Na začiatku to vyzeralo ako náš kapelový folklór. V poslednej dobe, keď naša kapela Živé kvety hrá na nejakom festivale, väčšinou začne pršať. Už sme si na to zvykli. Keď sme v sobotu prichádzali o druhej poobede na pódium, už bolo zatiahnuté a počas koncertu som videl, že už niektorí ľudia majú na sebe pršiplášte. Skončili sme, keď zo zákulisia prišiel za na nami Hulo a povedal, že musíme skončiť.

Mali sme ešte pred sebou dve - tri pesničky, vrátame Komínov, no pôvodne sme si mysleli, že už sme vyčerpali náš hodinový čas. Na pódium prišiel Mišo Kaščák a oznámil, že na tri hodiny Bažant stage zmĺkne a varoval ľudí pred prichádzajúcou búrkou.

Príliš som ho nevnímal. Spamätával som sa z vydareného koncertu, len Lucia si všimla, že má na tvári podivný ustarostený výraz.

Mali sme dobrý pocit - zahrali sme štyri nové pesničky, na veľkom pódiu, ktoré nás trochu strašilo, sme sa cítili ako doma. Hm, to prejde, hovoril som si cestou do zákulisia. Stretol som kamarátku Janku, tú som tak zarozprával, že nestíhala koncert AMO. Mne sa nikam nechcelo, bol som unavený a hladný.

V stane bolo skvele. Na pódiu dohrávala kapela s prízračným menom Burning Hell. Sedeli sme s našimi kamarátmi, stenami lomcoval vietor a dážď, ale cítili sme sa v bezpečí. Už neviem, kto to povedal, či Boris z Kosy z nosa, či niekto iný, že O2 Arena sa zrútil a zomrel jeden človek.

Jediná sekunda všetko zmenila. Zrazu bolo ticho, sedeli sme v šoku a  pozerali na seba. Skúšali sme  zistiť viac, ale v tvárach Ďura Kušnierika a Slnka, ktorí mali na starosti ČSOB Arenu, bolo cítiť veľké zhrozenie.

Na chvíľu sme si vydýchli, keď jeden organizátorov povedal, že nik nie je mŕtvy. No išlo len o fámu, ktorú vyvrátila krutá pravda.

Cestou z festivalu som dostal sms od Janky: „Asi si mi zachránil život.” Vysvetlila, že pre meškanie stála desať metrov od smutného miesta.

V noci sme v Bratislave nevedeli zahnať temné myšlienky. Tie sa vždy vracali a nasledovali ich minúty ticha.

Mysleli sme na ľudí pod stanom, na Miša a jeho partiu z Pohody, na to, čo tento festival pre nás a pre ostatných ľudí znamená. Bolo by smutné, keby sa to všetko skončilo.

Cítim, že Pohoda aj my musíme ísť ďalej.

http://www.sme.sk/c/4940329/kascak-nic-sme-nepodcenili-zasiahol-zivel.html

Pozrite si nové video zo série Voices: Hudobné úlety II. Video bolo nahraté v deň krstu albumu Slnko je vo veži, 23. 4. 2009:

Kolowrat na Voices - Hudobné úlety 2009

Michal Bacigal

Slovenskú alternatívnu hudobnú scénu v predposledný aprílový štvrtok obohatil nový, úspešne pokrstený album, ktorý sa práve odoberá na pulty predajní. A možno aj do nemnohých šuplíkov rádií, ktoré nie sú po vrch zaplnené Desmodmi a Cmorikmi od výmyslu sveta. Ide o druhú veľkú platňu košickej klubovej legendy - skupiny Kolowrat, ktorá pri tejto príležitosti prišla na návštevu do Bratislavy.

V Randal klube, domove bratislavskej alternatívy, odovzdala svoje dielo do rúk Dana Salontaya z Longitalu. Ten pokrstil CD nosič príznačne, písmenkovou polievkou. Snáď ako poctu poézii, ktorá môže niekomu znieť ako spleť rozliatych písmeniek, pri dotyku s hudbou však dostávajú formu a zmysel.

Album vyšiel pod záštitou spoločnosti Slnko records, ktorá vydáva okrem iného aj Živé kvety, Katku Koščovú, či Longital. Nesie názov Slnko je vo veži a je zmesou poézie, bigbítu, energie a emócií. Kľúčovými v tvorbe Kolowratu sú texty frontmana Rasťa Rusnáka. Sú výpoveďou, človeka, ktorý so zaujatím pozoruje svet a ľudí, znejú melancholicky ale von dávajú silu, nie melanchóliu, načrtávajú bezcieľnosť, nezmyselnosť, často však vyústia do toho, že zmätenej existencii ponúkajú možnosť, ale hlavne cestu. Malá ukážka:

ak máš strach, že zasa zablúdiš v byte
že bezmocná samota práve na teba zvýši
kým na knihu pri váze nepadne lupeň
a potvrdí pravdu o zátiší…, radím ti uteč

Osobne na mňa najviac zapôsobili piesne Ak máš strach, Mykádo a Slnko je vo veži, tak textovo ako aj hudobne. Hudba je plná a farebná a aj v tvrdších pasážach cítiť nehu, v niektorých odtieňoch pripomína bratislavské Živé kvety. Zvláštnu atmosféru dodáva zvuk akordeónu v spojení so skreslenými gitarami. Šansón preniká vrstvou sivého hluku, presvitá ako cez plechové sito, jeho spojenie s rockovými gitarami a pevnými, dobre usadenými bubnami vytvára veľmi špecifické napätie. A pozor!!  Na bicie hrá dievča!!

Vokálne je album pomerne jednotvárny, niektoré farby hlasu Rasťa Rusnáka sú zaujímavé, napríklad v piesni Ja a slečna Ts, celkovo ale nasadzuje akýsi hýkavý štýl spevu podobný tomu, ktorý predvádza farár na omši a vzorce tónov sa veľmi neobmieňajú. Atmosfére hudby to však neubližuje. Je to alternatívny prístup umelca, čo robí z hudby alternatívu. A alternatíva je rub tej mince, ktorej hlava je to isté - stále dookola a sériovo vyrábaná buchta bez plnky. Kolowrat plnku majú.

http://www.metoo.sk/6245/skupina-kolowrat-pokrstila-album-slnko-je-vo-vezi

Pozrite si výborné video, ktoré natočil Jakub Kratochvíl (Živé kvety) pre týždeň.sk na krste albumu Kolowrat: Slnko je vo veži:

http://video.tyzden.sk/sk/komentare/kapela_kolowrat

Autor a foto: Juraj Cagáň
Video: Juraj Cagáň, Zuzana Cagáňová

Kolowrat a Lublau - dve kapely, ktoré sa stretli vo vydavateľstve, kde Slnko nikdy nezapadá, vyrazili prednedávnom na spoločné turné po Slovensku, na ktorom zoči-voči publiku propagujú svoje nové albumy ‘Slnko je vo veži’ resp. ‘Hádanka’.

Ako sa im to darí sme sa boli presvedčiť 4.apríla 2009 v klube Holičstvo vo Svidníku, v mieste, kde sa raz za čas zvyknú diať veci nevídané.

Hudobnú podporu (nielen) na tomto koncerte poskytovala bardejovská kapela Posledné decembrové dni, ktorej zaujímavé lyrické skladby sa bohužiaľ v tento večer utápáli v problémoch so zvukom a ladením.

_Kolowrat
Pár minút na to ale nastúpil košický Kolowrat, ktorý za krátky moment (aj napriek stále nie úplne ideálnemu ozvučeniu) posunul atmosféru tam, kde si to diváci od začiatku želali. Pri pohľade na playlist (viď fotogaléria) obsahujúci len skladby z aktuálneho albumu ‘Slnko je vo veži’ bolo zrejmé, že skupina okolo speváka a textára Rasťa Rusnáka si zvolila tú ťažšiu cestu, ako zaujať v tom čase ešte ospalé publikum. Zámer sa určite vydaril, nové pesničky, ktoré ľudia pár dní po vydaní albumu ešte nestihli poriadne spoznať, prejavili svoju silu aj na prvé počutie.

Veľkým plusom koncertu vo Svidníku bola účasť akordeonistu Bohuša Maceka, ktorý z logistických dôvodov koncertuje s kapelou (bohužiaľ) len sporadicky. Jeho akordeónové party dodávali mohutné otáčky už aj tak dobre rozbehnutému indie-gitarovému stroju. Veľké veci sa skladajú z maličkostí a takou „maličkosťou“ bol napríklad drajvom nabitý nástup akordeónu v jednej z najlepších skladieb aktuálneho albumu, ktorou je rovnomenná ‘Slnko je veži’. Koncert prebiehal vo vysokom tempe, v neustálom hudobnom napätí a nemal slabé miesto, čo dokazuje, že sa Kolowratu podarilo nahrať veľmi dobrý album. Na záver si diváci vyžiadali prídavok, ktorým nemohlo byť nič iné ako skladba o Vranách, ktoré sa vracajú z debutového albumu ‘Vrany sa vracajú’.

_Lublau
Záver sobotného večera patril staroľubovnianskej formácii Lublau, ktorá napriek tomu, že vznikla len minulý rok z projektu frontmana kapely Millasa Groova, stihla vo februári vydať zaujímavý debut ‘Hádanka’ a bodovať v hitparáde Rádia_FM so skladbou ‘Nikto nikdy’.

Lublau tvoria spevák, skladateľ a basák v jednej osobe Millas Groove, bubeník Vlado Leško a gitaristi Igor „Fabo“ Fabian a Robo „Bacil“ Barlík. Millasov spev je veľmi špecifický a v niektorých polohách znie ako úprimné detské vyznanie slovami skúsených dospelých. Kapela je spolu ukážkovo zohratá, čo potvrdila svojim sobotným vystúpením, ktoré bolo omnoho viac energické a živé, než by si jeden mohol myslieť po vypočutí albumu ‘Hádanka’. Skladby tohto albumu (na rozdiel od Kolowratu) tvorili len časť koncertného playlistu (viď fotogalériu), kapela sa rozhodla vynechať baladické piesne a nahradiť ich anglicky naspievanými rockovými skladbami, ktoré tak trochu evokovali éru 70s a obdobie „flower power“. Vystúpenie tejto štvorice sa po celý čas nieslo vo vysokom tempe, skladby ako ‘I’ve Never Thought’, ‘Zvon’ či ‘Hádanka’ nenechávali divákom čas na vydýchnutie.

Pesničky Lublau znejú na albume veľmi intímne a melancholicky, no na pódiu kapela odkrýva svoju inú, príjemne zbesilú tvár. Veľmi zaujímavá a inšpirujúca hudobná schizofrénia.

Kapely Kolowrat a Lublau vytvorili na tomto turné zaujímavý koncertný dvojzáprah. Svojimi vystúpeniami dokazujú, že sa pre najbližšie dostihové sezóny stávajú silnými koňmi, na ktoré sa oplatí vsadiť.

Fotoreportáž a videá si pozrite tu:

http://www.hudba.sk/spravy/2009-04-08-ukazkovy-koncertny-dvojzaprah-kolowrat-a-lublau-vystupili-v-holicstve-reportaz-fot