Slnko Blog

Miro Ondřejíček pre www.ohudbe.sk
11. 01. 2010 09:47

V rámci (až príliš dlho) pripravovanej série rozhovorov vám postupne prinesieme zaujímavé informácie o fungovaní zatiaľ malých nezávislých hudobných vydavateľstiev z československého kultúrneho priestoru, neskôr aj s veľkými hráčmi a ak všetko pôjde podľa plánov, nie sú vylúčené ani rozhovory s podobnými organizáciami pôsobiacimi však za veľkou mlákou, čím pochopiteľne nemyslíme Zemplínsku šíravu. Ako prvá sa s vami podelí Shina z vydavateľstva Slnko records, inak členka kapely Longital (predtým kapela Dlhé Diely).

MO:    V čom presne spočíva nezávislosť nezávislého vydavateľa? Aký je najväčší rozdiel oproti veľkým nadnárodným vydavateľom?

S:        Neviem prečo sa zdôrazňuje tá nezávislosť, všetci sme predsa závislí na peniazoch, v zmysle - potrebujeme ich na nahrávanie, vydávanie. Nadnárodný vydavateľ, rovnako ako my, používa súkromné peniaze, ktoré zarobí buď v biznise s hudbou, alebo v nejakom inom. Povedala by som skôr, že my sme malí a oni veľkí, resp. my sa vždy zameriavame na kvalitu výpovede, bez ohľadu na zisk a u nich je zisk na prvom mieste a občas sa im podarí aj zachovať umelcovu výpoveď v pôvodnom stave.

MO:    Pri akej príležitosti a kedy vznikla myšlienka založiť nezávislé vydavateľstvo Slnko records? Akými hudobnými žánrami ste sa chceli primárne zaoberať a akým ste sa začali venovať priebežne?

S:    Myšlienka vznikla v dobe, keď sme nahrávali prvé dva albumy Dlhých dielov (teraz Longital), na začiatku roku 2001. Akosi sme sa nevedeli rozhodnúť osloviť niekoho zvonku, aby sa o tie veci postaral a tak som sa rozhodla ja sama, že to urobím. Žánrami sa nezaoberám, vydávam hudbu, ktorá sa dotýka môjho srdca a zároveň jej interpreti so mnou nejako úzko súvisia. Niekedy to nie je zrejmé na začiatku, ale nejako intuitívne vycítim: tu je pre mňa práca, týmto ľuďom môžem pomôcť.

MO:    S akými očakávaniami bolo Slnko records založené? Naplnili sa? Je tento druh činnosti zárukou aspoň slušného zárobku na žitie slušného usporiadaného života? Z čoho plynie najviac príjmov pre vydavateľa?

S:    Nemala som žiadne očakávania. O hudobnom biznise som nevedela vtedy vôbec nič a doteraz to v tomto smere nie je lepšie. Jediné pravidlo, ktoré bolo od začiatku jasné bolo, že si to musí na seba zarobiť, že to nebudem dotovať. Časom sa ukázalo, že tento môj biznis má oveľa väčší potenciál, ako si vôbec kto predstavoval a v podstate dodnes málokto verí, že sa dajú na hudbe zarobiť peniaze, pokiaľ nie je zrovna vo výklade (napr. hraná v komerčných rádiách, v televízii).  Slušný usporiadaný život nezávisí od množstva peňazí, ktoré máš k dispozícii, ale od toho ako ho žiješ. Moje príjmy plynú hlavne z koncertovania s Longital. Slnko zarába peniaze na predaji CD a MP3 a kľudne by z toho jeden človek vyžil – musel by to byť ale multičlovek, čo vie všetko urobiť sám. Ja tie činnosti delím medzi 3-4 ľudí a peniaze delím medzi nich a kapely.  Po rokoch som dospela k tomu, že o čo mi najviac ide je, aby vydaný album zarobil kapele na ďalší. Nie vždy sa to podarí a je to vždy vecou kapely, jej rozhodnutia, keď sa zasekne, žiadny vydavateľ, ani milióny jej nepomôžu. A naopak, keď je silná v tom, čo chce a postupuje ako jedno telo, jedna hlava, vydavateľ je už len taký pomocník a peniaze tečú správnym smerom.

MO:    Ako reálne vyzerá vzťah malého vydavateľa a kapiel pod ním vydávajúcich? Ktorá bola prvá kapela, ktorá pod vami vydala album?

S:    V podstate je to veľmi jednoduché, kapela prinesie nahrávku, dajú sa vyrobiť CD, dohodneme s kapelou podmienky, ja CD predávam cez Slnko, výťažok rozdelím medzi zúčastnených, kapela si predáva CD na koncertoch, peniaze si nechávajú. Máme sa radi a keby sa dalo, trávila by som s nimi určite viac času. Prvou kapelou sme boli my sami.

MO:    Ako sa dostávate k novým kapelám? Stačí ísť na ich koncert a ak sa vám to páči dohodnete sa s nimi, podpíšete zmluvu a už vydávajú pod značkou Slnko records?

S:    Nie, na koncerty nechodím, lebo ich sama hrám, toto sa bohužiaľ časovo nedá zladiť. Občas vidím nejaké kapely na festivaloch a naše kapely väčšinou na krstoch albumov. Nové kapely ku mne prichádzajú všelijakými cestami, buď ma priamo oslovia, alebo sa s nimi zoznámim cez niekoho ďalšieho.

MO:    Koľko predaných albumov sa dá v prípade nezávislého vydavateľstva považovať už za úspech? Ktorá vaša kapela sa najlepšie predáva?

S:    Každý predaný album je pre mňa úspech. V rokoch 2001 – 2002, keď som ich všetky napaľovala a vyrábala ručne, urobila som ich okolo tri tisíc, tak to vedeli moje ruky, nohy, chrbát… Teraz, aj keď sú už z továrne, za každým CD vidím šťastného človeka, ktorý vytiahol zo svojej peňaženky nemalé peniaze, ktoré zarobil vo svojej práci, aby si mohol doma pustiť hudbu, ktorá ten jeho život zmení k lepšiemu. Ten obsah, čo na tom CD nájde musí byť povznášajúci. Po rokoch sme sa s Longital a Živými kvetmi dostali k nákladu 2000 ks. Väčšina tých CD sa predá a to sa stále, aj tie staršie, predávajú. Niektoré tituly sa už dávnejšie vypredali a sú už k dispozícii len v digitálnej podobe. Pri novej kapele robíme 500 ks a podľa toho ako sa to vyvíja dorobíme ďalšie, alebo sa sami rozhodnú, že peniaze radšej dajú do ďalšieho albumu. Mám minimálny sklad.

MO:    O čo všetko sa treba z pohľadu nezávislého vydavateľa starať? Pokrývate celý proces nahrávania albumu, jeho vydanie a rovnako aj distribúciu s následným koncertným turné?

S:    Slnko pokrýva len výrobu, distribúciu a čiastočne promo. To hlavné, čo ale moje kapely dostávajú je moja dôvera, podpora. Ak majú oni jasno čo  chcú, môžu sa na mňa úplne spoľahnúť, že to  posuniem ďalej. Môžu sa na mňa úplne spoľahnúť aj v tom, že ak sa ich CD predávajú, začiatkom každého mesiaca, dostanú svoje peniaze na účet.

MO:    Ako k vám pristupujú kluby v Čechách a na Slovensku? Je v tomto vzťahu cítiť vývoj pozitívnym smerom? Je ťažké pretlačiť nejakú kapelu aj mimo Československého kultúrneho priestoru?

S:    Toto je vec, ktorú si rieši každá kapela sama za seba, ja dávam odporučenia, keď treba, posúvam ďalej CD. Slnko si získalo za tie roky dobré meno, kluby a festivaly sa môžu spoľahnúť, že nevydám nič, čo by bolo zlé, resp. trvám na tom, aby kapely koncertovali, takže väčšina z nich po vydaní naozaj koncertuje viac, ak chce, ale je to na nich ako si to zariadia. Vyhodou je aj to, že českí recenzenti všetko, čo vyjde na Slnku, radi recenzujú. Mimo Česka a Slovenska je to hlavne otázka prenositeľnosti (ó také slovo, existuje vôbec?) hudby, či sú jej poslucháči schopní samotnú hudbu vnímať aj bez slov, ktorým nerozumejú. Moja skúsenosť je, že keď má hudba silný emocionálny náboj a je uveriteľná z úst interpreta, je to jedno kde sa hrá a poslucháči aj tak naskočia a vezú sa. Druhá vec je, že väčšina našich kapiel nie sú profesionálne kapely čo znamená, že chodia ešte do práce niekde inde, alebo sa venujú iným umeniam ako hlavným, prípadne majú dokonca rodiny, to znamená, že svoj voľný čas zadeľujú veľmi opatrne. Hranie v zahraničí je v tomto smere veľmi náročné, človek musí mať zbalený kufor a nástroj pri dverách, kedykoľvek vyraziť a najlepšie neponáhľať sa domov, lebo keď príležitosti idú, treba ich brať. Už dochádzanie kapiel z východu Slovenska do Čiech je časovo náročné. Ale majú zase bližšie do Poľska.

MO:    Ako k spolupráci s vami pristupujú vaše kapely. Stalo sa už, že ste museli spoluprácu s nejakou kapelou ukončiť, lebo skrátka neplnila dohodnuté termíny?

S:      Kapela nie sú len muzikanti, kým s nejakou začnem robiť, celú situáciu okolo pozorujem, či s nimi môžem vyjsť, aké majú ambície. Zisťujem čo vlastne presne chcú, akí sú ľudia, aká je ich celková situácia -  je to totiž veľmi komplexný proces, nejde len o vydanie CD. Väčšina muzikantov vedie v kapelách svoj paralelný život a na jeho kvalite záleží, samozrejme, aj ako sa darí nahrávkam, ako často je schopná koncertovať, ako sú jej členovia schopní sa dohodnúť, ako prichádzajú k dôležitým rozhodnutiam atď. Pre niektorých je to rodina. Takže sa to snažím odhadnúť dopredu a začať spoluprácu len s tými, u ktorých cítim, že disciplína je silná. Kapely sa ale rozpadajú a s tým sa nedá nič robiť. Termíny nie sú také podstatné, ja aj tak neplánujem dopredu.

MO:    Veľa sa v súčasnosti polemizuje o formáte vydávania hudby v budúcnosti, o tom že CD je mŕtve atď. Čo si o tejto téme myslíte v Slnko records, kam to celé smeruje?

S:    Neviem. Zatiaľ predávame najviac CD a celkové predané množstvo sa u nás zvyšuje, tým ako kapely napredujú. Ale dokedy tento formát bude ešte živý? Zároveň sa na scéne okrajovo znovu zjavili vinyly a časť albumov sa už predáva len v MP3 formáte. Sledujem trendy na alternatívnej scéne napr. v USA, a tiež to zatiaľ nevyzerá, že by CD zajtra končili. Akurát sa predaje presúvajú z obchodov na internet a na koncerty, a nadšený fanúšik z dobrého koncertu bez CD neodíde, MP3 tento víťazný pocit, že si niečo z koncertu odnáša zatiaľ nenahradili.

MO:    Ďakujem za rozhovor.

MO

od: Petr Vizina/ Hospodářské noviny

Jakápak krize, napadne jednoho při pohledu na les vztyčených rukou v Tesla Areně nacpané ke stropu. Španělské Ska – P přitom zná v Česku, soudě podle prodejů desek a zmínek v tisku, pár desítek nebo možná stovek lidí. „Jejich desky máme v katalogu všechny, včetně té aktuální. Tohle je ukázkový případ cílové skupiny ‘apriorních vypalovačů’, kteří v takovém počtu vyrazí na koncert jehož propagaci se velká média veskrze ani nevěnují. Všichni desku znají, mají, a přitom je výsledek jejího oficiálního prodeje v řádech pár stovek kusů,“ vysvětluje posmutněle Petr Čáp, obchodní ředitel české pobočky vydavatele Sony Music. Kapesné dnešních „apriorních vypalovačů“ přitom vždy bylo hnacím motorem hudebního průmyslu. Systém nejprve vzbudil hlad po nových hudebních produktech reklamou a potom jej také nasytil. S úbytkem peněz přestal „Pavlovův hudební pes“ slintat – namísto toho se chuť poslouchat šíří podobně, jako tomu bylo v případě zájmu o virtuálně neznámé Ska – P. V homogenních skupinách, jako jsou mladší třídy gymnázií.

Za cédéčka se přitom v Česku loni poprvé za deset let utratilo více peněz. Jenomže čísla zvedl výprodej minulosti, laciné výběry vycházející jako přílohy novin a časopisů. S podobnou strategií se ještě pár let může udržet Supraphon s historicky obsáhlým archivem. Universal má na českém trhu nejpestřejší nabídku zahraničních interpretů, EMI zas pouze několik ale zato hodně „velkých“ jmen typu Kabátu či Coldplay. Na současnou českou produkci včetně úspěšné výroby mladých hvězd typu Marka Ztraceného se orientují jen ve zmíněných Sony Music. „Stav, kdy kapely potřebovaly vydavatelství ‘jen’ proto, jim zaplatilo desku a v době jejího vydání zajistilo mediální prostor, už je překonaný. Nahrávací společnost podepisuje vydavatelskou smlouvu rozšířenou o koncertní zastupování, případně umělecký management, prodej merchandisingu,“ vysvětluje Čáp důvod, proč se část Sony Music bez velkého povyku změnila v Silver Sound Management.

Léta trvající „krize“ ovšem znamená víc, než že děti ušetří za desku Marka Ztraceného a raději přijdou na koncert. Na změny se lze dívat daleko radikálněji. „Krize průmyslu určitě existuje, ale jen tam, kde zmizela láska k hudbě a zůstala ziskuchtivost,“ soudí Šina, zakladatelka slovenské značky Slnko Records. Členka hudebního dua Longital, žena s titulem inženýrky ekonomie, která se spíše než za vydavatelku považuje za „propagátorku a šiřitelku hudby“. „Ekonomická a finanční krize přicházejí ve vlnách a pokud je hudba navázaná na tento model, postihuje ji to též,“ říká Šina. „Myslím, že jsem se ještě nedostala tak daleko, aby mě tohle moře zalilo. Naopak, prodej všech našich desek roste.“

Jako kdyby se odcizený průmysl vracel k svému fundamentu, jemuž vždy byla vlastní určitá porce idealismu. Najednou tolik nebodují firmy, jejichž zaměstnanci by mohli namísto hudby prodávat šampóny nebo krmení pro kočky a bylo by jim to fuk. Jak je vidět na příkladu „obchodního modelu“ Slnko Records to ovšem znamená změnu i pro samotné hudebníky. Že jsou najednou namísto zpovykaných hvězdiček, žádajících „proslavte mě“ spolustrůjci své kariéry, není ničím novým. Takový model, vycházející z DIY přístupu („Udělej si sám“), je u nezávislých vydavatelů dávno běžný. „Kapela si snaží našetřit na nahrávání tak, aby mohla komfortně nahrávat, to je jejich věc,“ říká Šina. „Já musím ohlídat, aby desky byly pěkně a včas vyrobené, dostaly se do obchodů a aby se nich posluchači dozvěděli. Pokud třeba kapela cítí, že chce víc a jiný vydavatel to pro ni dokáže udělat, je volná. Má svoje nahrávky a může oslovit kohokoliv,“ uvádí Šina a vkusně zamlčí, že se jí něco takového doposud nepřihodilo.

„Snažím se vytáhnout na světlo to, co mi připadá smysluplné, co přináší nový pohled na svět, je silné, životaschopné a pro posluchače něco jako živá voda, i když o tom mnozí ještě netuší,“ popisuje Šina svou vydavatelskou strategii, těžko přeložitelnou do plastové novořeči mužů a žen s kalkulačkou. „Moje nejkrásnější chvíle jsou když poslouchám novou desku, naskakuje mi husí kůže a něco ve mně vykřikuje: Je to tam! Je to tam! Potom když začátkem měsíce z plného účtu posílám muzikantům a spolupracovníkům peníze, které jsme společně vydělali, nejraději bych jim poslala všechny a hodně. Je to zpětná vazba tak hmotná, že ji nic jiného nenahradí a to určitě neznamená lásku k penězům. Spíš vzkaz od posluchačů – potřebujeme to, pracujte dál. Samozřejmě si hudbu můžou někde stáhnout zadarmo, ale když za ni zaplatí, posílají nazpět velké Děkujeme.“

Je nesmysl tvrdit, že firmy jako Slnko díky „krizi“ nahradí velké hudební společnosti. Slnku by se těžko chtělo vnucovat svou produkci divákům Esa, Pomeranče, nebo posluchačům Impulsu a Evropy 2. Důležité je, že právě díky „krizi“ došlo ke zrovnoprávnění „malých“ s „velkými“. „Velké vydavatelství má své výhody, běžní lidé se cítí bezpečně, když si kupují u nich vydanou hudbu, která zní z každého rádia, které umějí naladit. Nebo mají pocit, že kvalita je garantovaná velkým kapitálem a ‘odborníky’, kteří tam pracují. Jejich cédéčka se prodávají v supermarketu, kde si lidé kupují jídlo, bez něhož by nepřežili“, říká Šina smířlivě. „Jenže, jak se ukazuje, i chytrák se spálí a peníze nejsou všechno. Mám za úkol jedinou práci a to je zabezpečit Slnku dobré postavení a rozpoznatelnost, aby se lidé nebáli naši hudbu zkusit. Je jisté, že nebudou zklamaní. Na cestě srdce se nedá zabloudit.“

Rozhovor, ktorý urobil minulý rok so Shinou Matej Lauko pre .týždeň (jar 2008)

Šina s kapelou Longital hráva po svete nápaditú, neopočúvanú muziku. V roku 2001 na Slovensku založila nezávislé hudobné vydavateľstvo Slnko records.

.ako si spomínaš na začiatky vydavateľstva a vlastnoručnú tvorbu bookletov?
Začiatky sú vždy krásne, lebo ešte nevieš, kam presne ideš a čo ťa čaká. V mojom prípade som ani nevedela, do akej hlbokej vody som skočila. O hudobnom priemysle som nevedela vôbec nič: ako funguje, aké sú pravidlá, asi na mňa ľudia pozerali, že som šialená. Celý spôsob, akým som začala, bol postavený na rozhodnutí a rovnováhe. Rozhodla som sa, že sa budem venovať už len hudbe, čo znamenalo, že sme začali hrať, nahrávať a vydávať naraz. Bolo treba všetky tieto veci udržať v časovej aj finančnej rovnováhe. Nemali sme žiadnych sponzorov a ani nijaké zásoby peňazí, tak vznikol nápad vyrábať CD „on demand“. Vždy som niekoľko desiatok vyrobila, predala, za utŕžené peniaze urobila ďalšie a tak dokola. V prvej fáze som vyrobila ručne asi 3000 CD, čo teda nebola sranda. Celý predaj som robila viac-menej osobne.
V roku 2003 som stretla Oldřicha Šímu z pražského Black point music, ktorý mi navrhol, že mi môže pomôcť, ale nemôžem to ďalej robiť takto. Keď sa chcem dostať do normálnej distribúcie, musím začať CD vyrábať, aby boli akceptovateľné v obehu. Odvtedy mi finančne sčasti pomáha Hudobný fond.

.čo sú z tvojho pohľadu míľniky v sedemročnej histórii Slnka?
Najdôležitejšie je rozhodnutie. Keď sa správne rozhodneš, vesmír ti pomôže, pootvára ti dvere a okolnosti ti začnú pomáhať. Na konci roku 1999 sme sa presťahovali na Dlhé diely, na kopec s krásnym výhľadom, to bolo niečo, čo ma určite naštartovalo. Pozerala som sa na veci akoby zhora a povedala som si: máš už dosť rokov na to, aby si trávila celý svoj život „náhradnými“ činnosťami. Je čas sa pustiť do toho, čo ťa naozaj baví, a to za každú cenu. Začiatkom roku 2001 som nahrala prvé pesničky u Kladiva v experimentálnom štúdiu. 13. februára večer sme s Dankom išli z Prašnej bašty domov a pod Novým mostom mi to vletelo do hlavy – najskôr „slnko“ a potom „records“. Na druhý deň som išla na živnostenský úrad a 1. apríla 2001 som dostala papier, že vydavateľstvo existuje. Nie je nič ľahšie na svete, ako robiť veci, čo nás naozaj bavia (smiech). Rozhodnutie, akcia a vydržať. 1. septembra 2001 vyšiel prvý album pod názvom September a v každom obale bol vylisovaný list zo stromu ginko. Zatiaľ posledný (J. B. Kladivo – Rozhľadňa) je dvadsiatyprvý.

.takže nezávislý label tvorený s nadšením na kolene sa postupne zmenil na nezávislý label tvorený s nadšením, ale profesionálne…
Môj pohľad na vec sa začal radikálne meniť minulý rok v zime a mali na to vplyv dve veci: redigovala som knihu listov Deža Ursinyho a potom, čo som to štyrikrát prečítala, sa vo mne začalo niečo lámať. Dotkla sa ma hlavne jeho poznámka, že celý prípad pop-music hodil za hlavu, čo môže znamenať všeličo, ale pre mňa to bolo o tom, že keď robíme akúkoľvek hudbu, v každej je obsah a odkaz pre množstvo ďalších ľudí a je našou povinnosťou im tú hudbu sprístupniť, dodať, rozširovať, nech už si my sami o nej myslíme čokoľvek. Povedala som si, že to moje nenápadné vydavateľstvo dovediem po všetkých stránkach na oveľa lepšiu úroveň, na najvyššiu možnú.
A druhá vec bola šnúra s The Frames. Pred rokom sme s Markétou Irglovou, ktorá práve na našom koncerte v Olomouci oslavovala svoje 19. narodeniny, odcestovali na spoločné koncerty s The Frames do Rakúska. Ten týždeň nám úplne stačil na to, aby sa v nás všetko otočilo. Neviem to ani presne pomenovať, ale ako keby do mňa nasadili raketový pohon. Tento rok Markéta s Glenom Hansardom dostali Oscara za pesničku Falling Slowly z filmu Once, ktorý bol vyrobený za extrémne málo peňazí. Pre tých, ktorí tento príbeh poznajú (a nie z filmu), to bol deň s veľkým D. Popoluška si obliekla svoje najlepšie šaty, vybrala sa na bál a stretla svojho princa…

.čo chystá vydavateľstvo do budúcnosti?
Predovšetkým chceme rozšíriť digitálny predaj na stránke www.slnkodigital.sk o všetky kapely, muzikantov, ktorí o to budú mať záujem, aj z iných krajín. Sú tam tri formáty ako kedysi LP, EP, SP + booklet vo formáte PDF. Celý svet hudby sa v týchto rokoch radikálne mení, hlavne spôsob, akým ľudia hudbu vyhľadávajú, ako ju počúvajú, ako sa kontaktujú so svojimi obľúbenými skupinami. Teraz je všade množstvo hudby zadarmo, takže dúfať, že ju budú ľudia kupovať, vyzerá opäť ako šialené, ale mne to nevadí. Viem, čo je za tým, kapela potrebuje na nahranie a vydanie albumu minimálne 50 tisíc, a to nehovorím o čase, ktorý strávi komponovaním, aranžovaním a ‚zhrávaním‘, niekedy to môžu byť aj dva roky. Je naozaj šialené chcieť za túto hodnotu protihodnotu? Hudba nesie v sebe zároveň tie najlepšie emócie a odkaz platný niekedy až do konca nášho života, to je oveľa väčšia služba akú ti urobí trebárs zubná pasta, za ktorú zaplatíš vždy.

.slnko records v rámci aktívneho napredovania sa stáva stále známejším vo svete. Aké sú skúsenosti so záujmom o interpretov v zahraničí?
Nie je to viazané na napredovanie vydavateľstva, ale na napredovanie samotných kapiel. Zatiaľ máme skúsenosti len s Longitalom, tým, že v zahraničí hráme, je záujem aj o CD. Máme dva albumy v americkej distribúcii CD baby, digital download na iTunes a asi na 20 ďalších hudobných serveroch po celom svete. Toto ale môže urobiť akákoľvek kapela, návod je na www.longital.com v sekcii read.
Okrem toho posielam každú chvíľu albumy na požiadanie rôznych rádií do celého sveta.

.máš ešte vôbec čas aj na vlastné pesničky?
Určite, sme hlavne muzikanti a hráme aj 100 koncertov do roka v celej Európe. Vydavateľstvo je nástroj šírenia, netreba ho preceňovať, nie je to činnosť sama osebe, aspoň pre mňa. A to, že môže obslúžiť ešte aj ďalšie kapely, je pridaná hodnota. V súčasnosti mám troch ďalších pomocníkov a máme vyriešené základné veci, škoda by bola nepomôcť aj ďalším muzikantom.
Všetku tú hudbu, čo som vydala, mám predovšetkým rada. Mám rada aj jej interpretov, spôsob, akým sa vyjadrujú. Veľmi často sa mi stáva, že počujem niektoré z tých cédečiek (okrem vlastných) a som dojatá a zároveň hrdá, že môžem byť pri tom. Oni ani nevedia ako veľmi ma obohacujú, a nie sú v tom peniaze.
//SLNKO PROFIL
Nezávislé vydavateľstvo oslávilo sedem rokov existencie sympaticky, ďalším albumom v katalógu, bratislavský pesničkový kráľ Ján Boleslav Kladivo tu pred pár dňami vydal platňu Rozhľadňa. Jej uvedeniu do života patril večer na konci februára v klube Soniclab. Na pomyslenej priamke je medzi ostatným a prvým albumom v katalógu labelu rozdiel dvoch desiatok platní.

V roku 2001 založili Daniel Salontay, Šina, Maťo Zajko a Ajdži Sabo skupinu Dlhé diely a Šina v ten istý rok odštartovala činnosť Slnko records. Vtedy to bolo euforické obdobie výroby napaľovaných cédečiek s originálnymi bookletmi z ekologického a voňavého papiera a krásnymi obrázkami. Rovnaký rok sa podarilo vydať platňu Master a Margaréta, na ktorej Šina spolupracovala s Martinom Burlasom, vlastný album Šinadisk (spolu s Dlhými dielmi a Slavom Solovicom) či hudbu zo Solovicovej divadelnej hry Discopigs. Vydavateľstvo s netradičným prístupom sa úspešne rozbehlo, aby o rok neskôr mohla prísť prvá významná spolupráca s pražsko-americkým distribútorom Tamizdat, zabezpečujúcim posielanie platní do Európy a USA a v roku 2003 zasa s pražským labelom Black point music. Do katalógu vydavateľstva postupne prichádzali ďalší interpreti a zo Slnko records sa stávala známa značka s kvalitnou hudbou.

V kategórii žánrových cien si jej produkciu všimli akademici zodpovední za ocenenia Aurel, keď v marci 2006 soškami ohodnotili platne Sone Horňákovej a Slide & Udu (Pozdrav z Teonatu) a Zuzany Homolovej (Tvojej duši zahynúť nedám). O rok neskôr sa Slnko records rozhodlo vydať na digitálne cestičky, spustilo predaj hudby online v rámci projektu Slnko digital. Dnes sa v ponuke vydavateľstva bok po boku dobre cítia folkoví / novodobo folkoví, indie, experimentátorskí, elektronickí, gitaroví a iní interpreti.

Ján Boleslav Kladivo považuje Slnko records za ojedinelý zjav, pretože vydávaných interpretov netlačí do vecí, ktoré by robiť nechceli. „Mám na mysli koncerty, firemné večierky a iné aktivity, do ktorých nútia iné vydavateľstvá. V Slnko records sa otvára priestor pre rozmýšľanie o spôsobe cesty pesničiek k poslucháčom, ktorý je možné slobodne rozvíjať. Hoci takmer každý z interpretov či skupín hrá iný štýl, spoločné majú snahu spraviť neobohranú hudbu s textami, ktoré vyjadrujú ich živý svet. Teda svet, ktorý nie fabrikovaný požiadavkami umeleckého priemyslu,“ vraví Kladivo.

Podľa bubeníčky Živých kvetov Agnes Loveckej je vo vzťahu medzi kapelou a vydavateľstvom najdôležitejšia dôvera. „Chceme robiť hudbu, hrať koncerty, nahrávať albumy, čo najmenej sa starať o ‚papierovačky‘, čo najmenej prichádzať do styku s hudobnými biznismenmi, ktorí sedia vo veľkých vydavateľstvách a vedia, ako na nás. Slnko records tvoria ľudia, ktorí sami robia hudbu a dá sa to vycítiť. So Šinou sme robili aj prvé dva booklety k albumom a bolo to super, taká domáca manufaktúra.“

Spevák kapely Kolowrat Rasťo Rusnák hovorí, že prvé demo poslali iba Šine a až keby ich odmietla, skúsili by to v iných vydavateľstvách. „Chvalabohu, páčilo sa jej to a my sme veľmi hrdí, že sme súčasťou Slnka.“ Rasťo ďalej priznáva kamarátstvo s kapelami Živé kvety a Longital. „Soňu Horňákovú som počúval od svojich šestnástich rokov, bola pre mňa takým jediným slovenským ‚ohnivkom‘ oproti silnému českému pesničkárstvu,“ dodáva.

Soňa Horňáková pridáva s úsmevom na tvári takúto bodku: „Škoda, že s ľuďmi zo Slnko records som sa nestretla už oveľa skôr, napríklad pri nahrávaní môjho debutu v roku 1993 (smiech). Vtedy zrejme Šina ešte chodila na základnú alebo strednú školu a o ‚tete Soni‘ ani nechyrovala. Ale našťastie sme sa nakoniec predsa len stretli. Slnko je energia, sloboda mysle, obrovské krídla, priatelia, priestor pre fantáziu a nové vízie, pre mňa všetko veľmi dôležité veci na to, aby sa mi chcelo ďalej tvoriť.“

Rozhovor urobil Miloš Krekovič so Shinou pôvodne pre Žurnál - toto je pôvodná neskrátená verzia z augusta 2008

Prečo Slnko Records pri podpore interpretov kladie podmienku, aby hrali naživo?

Shina: Vydávame hlavne kapely, čo znamená model: skupina ľudí hrá hudbu pre inú skupinu ľudí, úplne najlepšie je keď sa stretnú naraz, spolu, lebo vtedy nastáva odovzdanie posolstva, emócií. Preto hudbu robíme, a preto ju aj ľudia počúvajú. Nahratá hudba má svoj význam, ale v našich malých podmienkach, keď sme si pomaly všetci susedmi je toto živé odovzdávanie najlepšie. A navyše kapela alebo akýkoľvek muzikant hraním naživo zdokonaľuje svoje nástroje, prevedenie, svoje vyladenie, dokáže stále lepšie vysielať signál, aby bol lepšie príjmaný druhou stranou - publikom. Okrem jedla a pitia nepoznám lepšie zhromažďovanie ľudí ako zájsť na koncert. No a v našich podmienkach som zároveň zistila, že ak kapela nehrá naživo, albumy sa nepredávajú, ľudia sa nemajú ako o nich dozvedieť. Najviac sa ich predá rovno na koncerte, alebo v dňoch po koncerte. A ja trvám na tom, aby si každý jeden vyrobený album našiel svojho majiteľa.

V roku 2007 u vás vyšiel iba jeden titul, v roku 2006 dva. Tento rok je ponuka bohatšia. Bude po tejto nádielke nasledovať pôst, alebo rozširujete svoje aktivity (a ako vidim - aj rady personálu)?

Shina: Nemám naplánované koľko albumov má vyjsť. Vydávam veci keď prídu a sú dobré. Tento rok sa našlo osem výborných albumov a bolo by ich možno aj viac, ale nejaké som presunula na ďalší rok. Takže na pôst to nevyzerá.

Ako sa uchytila ponuka sťahovat albumy cez internet vo formáte mp3?

Shina: Neviem s čím by som to porovnala, je to úplne nové. Ľudia výborne reagujú hlavne na novinky, vtedy kupujú CD aj MP3. Skúšam tento rok na slnkodigital.sk ponúknuť aj hudbu, ktorá u nás nevyšla na CD, ale odozva je minimálna, celé to asi súvisí s tým modelom: živé hranie - predaj CD - predaj MP3. Navzájom sa podporujú.

A samotné kapely tomu tiež príliš nepomáhajú, akokeby rezignovali na možnosť svoju hudbu predávať, najčastejšie ju zavesia na internet, proti čomu nič nemám, ale tým sa zároveň zriekajú profesionálnej kariéry, pokiaľ nemajú nejakého sponzora alebo mecenáša. Skrátka dávajú svojmu šéfovi - publiku najavo: moja práca je zadarmo, budem tu pracovať ako najlepšie viem, ale výplatu na konci mesiaca nechcem.

Od jesene spúšťam ešte predaj lístkov na naše koncerty cez slnkorecords.sk. V zozname koncertov Slnko kapiel budú označené tie, na ktoré sa dá kúpiť lístok, platí sa platobnou, kreditnou kartou alebo prevodom a objednávateľ obdrží elektronickú vstupenku e-mailom, s ktorou príde na koncert. Väčšinou to budú krsty, alebo špeciálne bratislavské koncerty.

Platňu Noisecut a Slobodu Živých kvetov uvádzate ako dočasne vypredané tituly. Ktorý z albumov sa zatiaľ predával najlepsie? A čo vidíte za úspechom Živých kvetov v Česku?

Shina: Najpredávanejšie tituly doteraz sú Živé kvety: Sloboda (vyrobili sme 1800 ks, je vypredaný) a Longital: Výprava (2500 ks, ešte máme okolo 600 ks, ktoré chceme umiestniť do francúzskej distribúcie). Rozhodla som sa na začiatku roka, že už nebudem dorábať zo starých titulov, že ich skrátka len dopredáme, lebo éra CD akoby pomaly končila a ja nechcem mať žiadne zásoby. Preto je tu možnosť stiahnuť si hudbu v MP3 s bookletom v pdf formáte a muzikantom za hudbu zaplatiť. Ešte to možno pri niektorých tituloch prehodnotím, ale v podstate je to tak, že ak niekto chce nejakú hudbu na CD s papierovým bookletom, mal by si ju kúpiť čím skôr po vydaní, lebo trend smeruje k limitovaným edíciám. A medzitým prichádzajú nové albumy buď našich kapiel, alebo ďalších a do tých treba vložiť peniaze, aby si hudba našla ľudí, pre ktorých je robená.

Živým kvetom sa podarilo na Slovensku a v Čechách zachytiť špecifické publikum, ktoré sa ukazuje ako veľmi oddané. Ich fanúšikovia sú schopní chodiť na koncert aj viac krát za sebou, alebo na všetky koncerty, čo by som popísala akože sa im hudba ich kapely stala potravou, živou vodou, na každý dúšok čakajú ako smädní na púšti. To potom úspech je len niečo navyše. Na ich koncertoch sa odohráva niečo, čo ľudia chcú zažiť znova a znova. A potom samozrejme aj chcú všetky ich albumy, keď ich majú napočúvané, čakajú na nový ako na spasenie. A Kvety im kľudne dajú aj každý rok nový a tento rok špeciálne, ak všetko dobre pôjde vyjde aj živé DVD s knižkou textov.

Bude na novom albume Longital viac elektroniky? Ako sa im komponovalo v prestávkach medzi koncertami v zahraničí?

Shina: Neviem čo presne myslíš tou elektronikou. Budú to pesničky ako vždy, ktoré sa aranžovaním a obliekaním do rôznych zvukov dostávajú do rôznych polôh, chladnejších, teplejších. Väčšinu zvukov, ktoré sme používali alebo používame sú sample zo živých nástrojov, alebo spracované nahraté zvuky z okolia. Elektronikou sa to stáva až na koncerte, keďže sme len dvaja a máme len štyri ruky a dva hlasy, tak na spúšťanie niektorých zvukov používame dotykovú obrazovku Lemur Jazz mutant, aby sme mohli zároveň hrať na gitary a spievať. Na novom albume nám pribudol zvuk klavíra vo všetkých možných zvukoch, chvíľami sa mení na harfu a chvíľami z neho Dano robí tzv. tekuté piano.

Až keď sme sa pustili do nového albumu, zistili sme, že máme na minidiskoch nahratého dosť veľa materiálu, volám to schválne materiál, lebo sú to roztrúsené melódie, texty, náčrty na gitare, base, čokoľvek. Pomedzi koncerty sme si to všetko vypočúvali a skúmali, čo z toho bude. Teraz to dávame dohromady a stávajú sa z toho pesničky. Povedali sme si, že sa to bude volať Gloria, potrebovali sme vznešený názov, lebo sme zistili, že tie pesničky sú vznešené, povznášajúce a rastúce.

Bude skupina Sanyland po svojom návrate opať koncertovať?

Shina: To dúfam, aj keď medzičasom sa skupina zredukovala na Sanyho samého, myslím si že jeho sila je aj tak v ňom samom, on sa dokáže nacucnúť na nejaký prameň hudby a ide v tom, pevne dúfam, že sa mu to bude dariť na koncertoch - dostať ľudí do tranzu, v ktorom sa sám pri hraní ocitá. Ja napríklad prechádzam moje staré  archívy spred veľa rokov, ktoré som si nahrala na walkman, keď hral u nás doma a vždy tam nájdem pesničku, ktorá ma uchváti, otextujem si ju (väčšinou sú bez textov), na Glorii budú dve také.