11. December 2009, Šina
ZLATÉ ČASY:
LUCIA: Túto pesničku sme vymysleli namiesto osudného koncertu v klube Lúč, ktorý sme pre chorobu zrušili. Lepil sa na mňa zápal priedušiek, ktorým som trpela chronicky. Bola som zúfalá, že je to tu zas. To ležanie v chorobe je vždy rovnaké. V takých chvíľach si človek spomína na tie hodiny, ktoré strávil v posteli chorý ako decko, kým sa iné deti hrali vonku. Tá pesnička je pre mňa o tom, čo máte, len o tom neviete, kým nemusíte ležať v posteli.
BÁLIK: Táto pesnička je jedna z tých, ktoré sa jednoducho stanú. Viem, že keď sme ju s Luciou vymysleli, tak ma to dosť prekvapilo. Cítil som sa dosť psychicky zle, ani sa mi nechcelo niečo vymýšľať, pretože vtedy nemáte veľmi rozprávať. No občas stačí zahrať zopár tónov, nápad začne pomaly rásť, získavať na sile a Zlaté časy boli o hodinu na svete. Hudba je neuveriteľná. Keď zaznie, tak sa človeku uľaví.
AGNES: Pre zmenu aj veselo o veselom a nie len veselo o smutnom , ako to raz nazval náš kamarát. A má to niečo do seba. Možno sa raz ukáže, že finančná kríza ma pozitívny vplyv na dušu.
HLAVOLAM:
LUCIA: Jedna z pesničiek, ktorej slová sa zaspievali samé. To sú také chvíle, keď sa to deje, že pozeráme na seba s Bálikom a ja mám pocit, že Bálik jastrí oči a uši a vidíme spolu niečo, čo ešte ani nevieme dať do slov. Ja som len médium, ja ešte iba musím to čosi vytiahnuť na špagáte z vlastného hrdla a trochu to bolí. A zároveň je to vzrušujúce, obaja sme trošku vyklepaní z toho – čo sa to deje s nami. Rodí sa pesnička. Sama od seba. Len krútime potom hlavami! A potom sme unavení a šťastní ako keby sme vykopali kanál!
BÁLIK: Skoro všetky nové pesničky vznikli u Lucii. Pôvodne k nej prídem a vždy má nejaký nápad v zálohe, ale väčšinou to dopadne tak, že vznikne niečo nečakané. Spomínam, si že som si len tak začal hrať jednoduchú melódiu a Lucia na mňa, pozerá a pýta sa ma, že čo sú to za krásne nové akordy a ja že obyčajné trampské G, D, C. Väčšinou tie najobyčajnejšie veci, sú tie najkrajšie.
AGNES: Táto pesnička je pre mňa pohladenie na dušu. Uvedomila som si to keď som po nahrávaní dokolečka počúvala premix. Myslím, že ju Lucia s Bálikom priniesli a s ľahkosťou sme ju hneď zahrali spoločne, to je výnimočné. Je to taký ten metličkový rytmus, že si zrazu pesnička fičí sama a len odfukuje ako taký vláčik. a to je vzdy dobre!
ODVAHA:
BÁLIK: Sranda, skoro všetky pesničky vznikli neplánovane. Samotných nás to dosť prekvapí, čo z nás vypadne! Túto sme vymysleli v kuchyni. Luciin frajer odišiel večer na tri hodiny do práce a keď sa vrátil, bola na svete. Trochu sme sa s ňou v skúšobni trápili, stáva sa, že niečo vymyslíme a potom si lámeme hlavu s kapelou, jak to zahrať, ale keď sme ju prvýkrát zahrali na koncerte, myslím, že to bolo v Moravskej Třebovej približne pre päť ľudí, ktorí tam vtedy boli, vedel som, že máme niečo špeciálne. Niekedy mám pocit, že veľa piesní, ktoré Lucia vymyslí, sú o mne, ale za ten čas som sa naučil byť nesťahovačný, ha!
LUCIA: Tak to sa teda smejem, že Bálik si myslí, že by toto mohlo byť o ňom, hahaha, tak to by ma ani vo sne nenapadlo! Všeličo ti chýba možno, ale odvaha rozhodne nie, hehe!
AGNES: Odvaha sa nám páčila od začiatku. Hneď sme ju všade chceli hrávať, aj keď finálnu podobu dostala až na zvukovke pred jedným koncertom v Randali. Pamatám si, že nejakí ľudia už nás tam oňuchávali pred koncertom a my sme práve na pódiu dostali slinu tú pesničku vyriešiť. podarilo sa, na druhý deň už bola v playliste a odvtedy ju hráme stále.
LÁSKA:
LUCIA: Text je vyhrabaná básnička zo začiatku 90. rokov., Blaho Uhlár ju zrazu niekde našiel a oskenovanú mi ju poslal. Zrazu sa vynorila,absolútna láska tých čias… Idylka dnešných dní je takáto: Bálik sedí v kresle, ktorý patrí môjmu psovi . Je celý od chlpov, ale to mu neprekáža. Hrá na gitare. Môj frajer leží v posteli, počúva, má hrozne rád, tieto Bálikove nové riffy, ja si niečo popod nos mrnčím a nič moc z toho nelezie. Ale je nám dobre. Filipáč na posteli zaspí a zatiaľ sa pesnička vyrojí. Zrazu ten refrén príde. A my už budíme Filipáča, „počúvaj, počúvaj, máme refrén!!!“
BÁLIK: Niekedy si človek predstaví pieseň, akú by chcel vymyslieť (sníval som o takom vše objímajúcom lennonovskom songu), ale vie, že nepríde len tak, že si na ňu musí počkať. Stalo sa mi to už viac krát, takže viem, že ona príde, skôr či neskôr.
AGNES: Možno to prekvapí, ale s touto pesničkou sme sa na skúškach dosť potrápili. Niekedy keď počúvame pesničku so španielkou, vyzerá všetko také jasné, potom sa do nej pustíme spolu, zrazu to niekde zaškrípe a začne sa kolotoč hľadania. Ale stále neviem, či je to už ten Bálikov vše objímajúci lennonovský song alebo na neho ešte čaká.
KÝM ŤA MÁM, TAK SA MÁM:
LUCIA: Niektorí ľudia si myslia, že dobré pesničky vznikajú len zo smútku. Myslím, že to je blbosť. Pesničky vznikajú z chuti skladať. Šťastie je dobrá téma. Môže niekoho podráždiť, alebo aj ovlažiť. Také banálne a pritom také silné môže byť!
BÁLIK: To je naša Obladi-oblada. Niektorí fandovia ju už na nete zavrhli, že je oproti iným našim skladbám plytká. Ale pre skladateľa pesničiek je dôležité, koľko rôznych ľudských pocitov dokáže do svojej hudby zahrnúť. Výnimočne je život skutočne la, la, la. Kým ťa mám je pre mňa je ako keby ste skrížili Ramones s Velvet Underground. Dobré zdroje, dobrá pesnička!
AGNES: To je radostný song. Je tam geniálny rytmus, čo znamená ten úplne najjednoduchší, ale zároveň najozajstnejší aký existuje - to bude ten Bálikov Velvet. Keď sme ju nahrávali, tak sa nás tam zišlo asi desať a všetci sme vyspevovali La la la la a Tomáš nás len povzbudzoval, nahrával a spieval tiež.
LOVESONG:
LUCIA: Raz som tak išla po meste a napadlo ma, že musíme vymyslieť pesničku, kde sa bude spievať o ňom, o mužovi, o vysnenom človeku z mäsa a kostí, v tretej osobe, že to bude super! „ON robí to a to, ON je taký a taký, ON mi dáva to a to…“ Bude to oslava muža od ženy. Bude to podobné ako keď rytieri skladali pre svoje vyvolené básne. Len sa úlohy vymenia. Bude to poklona najväčia! Už som si mädlila ruky a vravela si, jedno aká pesnička to bude – rýchla či pomalá, len počkám, kým Bálik zahrá také akordy, že to „ON“ tam vpláva ako loď do prístavu. To človeka napadne idúc po ulici a ono sa to potom vyplní. Zvláštna vec, to skladanie pesničiek…
BÁLIK: Pôvodne si človek hrá doma nejaký motív a hovorí si, že by z toho mohla byť aká malá pesnička. Udsunie ho nabok, pretože má aj iné nápady, o ktorých si myslí, že sú „geniálne“. Ale nakoniec sa presadia tie nenápadné. Lovesong znel na začiatku ako malá hracia skrinka, ktorá dnes hrá ako orchester.
AGNES: Pesničky s husličkami sú pre mňa vždy výnimočné. Vnímam v nich takú zraniteľnú krásu a v Lovesongu o to viac. Prvý krát sme ho zahrali na akcii k výročiu Novembra, takej komornej akcii, kde sa možno viac očakával nejaký náš protestsong. Cítila som, že o to silnejšiu nasadil všetkým korunu, človek nemá byť pripravený.
TAK TO JE:
BÁLIK: Len veľmi málo našich pesničiek vznikne v skúšobni. Spomínam si, že sme skúšali niečo u Lucie doma a čím ďalej sme sa snažili, vždy to bolo horšie a horšie, ale náramne sme sa pri tom bavili. Hrali sme to neskôr na skúške až to nakoniec dopadlo, že sme zahodili úplne všetko a všetci spievali Tak to je! Pôvodne som si myslel, že z toho bude jednoduchý vtipný rokenrol, ale Lucia z toho urobila Dona Giovaniho. Podarilo sa mi ju zastaviť pri piatej slohe!
LUCIA: Už keď som sa vracala zo záchodu naspäť po železných schodoch do skúšobne na strechu, počujem, že fíha, nejako zrýchlili! Ani som nespoznala, že to čo kapela hrá, je nejaký náš nepodarok s Bálikom, len hrozne zrýchlený. Hrali hrozne nahlas a s takou chuťou, to ma vždy nadchne, keď vidím ako má Agnes tie iskričky v očiach a taký ten jej uličnícky výraz, jak do toho mláti a všetci s ňou. Tak si vravím: To chce refrén jak sviňa! No lenže vymysli… Niet času! A tak vzápätí chytíme prvý výkrik čo letí skúšobňou a s ohromnou chuťou všetci ziapeme: TAK TO JE, JEEEE, JEEEEE!!! Ziapeme jak blázni, ale čo je ako? Nikto nevie! Ale strašne je nám dobre! Pesnička je na svete, už keď je chuť ju urobiť!
AGNES: Ha, zas jedno živé striebro. Pesnička vznikla síce v skúšobni, ale druhé narodenie nám pripravila priamo v štúdiu. Neboli sme rozhodnutí, či ju vôbec nahrávať, nemali sme jasnú predstavu ako ju zahrať a zrazu BUM-BAC, bola tam, sa tam nanominovala bez najmenšieho zaváhania. S Luciou sme mali dokonca tajnú túžbu vypáliť ju rovno ako prvú na album. Tento nápad bol však naším umiernenejším krídlom neskôr zametený pod domácu rohožku.
S MAGOROM:
LUCIA: Keď sme prvý krát nasadili Magora na vlak, netušili sme, že ho o tri dni nájdeme sedieť na schodoch Artfora o deviatej ráno, v pravej básnickej forme, hoci bez akejkoľvek batožiny. Magor strávil noc kdesi na Palisádoch a sediac tam, driemkajúc na schodoch pred akousi vilou, prišiel k nemu slušný pán, majiteľ vily a spýtal sa ho, či niečo nepotrebuje. Magor mu kultivovane vysvetlil, že ho vo vlaku okradli („Nebudu přece říkat, že jsem tak blbej, že mi ujel vlak, když jsem v Bystrici chlastal na stanici borovičku!“) a pán sa o chvíľu vrátil i so stokorunáčkou. A tak Magor, najväčší český básnik a pijan nambr van, celú noc úsporne, pomaly prepíjal stokorunáčku v bratislavských podnikoch. („Nesnáším to pomalý chlastání hodiny a hodiny u jednoho piva!“) Keď už svitalo, prechádzal mestom, až našiel Artforum. Tam, na schodoch prečkal, kým otvoria neďaleký bufet a za „pětku“ (10 SK) si kúpil štyri rožky. „Já jsem cukrovkář. Já občas musím něco sníst.“ Tri a pol rožka zjedol Magor sám, zvyšného pol rožka rozsypal holubom. „Já holuby miluju. Holubi jsou boží.“ Keď nám to s Kubom oproti v Budvarke rozprával, mal taký spokojný výraz v tvári, že keď si na ten jeho priam pyšný výraz spomeniete, musíte ho mať radi, aj keď vám už raz na diaľnici v stokilometrovej rýchlosti chcel vystúpiť z auta kričiac „kořalkuuuu!“… No a vtedy v Artfore, druhý krát, keď sa nám Magor takto vrátil, sme sa spriatelili naozajstným putom bratskej lásky. Tuším ešte povedal, ako Indián na záver: „Mně pánbůh ochraňuje, protože dobře ví, kdo ho skutečně miluje.“ Magor je ako dieťa, ktoré vás strašne trápi, serie, je nazabitie, ale tie najčarovnejšie chvíle s ním predčia všetky iné, slušné, vychované, dobré deti. Človek naňho nikdy nemôže zabudnúť. My si naňho spomíname vkuse.
BÁLIK: Ten nápad sme mali ešte od 12+1, ale kľúč k nemu sme získali až poslednú zimu. Magor je prírodný živel, stretli sme sa s ním osobne a boli to scénky hotové do filmu. Keď sme ho viezli našou dodávkou na Pohodu, tak chcel pivo alebo kořalku, ale boli sme na diaľnici, nemohli sme zastaviť na pumpe a tak nahlas spieval: Zas je to všetkým jedno, na trenčianskej skale visí rímske hovno. Magor je jedna z mojich najobľúbenejších pesničiek.
AGNES: Túto pesničku hrám veľmi rada, má pre mňa niečo magické. Pri prvom stretnutí ma Magor zabil vetou, ze za komoušov bolo lepšie, takže potom som sa už nedivila vôbec ničomu. Je pravda, že tú ideu mala Lucia už dlhšie, ale to čakanie stálo za to a ja veľmi žerem, ako to napísala.
ČIARA:
LUCIA: Text sú len dva riadky z básne bratislavského básnika, ktorý umrel ani nie tak dávno a jeho kamaráti ktorí prišli na kar zaplnili celú Stoku… Bol medzi nimi aj Dušan Hanák, aj básnik Andrej Stankovič a mnohí iní. Tie dva riadky básne, ktorá už neviem ako sa volala, možno Vypadni z rovnej čiary, ma uhranuli. Sú to len prvé dva riadky z dlhej básne, ale lepší text v živote nenapíšem… Všetká česť pamiatke Gusta Dobrovodského, ktorý okrem iného tiež povedal: „Zatiaľčo muži boli na love, ženy robili kokotiny v jaskyniach.“
BÁLIK: Určite najstaršia pesnička na albume. Vymysleli sme ju s Luciou v roku 2000 alebo 2001 na časť básničky Gusta Dobrovodského. Potom sme na ňu zabudli a oprášili až teraz. Dokonca som si nevedel spomenúť na časť akordov (čo sa mi skoro nestáva, pretože všetky naše pesničky si nepamätá moja hlava, ale prsty), ale tie postupne prišli. Je zvláštne, že sa človek vracia k veciam, ktoré nechal za sebou, ale ak si vypočujete ten text, tak ten bude platiť na veky!
AGNES: Pamatám si túto pesničku len z čias, keď sme ju skúšali ešte v Stoke, ja som hrala krátko a hrozne sa mi páčila. potom sa niekam vyparila, prišli nové. Je to ďalšia z pesničiek, ktoré sme chceli nahrať len tak, keď už budeme mať tie ”stežejní” vo vreci. Nahrali sme ju akusticky z foteliek, v ktorých sme v štúdiu pili kafé…
V OKU KONDORA:
BÁLIK: Tá pesnička dostala skutočnú podobu na streche našej skúšobni. Čakali sme s Luciou na kapelu a hrali si na gitaru. Časť textu už bola na svete, ale hudobne to moc nesedelo. Tam hore pod čistým nebom sme na to prišli. Človek sa naučí zahadzovať nápady, pretože v sebe vyprázdnite miesto a potom rýchlo prídu ďalšie. Len treba byť pripravený a nepremeškať ich. Vďaka patrí aj Tomášovi Slobodovi a jeho čarovným ušiam a šikovným rukám.
LUCIA: Áno, Kondora sme vymysleli tak, že sme sedeli na streche s výhľadom na Karpaty a račianske kopce a lietal nám nad hlavou dajaký malý dravec, čo ma prekvapilo. Vtedy mi Bálik povedal, že nejaké také malé dravce nasadili do mesta ako prirodzených nepriateľov proti holubom na strechách. Že ich tie dravce vytláčajú z centra… A potom z toho vznikol ten kondor, no… Toto poslúži všetkým ako dôkaz, ako ženy preháňajú, do riti!
AGNES: Toto je špeciálna pesnička. Myslím, že je z albumu najmladšia a vôbec som nevedela, že na jej začiatku bol len nejaký holub, ktorý osiera mestské strechy. ešte, že ženy preháňajú. Pre mňa má obrovský náboj, všetci spievame všetko, takže sa ide absolútne naplno a vždy sa po nej cítim akoby ma naozaj vynieslo niekam do výšky a na konci zas vyšťavenú a šťastnú vyplulo na chodník (teraz mi to pripomenulo film V koži johna Malkovicha, jak ich to vyplúvalo na tú diaľnicu, .. také niečo).
SMÚTOK JE DLHÁ CESTA
LUCIA: Pamätám sa len, že som zaspala poobede, že bolo leto, mala som otvorené na pavlač a keď som sa zobudila, tak sa mi v hlave zaspievala tá veta: „Smútok je dlhá cesta“. Nie som si istá, či mi neostala v hlave z knihy, ktorú som čítala, kým som zaspala, či som ju z tej knihy neukradla. Je to možné, bola to dajaká kniha, tuším dokonca psychologická, ktorá radí, ako prekonať smútok. Ale s tou melódiou som sa zobudila a snažila som sa ju zapamätať. Dajako čaptavo som si našla akordy a potom doplnila ďalšie slová. Lenže nám strašne nešla hrať. Ďuro sa vždy smeje z môjho rytmu, keď niečo vymyslím, že to znie kotlikársky. Aj s kapelou to tak znelo. Blbo. Bola úplne mdlá ako dajaká neforemná bagandža, útulná, ale zakríknutá, slabá, neduživá… Niečo v nej svietilo, ale príliš matne, nevýrazne. Až raz, dávno potom, ju Bálik dajako prekopal, dal jej ten dobrý basový „hlavsovský“ rytmus. Je to zvláštne. Človek sa jej nechce vzdať, tej pesničky a ona ho odmieta, nefunguje to. Ale ona sa vás nechce pustiť, mrcha, jedného dňa sa vráti. Ak má dobré srdce!
BÁLIK: Tak tú sme zložili ešte pred nahrávaním Bez konca. Človek občas niečo vymyslí, ale potom to nevie zahrať. Stále to neznie dobre, akoby ste museli do takýchto pesničiek dozrieť alebo dospieť.
AGNES: Asi jediná pesnička, pri ktorej sa mi občas stane, že sa započúvam natoľko že zabudnem, točíme ďalšie kolečká a zrazu si len uvedomím Bálika, ako na mňa hádže veľavýznamne pohľady, ze už je teda dosólované a že končímeeeeee…
